piatok, marca 26


 Svoje snahy presúvam na nový blog


kde nájdete všetko o mojej zatiaľ najdokončenejšej a možno najlepšej knihe/novele a spisovateľskom počine menom


nedeľa, októbra 7

Of Princesses and Dragons (1 Flash Fiction)

The sky was a shivering mass of grey clouds, black wind and dark whistling.

Like a cackling of a dark witch, ready to spring on an unsuspecting victim and take away all his joy and his soul with it.

The Prince shivered but forced himself to straighten his spine and prod his horse into a trot. He was close, close enough to see the magnificent and imposing castle, that, even half-ruined, inspired awe and fear; partly, he thought to himself distractingly, because he was situated on a mountain of rocks, rocks so sharp they seemed unnatural, as if some giant sharpened their edges so they were now prepared to slice and kill anyone stupid enough to get too close.

The path winding like a serpent through them brought at once a relief as well as nerves.

Nearing his destination and his dreams, his excitement was barely noticeable now, after slowly dropping all those days spend traveling and he had to keep repeating in his head he was prepared, or, as prepared as he could, given the circumstances. No one could prepare him for what the fight he came here to survive and, if he was brave and skilled enough, to win.

No amount of advice from all other princes, some who already found their wives, some who are still looking for their own dragon to slay - a princess to rescue, would ever be enough.

Magic worked in mysterious ways and he had to be worthy of the princess if the dragon was to ever fall by his sword. Skills and luck were what he needed if he was not worthy and would need to run away, to continue his search elsewhere.

His horse skidded to a halt and he had to none too gently slap him behind the saddle to get him moving again. This was their first dragon and the horse was as careful and nervous as his master, even more so as his nostrils widened and caught a scent unlike any other, a scent that was made of everything and nothing at all but, in the end, spelled the same thing: death.

The prince was watchful and wary, but hope gave him the strength to plod forward.

His tunic was no match for the wind and cold, but he did not regret not putting on his armour. The princes laughed at him, but the hard facts were clear and he would rather be fast enough to dodge and run, instead of getting cooked like a pig in his own cage of iron that was supposed to protect him and might just be his downfall.

The closer he got, the more the dread in his stomach grew. His mind was searching the ruins for any signs of the beast as well as trying to see if he can tell where was the princess resided – or, more precisely, which one of the three standing towers, was hers.

There were no outward signs, but he knew enough tales and rumours to decide to head for the tallest one, hidden partially behind its relatively short sister, that looked, due to its height, sturdy and thick enough to offer a sanctuary for a young and frightened princess.

Finally, he came to the rocks, that gave him at least an illusion of some protection and he did not hesitate to guide his horse into the stone maze. The dragon, at least, would not be able to land there and, as long as, he could outrun its fire, he should have, at least, a chance.

He got of the horse, unstrapped the lifeless body of a deer from the horse’s back and dragged it as far away from the rocks as he dared to go in his frightened state. He did not waste time thinking nor staling, immediately coming back to his horse and in a move he performed countless times, jumped on his back and was already heading deeper into the echoing labyrinth of death.

The ascent lasted a heart-stopping eternity. Not only because the path refused to take the shortest route to the castle – the Prince was waiting for something, a screech, a movement, a gust of wind, anything that would alert him of the position of his enemy. The lack of any sign, of any movement, made him jump at every echo of every sound he and the horse were making.

The most frightening was the path itself. Obviously designed to keep the intruders away, the stone underneath was impossible smooth and white as the rocks surrounding him. They looked nothing alike yet their colour was eerily similar – a shockingly clean white - making the entire journey even more strange and unsettling.

He was almost relieved to emerge on a surprisingly big plateau but the sight of the wrecked gate quelled any such feeling he might have. It was a work of the dragon, that much was clear. No on else would be able to twist and melt the huge and surely heavy wings of the massive doors.

Everything was wrong. He felt it in his bones. Everything he knew was useless, every story he heard and memorized was a lie. The dragon was not lured by the smell of a fresh meat as he hoped, there was no stench to at least be sure of his presence.

And yet… he was terrified.

Seeing no other option, the Prince run to the gate, left the horse under one of the fallen arches nearby, took his sword and with a final pat of thanks or a final blessing on the horse´s neck, squeezed himself though the tight opening.

This, he felt, was intentional. Stripped of his mount, his chance of an easy escape dwindled considerably. It was, he hoped, a way to discourage those not worthy of the noble heart living inside these ruins, not, he prayed, a trap made by the dragon that was, more often than not, too clever for an animal of his size.

It was sheer luck he made it so far, he told himself, swallowed audibly and dashed for the closest usable stairs.

