Sú noci, pre ktoré sa oplatí žiť ...
Tie, ktoré prídu nečakane, tie normálne, rovnaké ako všetky ostatné a predsa tak diametrálne iné. Nečakné okamihy v toku všednosti, vzácne ako diamanty ale vždy na dosah ruky. Ampulka šťastia, ktorú do seba na ex hodí každý z nás, krátky pocit slovami neopísateľný, v spomienkach skôr sen.
Všetky tie noci, ktoré za to žitie stoja ...
Moja noc bola jedna čistá obloha. Bolo príjemne, ideálne. Krásne, všeobjímajúce teplo. Akoby sama príroda vyzývala ľudí pozerať sa. Moja prvá noc pod hviezdami. Čakali sme. Ja do polnoci s dobrou knihou, ja som potom ešte pol hodinu krotila prírodu a robila si svoje mäkučké hniezdo na obnaženej, slnkom praženej zemi.
... noc perzeidov
Ako asi všetky veci, o ktorých som dovtedy len čítala a zrazu mala zažiť na vlastnej koži, aj táto noc mi jemne zmývala romanticko-teoretické predstavy z mojich realistických očí. Pri nových zážitkov prvé beží priamo do boja a zároveň aj prvé padá nadšenie. Som človek praktický no v istých veciach neuveriteľne pôžitkársky - na improvizovanej posteli mi bolo ako v bavlnke, príjemná váha deky brzdila pocit tej odhalenosti voči živlom a pohľad na oblohu len umocňoval ten pocit absolútnej spokojnosti.
Napínala som oči, dieťa hladné po nepoznanom. Ten prvý moment bol bod zlomu. Tmavá obloha, hviezdy vyzerajúc byť na najmenšom jase, nezáležalo na tom lebo som bola pripravená uvidieť svoju prvú padajúcu hviezdu. A ona prišla.
Viete, keď som si predstavovala tie klišé-hollywoodske scény s padajúcej hviezdou, vždy to bolo aspoň čiastočne magické. Čarovné. Na balkóne alebo na deke, jeden z nich s úsmevom a údivom vykríkne "padajúca hviezda, želaj si niečo" a zavrie oči, výraz krehkého šťastia ako rosa po celej tvári a na ten krásny okamih sa svet zdá krásnym miestom plným nádeje.
Je to typ momentu, dovolím si tvrdiť, aký každý šťastný človek potrebuje raz za čas zažiť. Ten môj bol rovnaký a predsa iný. Bol to záblesk svetla, oblohu ako jazva od meča preťala žiara úlomku vesmúru horiaceho v atmosfére. A v sekunde kedy prišla aj odišla. Akoby nič. Bez chvosta alebo hlavy. Bez kriku. Ticho. Cieľavedome. Rýchlo.
Bol to trochu šok. Šok, že som očakávala, že hviezda bude padať a ja by som stihla ju ako darček ukázať, zavrieť oči a niečo si priať. S kade táto myšlienka prišla, netuším. Naivita? Vymývanie mozgov od spoločnosti? Filmy?
Ale tá noc mi ukázala ako si ľudia dokážu veci krásne obaliť do čokolády - obsypať cukrom dokiaľ sa podstata vecí pod všetkou tou pozlátkou stane irelevantná. Padajúce hviezdy? Kúsok skaly. Úlomok neznámeho telesa. Vzduch. Trenie. Oheň. Potom konečne ten slávny záblesk - moment kedy zhorí do ničoty. To je padajúca hviezda.
A potom tu bola tá obloha.
Na obrázkoch na internete hneď vyskakujú striebrom vyšívané šaty farby modré ako polnoc, pôsobiac ako látka stanu veľkého dieťaťa. Obloha ... Neexistujúci priestor - veľké pódium pre balet obrovských, vzdialených telies. Ale ten pohľad nahor - skutočný pohľad uvedomenia, ten človeka dokáže uzemniť ako máločo. Pretože pozerajúc sa na to obrovské plátno, vediac, že aj to je len zrnko prachu toho obrovského, nekonečného vesmíru akého sme súčasťou ...
Ak obloha niečo dokáže, je to dať veciam ich perspektívu.
