Ohľadne svojej tvorby mám vždy zmiešané pocity - vždy dva opačné názory a zatiaľ čo jednou z nich býva úžas či uznanie, tým druhým je veľká nesmelosť, pretože umenie je neistý biznis a je ľahké byť nepochopený.
Ako viete či neviete, v poslednej dobe sústreďujem značnú časť svojich síl, sústredenia, energie a možno aj pár kvapiek telesných tekutín do písania svojich kníh.
Tento proces neprekvapivo nezahŕňa len písanie (aj keď toho robím dosť) ale aj zohnanie, v mojom prípade vytvorenie obálky. Problém? Ja bývam dosť nerozhodná ...
Vydať knihu je snom väčšiny spisovateľov. Je to niečo iné. Niečo Viac. Je to šialené, vidieť dielo, ktoré ste vlastnoručne, krvo-slzo-potne písali a nad ktorým ste sa smiali a sťažovali privedené k životu.
Pre mňa bolo (a stále aj dosť bude) vydanie knihy ako istý vzdialený, normálny ale sureálny proces ale toto video, ironicky "od" Zoely mi dalo na vec nový pohľad. Všetci tí ľudia, všetka tá námaha pretože niekto napíše niečo dobré. Ten pocit, je úprimne povedané neopísateľný. Tie možnosti ma desia a nesmierne, nesmierne lákajú.
Myslím, že jedného dňa by som rada držala v rukách svoju vlastnú knihu.
"Laugh. Laugh as much as you can. Laugh until you cry. Cry until you laugh. Keep doing it even if people are passing you on the street saying, "I can't tell if that person is laughing or crying, but either way they seem crazy, let's walk faster." Emote. It's okay. It shows you are thinking and feeling.”
Ako každý poriadny študent aj ja som si v istom bode svojho štúdia uvedomila, že učenie je úžasná, užitočná vec aj keď vašim známkam moc nepomáha. V sekunde keď sa človek začne učiť sa mu totiž odblokujú všetky prokrastinačné bariéry a izba, ktorá už mesiac(e) padá prachom sa vďaka učeniu začne ligotať. Zrazu, v ten moment kedy sadnete za učivo, je vám absolútne jasné, že všetko je lepšie než znásilňovať svoj mozog tými nepotrebnými faktami a všetko na čo ste dovtedy z nejakého dôvodu nemali čas, zrazu vyzerá ako ideálna na riešenie práve v tej chvíli aj keď vám tam leží už nejaký ten piatok.
Rebríček kníh sa dal očakávať ale opomenúť jedlo by som nemala. Rok 15 bol ďalším zlepšovaním, ďalším brúsením si schopností, takže aj keď teoreticky neskoro, lepšie než nikdy.
Ako v živote aj v svojej/ich knihe/ách rada kritizujme spoločnosť, pretože je to ľahké a pretože sa ma to ako mladého človeka, ktorý je jej zákon vyhodený napospas, týka. Musím s ňou koniec koncov držať krok ale nemusím byť ticho. Nie som ovca ani iné stádovité zviera za aké mocný ľudia považujú majoritnú populáciu.
v hlave jednej začínajúcej ale nie úplne (dúfam) amatérskej spisovateľky. Toto bol môj blog o varení a čítaní - teraz sa tu chcem venovať svojej ďalšej vášni a tou je písanie.
Príspevky sú taký môj neformálny denník, kde sa môžem vyventilovať, podeliť o to čo robím (a malo by ma to aj dokopať každý deň k písaniu sa aspoň vyjadriť alebo ešte lepšie písať).
Zavediem vás do svojho myšlienkového procesu ohľadne stavania knihy, scén, postáv... pochválim sa čo som za deň stihla, prípadne pridám aj nejaký tip, ktorý niekomu bude pripadať očividný a niekomu možno aj nie.
Asi nemusím písať, že toto sú moje názory a skúsenosti a nemám na nič patent a bla, bla, bla.
Dúfam, že si tu každý spisovateľ nájde aspoň kúsok niečoho - či už je to spoločné trápenie, zaujímavá myšlienka, otázka alebo možno dokonca moje skromné rady.