The inside of the castle was much like its outer shell, in some places strong and safe, in others utterly ruined. He had no idea where to go, or where he was going. He climbed stairs after stairs, passed hall after hall, never sure whether he already passed that room or not, only sure something will happen if he stops, not pausing for a second, thankful for his young body and strict training for giving him enough breath to push on without a break.

The castle was a maze, but, like the stones, he was finally able to find what he was looking for – for he was sure he found one of the towers, the staircase the only thing he could see below and above and it was wide enough to be a part of the tallest tower.

At least, it seemed so. The looks here were deceiving, everything changing size and shape depending on how close he was. The little windows offered plenty of light for him not to look for a torch but were too high for him to look outside through them.

The staircase was long, which gave him a sliver of hope and, about halfway through, he found a torn dress, which he decided not to dwell on. Was the princess alright? The dragons could not harm their charges, or really any maiden (or woman, really, but that fact was not well-known). But there was no dragon and no princess and something here was very, very strange. Or wrong. He could not tell.

The stairs ended in closed doors.

The prince paused.

He was unsure whether to brandish his sword or tuck in his shirt and try to recall some poetry. There could be anything on the other side so he choose to simply grip his sword and hesitantly, slowly, open the small wooden door.

What he found on the other side amazed him – it was, without a shade of doubt, a room lived in by a woman. A strange one but then, if the princess was alone, there were no servants to collect her clothes and fold them neatly into piles or hang them into the open and almost empty closet. The princess would be unaccustomed to such chores and might even fail to see the sense in trying to pretty up her prison. He was certainly quite okay with the chaos, thinking nothing of it.

But beside age and some hints on her form, the room held no clues as to its owner. Thin, tall and young – that is all he could glean from the dresses. The clothes themselves hid rich as well as ordinary pieces. Was the girl not a princess? Did she favour the simple fabrics and cuts over more elaborate styles now that she was waiting for who knows how long for a prince to rid her of the curse?

With a bated breath, he made a step forward and instantly froze when he spotted a shape through an impossibly wide and tall window. He was looking at his death, he realized, as the shape grew nearer still. He had half a mind to run back to the hall but he stupidly closed them, not realizing there was no handle on the inside, only strange markings, wide gashes, four of them, evenly spaced.

He pulled out his sword when the dragon was clearly visible.

It was heading towards him, of that there was no doubt.

If he was to die then and there, flashed though his mind, he was glad it will be in the hands, claws, of such a magnificent beast. No matter how many times he heard it, he did not believe until that moment how a dragon can be beautiful, more beautiful than any other creature. But it was.

Magnificent, huge, elegant and red, a colour of an old wine and fresh blood.

He watched as the dragon expertly catched himself on the tower and the window, too frightened, too stunned to do anything as the fearsome creature before him flashes, impossibly, gold and… transforms into a young, smiling woman.


Myseľ spisovateľa je ako továreň na nápady ale len máloktorý z nich vyjde na svetlo sveta - na prázdne pláne prázdnej stránky. Having said that, mám po krk skvelých nápadov ktoré idú absolútne nikam. Ak mám nápad, chcem byť schopná s ním niečo spraviť a pravidelne písať, aj keby len denníček, je dobré na tréning and personal growth as a writer.

Toto je môj prvý kúsok napísaný... pretože môžem! Len tak.

Ja osobne zbožňujem nachádzať na Pintereste všetky tie writing prompts, that gave me just a taste of a perfect story and leave me panting for more.

Toto j môj pokus o niečo také a povedala som si, prečo nie anglicky? Som celkom pyšná na svoju vocabulary a style and stuff - čítanie toľkých kníh sa vyplatilo.

Ak ste prišli až sem, na koniec mini príbehu, som rada. Čo teraz? To je to úžasné! To je na vás/nás. Ja to vidím tak že,...


Scenario A) The girl is revealed to be his sister. Should be interesting. Why? It would be cool if the princess in the story would not be a love interest. A nice change, really. Suggestion: See how the prince struggles with his sister being cursed and forced to wait on some moron with a big sword. Pun intended. Show the princess is freaking ecstatic to be a dragon.

Scenario B) The girl is naked! Half-naked? She is also gorgeous. She seduces the prince, who is, of course, a virgin, unlike her. The prince leaves. Why? I like the image of a strong princes that can literary breath fire, is independent and not some blushing virgin. Suggestion: Show how the prince falls in love and the princess stops being afraid that falling in love would take away her wings. Literary. I would not protest should the princess decides to make a revolution so that princesses are not forced to take on a curse and go to a castle with a dragon. Great, right?