Ľudia sa na večernom nebi rozhodli vidieť nie svetelné bodky ale príbehy. Bez kontextu obyčajný obrázok v skutočnosti ako kúsok väčšej skladačky. Na správne pozeranie hviezd treba predstavivosť - schopnosť vidieť na dno, za porozhadzované svetielka až ku kráse rozsiahleho, tajomného vesmíru. To je tá myšlienka, ktorá človeka fascinuje - to je tá, ktorá ohromila mňa. Nie tie bodky ale skutočné telesá, skutočné, komplexné a nedosiahnuteľné entity tam vonku.
Bolo to až vtipné, keď som si uvedomila, že aj tie lietadlá sú na pohľad zaujímavejšie, keďže na rozdiel blikajú a hýbu sa. Táto myšlienka má tendenciu dostať aj tých najzarputilejších rojkov.
Ležala som tam pod blikajúcimi lietadlami a vybielenými hviezdami, s rukami za hlavou, vôňa pola okolo a v ušiach mi vyhrávala jemná, bázeň-vzbudzujúca Enya a jej Caribská modrá.
They say the sky high above is caribean blue.
Sú to tie okamihy pre ktoré sa oplatí žiť. Táto myšlienka prišla sama a akosi samo z toho vyplynulo, že tak sa bude volať aj tento článok. Noci, pre ktoré sa oplatí žiť. Zarážajúce ale silné tvrdenie, ak vás jedna jediná noc dokáže prinútiť si toto pomyslieť, nemyslíte? O to viac keď som si uvedomila ako sama - uzavretá do seba ale otvorená životu, vesmíru - som bola a že aj napriek alebo vďaka tomu som stále bola šťastná a schopná si ten okamih užiť.
Pozeranie hviezd však aj podľa mňa nie je ideálna pre samotárov. Človek musí byť skutočným filozofom alebo teoretickým fyzikom/astronómom aby si také niečo užil sám. Obloha bola, po určitom čase nudná. Neukameňujte ma, fakt som sa začínala nudiť =D. Ale viem si predstaviť vziať kamošku (ocina som nechcela budiť) a zostať pár hodín hore s pohľadom upretým na hviezdy.
Bolo to zvláštne spať tak vonku. Noc pod hviezdami rovnako ako padajúce hviezdy vždy znela tak vzrušujúco. Pripadala som si akosi zraniteľne, odhalene, ako myš bežiaca po práve pokosenom poli, vediac, že jeden z orlov krúžiacich vysoko hore ju môže kedykoľvek zdrapnúť.
They say the sky high above is caribean blue.
Sú to tie okamihy pre ktoré sa oplatí žiť. Táto myšlienka prišla sama a akosi samo z toho vyplynulo, že tak sa bude volať aj tento článok. Noci, pre ktoré sa oplatí žiť. Zarážajúce ale silné tvrdenie, ak vás jedna jediná noc dokáže prinútiť si toto pomyslieť, nemyslíte? O to viac keď som si uvedomila ako sama - uzavretá do seba ale otvorená životu, vesmíru - som bola a že aj napriek alebo vďaka tomu som stále bola šťastná a schopná si ten okamih užiť.
Pozeranie hviezd však aj podľa mňa nie je ideálna pre samotárov. Človek musí byť skutočným filozofom alebo teoretickým fyzikom/astronómom aby si také niečo užil sám. Obloha bola, po určitom čase nudná. Neukameňujte ma, fakt som sa začínala nudiť =D. Ale viem si predstaviť vziať kamošku (ocina som nechcela budiť) a zostať pár hodín hore s pohľadom upretým na hviezdy.
Bolo to zvláštne spať tak vonku. Noc pod hviezdami rovnako ako padajúce hviezdy vždy znela tak vzrušujúco. Pripadala som si akosi zraniteľne, odhalene, ako myš bežiaca po práve pokosenom poli, vediac, že jeden z orlov krúžiacich vysoko hore ju môže kedykoľvek zdrapnúť.
Bol to jednoducho povedané zážitok, potrava pre myseľ aj dušu. Som vďačná. A o niečo viac užasnutá s vesmíru. Ale tak to chodí. Pretože sú noci, ktoré za to stoja.