Scenario C) ... I have no idea! But you can tell me your ideas in the comment section! 

Maybe she can get grumpy? Yell at him? Imprison him in the castle with her? Or keep him for her entertainment? Maybe she is a witch, maybe she is a lonely girl looking for someone to love, after her parents dumped her in the creepy castle?

The possibilities are endless, that´s the point. Hmm... I should so do this more often!

nedeľa, mája 20

Dobré zlo, zlé dobro

čomu sa nedá vyhnúť

Je veľa vecí, ktoré kazia písanie. Veľa, veľa, VEĽA. 

Prostredie, ľudia, povinnosti, lenivosť, strach, rovnako ak ďalších sto vnútorných problémov a ďalších dvesto vonkajších faktorov.

Niekedy je ale nepriateľ písania samotná predstavivosť - samotné písanie.

Pretože nápady neprichádzajú kedy chceme a niekedy najväčším rozptýlením nie je tá motorová píla za oknom a mladší brat škriekajúci z vedľajšej izby ale ďalší príbeh, ktorý si zrazu zmyslí, že chce aby ste ho napísali a vy zrazu nemáte inú možnosť než ho nasledovať.

A je otázka či toto vyrušenie pomôže preklenúť obdobia sucha a bude poslušne čakať kým mu budete venovať náležitú pozornosť alebo vám s úškrnom na tvári postúpa po všetkom odhodlaní a všetkej práci dokiaľ nebude to jediné čo vás bude zaujímať.

So mnou to zatiaľ nevyzerá tak zle.

Vôbec nie.

Koniec koncov, tento konkrétny typ príbehu som obchádzala už dlhšie, je to istá jedna "vec" na Pintereste vo writing-prompts takže som si to len uložila, keď budem mať chuť sa inšpirovať. Až včera večer to prerástlo v konkrétnu scénu, ktorej som nemohla odolať a musela ju napísať.

Nič svetoborného ani veľkého ani prepracovaného.

Večer pred spaním ma ešte napadla jedna veta, ktorú som si musela poznačiť, čo tiež nie je zas tak zlé. A dnes, čo som doplnila detaily, pretože môj mozog na nich stále pracuje aj keby tajne, nemám viac než jednu stranu poznámok.

Chcem to brať veľmi uvoľnene. Ak budem nútená písať, skúsim jednoducho písať dokiaľ budem môcť, žiadny tlak ani stres. Môže to byť krátky príbeh, ktorý nevyrastie nad 30 strán.

Som príliš zaneprázdnená školou aby som im prikladala prílišnú váhu.


Buď svojím najväčším, najoddanejším fanúšikom - a nielen sebe ale aj svojej knihe, svojmu príbehu, svojim postavám a všetkým ich vzájomným vzťahom.

Hovorí sa, že človek by mal napísať knihu, ktorú si chce sám prečítať.

A je to veľmi dobré pravidlo - spisovateľ vie čo sa mu páči na iných knihách a čo by v nich naopak vidieť chcel. Takže fandite sami sebe a svojim postávam. Píšte knihy, ktoré chcete aby sa objavili na poličkách kníhkupectva. It´s as simple, as complicated, as that.

mstrkrftz: Dirt Road to the Past | Jeff Clow


Taaaaakže. Podarilo sa mi niečo napísať.

3 800 slov za kto vie koľko dní

Nothing to write home about. Aspoň tak mi to príde.

Píšem eseje - potrebujem ich napísať 4 a zatiaľ mám jednu dosť hotovú, druhú dosť vymyslenú a ďalšie dve... cítim potrebu ich čo najskôr napísať, to je asi tak všetko ale nemám ani len nápad o čom písať.

Ten môj nápad? Nový nápad čo na pár hodín vytlačil Kasima? Prešiel ALE zase sa objavil. Takže je to také na striedačku - raz mám chuť napísať celé ságy a raz si hovorím, že možno jedného dňa sa k nim dostanem. Taký je už život spisovateľa.

Je dobrý - zaujímavý. Hovorím to ako nezainteresovaný čitateľ A.k.a niekedy by sme si priali aby niekto jednoducho vzal myšlienku z našej hlavy a tú knihu napísal namiesto aby sme sa s ňou museli drieť my.

Pointa písania - alebo aj vedľajší efekt a jeden z najzákladnejších princípov - že človek akosi napíše knihu, ktorú by si sám chcel prečítať. Ako veľmi sa táto predstava pretaví do skutočnosti a naplní očakávania... to je niekedy trochu iná záležitosť.

P.S: Pinterest ma vidí a stále mi ponúka obrázky nejak zelene na púšti (ktoré ale ja normálnym hľadaním nenachádzam) a aj keď nie sú tak dobré musím si ich zapamätať na nástenku. And it bugs me. 

pondelok, mája 14



I’m not planning on giving myself a badass haircut, I just need to know if a knife could cut through hair.

Dnes som sa začítala do knihy, som v niečom čo je pre mňa ťažká časť knihy a tak slová príliš nepribúdajú (a písania do školy mi pribudlo tak veľa, že sa nad tým snažím nerozmýšľať).

V podstate bojujem s tým ako podať "zvrat" alebo skôr ako začať svoju akciu, ktorá má byť veľmi dôležitá pre príbeh čo najlepšie a nič sa nejak nepribližuje tomu ako to chcem aby vyzeralo.

When you want to write something really deep but it ends up sounding like


okolo 1 000 slov



Ale prišla som k dosť zaujímavému kúsku písania:


V podstate Kasim naháňa ľudí, ktorý sú na koňoch a on sám je na špeciálnom koni a spoiler, nechystám ho nechať ich dohnať, takže teraz musím v podstate vymyslieť alebo skôr zistiť, vypočítať, niekoľko vecí

na základe týchto údajov:

bad guys idú k pobrežiu a odvtedy nasadnú na loď
Kasim má vyššiu rýchlosť než oni
ALE nedokáže ich nasledovať priamo, "stopuje ich" takže mu to bude trvať dlhšie
bude sa musieť zastaviť a niekedy aj hodiny hľadať kade šli

Takže v podstate to potrebujem načasovať tak aby prišli na miesto skôr než on - tým, že poskladám ich cestu - jeho aj ich - aby sedela na skutočné kilometre a ja som si mohla povedať, áno, toľkoto dní im bude trvať cesta...

Je to zábava, lebo pozerám kone a ich rýchlosť a výdrž.

Meme Maker - Research? You mean like google? Meme Maker!

Fakty, z ktorých vyskladám cestu:

dobre vycvičený kôň dokáže v priebehu dňa a niekoľko dní v týždni za sebou prejsť 100 km 
(pre zjednodušenie, je to 80-160)
oni skvelých koňov majú takže 100 km je určite fajn
Kasimov kôň je špeciálny, dokáže ísť rýchlejšie: bežne kôň dosiahne 48 km/h a rekord je až 88 km/h, nepotrebuje spať, jesť, piť, nič,
Kasim sám nepotrebuje takmer nič, bez spánku dosť vydrží, naje sa za chvíľu... dokáže ísť hodiny
Ale musí sa zastavovať pre iné dôvody
Ľudia majú takmer 10 hodín náskok
Rád o tom vie dlhšie, časť cesty mu ukážu smer
Ľudia budú meniť kone, ich cesta bola naplánovaná takže budú mať strategicky umiestnené oddýchnuté kone, budú musieť len spať

Čo potrebujem zistiť:

Ako dlho im bude trvať cesta?
A koľko bude mať kilometrov?
Koľko krát musím Kasima prinútiť zastaviť?
Na ako dlho?
Akú časť cesty mu bude môcť pomôcť Rád?

 Takže - ako na to? Pozerala som si mapy. Momentálne pracujem s mapou Austrálie (duh, dokonale výstižná krajina) a už 350 km mi prišlo ako dosť/príliš ale to je len také štyri dni náročnej cesty.

Výhodou je, že nemusím zas tak myslieť na Kasima - vždy ho dokážem zdržať.

V podstate to s tým čo som zistila vychádza, že koľko dní toľko budem mať stoviek kilometrov.

Takže otázka skôr znie koľko dní chcem aby cestoval? Koľko sa mi páči a koľko chcem popísať podrobne, nielen ako "a takto šiel celý deň, sem tam sa zastavujúc aby našiel ten správny smer"?

Určite viem, že v jednom bode sa musí na dlhšie zastaviť, mám pre neho nachystanú niečo zaujímavé *cackles madly* ale inak je otázka čím dni zaplním. Musím vymyslieť čo je po ceste zaujímavé.

V jednom bode nechám ľudí aby sa rozdelili aby ich bolo ťažšie rozpoznať.

A než sa tu úplne zabudnem, idem sa vrátiť k písaniu, teraz keď som si utriedila myšlienky...

Ain't it da' truth???

streda, mája 9

Aktívne ne-písanie

ja, vedomé konštruovanie scény podľa detailu

Streda býva a aj bola dnes nepriaznivá k písaniu. Mám celkovo tri hodiny a s tým, že mám na poslednú prečítať knihu (polku knihy na každú jednu hodinu) mi väčšinou nezostane sila robiť niečo iné.

Dnes som mala na písanie čas len tak hodinu a pol na ceste vlakom.


Jednu vetu.

Presne tak. Deväť slov.

Relatívne dôležitých slov a bola som veľmi rada, keď ma zčistajasna napadla ale je to len veta.

Písaniu som sa teda nevenovala ale som príjemne potešená zistení, že som na neho akosi neustále naladená aspoň kútikom mysle. Ako pocit vetra na koži alebo slnko, je to niečo čo väčšinu času neriešim aj keď som si toho zároveň vedomá po celý čas.

Čo je dobré. Pomáha to s istým casual attitude k písaniu, takže nemám problém uprostred niečoho prepnúť na knihu, či už prirodzene alebo vedome a niečo popremýšľať/vyriešiť a zase pokračovať.

Vo vlaku som upravila len pár maličkostí. V úvodnej kapitole som použila hneď tri mená, ktoré som absolútne neskôr nepoužila. Takže som ich zamenila za moje tradičné postavy - sami tam celkom dobre zapadli bez snaženia. 

 Veľmi často počujem frázi ako "ó, ja som prerábala prvú kapitolu milion krát" a ja si cítim zle aj som rada, že ja tento pocit nemám. Určite nie pri Kasimovi, čo vyznie veľmi arogantne a všetko ale mám pocit, že tá prvá kapitola šla priamo... z budúcnosti. Jednoducho prišla v podstate hotová.

Chodbami sa rozliehalo ticho. A aj keď to bolo ticho tvorené desiatkami zaneprázdnených rúk, nepočuteľnými rozhovormi, neviditeľným šuchotom unavených nôh a práve sa prebúdzajúcich nočných zvierat, bolo to ticho ideálne na plíženie. Na zvedavosť.
Na moment, ktorý zmení osud krajiny.
Som dosť spokojná s celou prvou kapitolou čo môže byť len moja ilúzia ale ako autor beriem potešenie kde môžem.

Mám pocit, že ma písanie posúva ďalej a tvorím svet, ktorý naberá čoraz istejšie kontúry na papieri aj v mojej hlave. Už sú detaily, ktoré jednoducho nemôžem spomínať, sú súčasťou histórie/budúcnosti irelevantnej k príbehu ale pritom mi dávajú isté kontúry a jasnejšiu predstavu čo robím a prečo.

Dnes som aj vyrobila scénu vo svojej hlave.

Väčšinou sa to nestáva, robím to automaticky a len spätne pozriem a vidím ako zmysel to dáva ale táto si vyžadovala a bude ešte premýšľanie - viem totiž čo chcem dosiahnuť len musím vymyslieť ako to dosiahnuť, čo k tomu má viesť a prečo a čo bude nasledovať.

Aby som nebola tak abstraktná:

Kasim pôjde na cestu kde sa bude ponáhľať a stretne tam jednu babu, len na asi pár hodín, predpokladám ale chcem tejto zatiaľ nejasnej a neznámej babe dať džina. Chcem z nej spraviť to čo je Kasim, pretože Kasim práve stráži asi tak štyri lampy a dáva skúšať ľuďom či sa s lampami nespoja ale márne a chcem aby si aspoň jedna našla Nositeľa.

No a on má tieto "lampy" teraz na krku v podobe príveskom, pretože je to tak praktické. A ja potrebujem aby sa tá baba tých príveskov dotkla.

No a to predstavuje problém - Kasim by ju nenechal dotknúť sa ich omylom, vlastne už keby sa po ne načiahla by mal vedieť zasiahnuť ale ja chcem aby to bola náhoda a aby ju nemohol zastaviť. Takže - musím ho vyzliecť.

Akože doslova. Musím vymyslieť dôvod prečo by na sebe v tej scéne nemal tričko a jej musím dať dôvod aby sa ho v nejakú chvíľu dotkla - jeho ako džinov visiacich na šnúrke okolo jeho krku (čo nemá ani tak dôvod robiť) no a on musí mať dôvod byť príliš pomalý alebo rozrušený aby ju zastavil.

Takže som na to šla z rôznych uhlov.

Prvý som zvážila len priateľský, bez premyslenia dotyk. Bavili by sa o niečom vážnom a Kasim je predsa handsom fella a ako budúca Nositeľka má baba určite dosť "odvahy" aby nebola jeho atraktívnosťou vyvedená z miery ALE keby to spravila tak sa ho logicky nebude dotýkať na hruď kde má džinov, dotkla by sa jeho ramena alebo some such.

Po niekoľkých úvahách, ktoré si nepamätám som prišla k riešeniu, že Kasim bude polonahý pretože je zvyknutý chodiť bez trička a práve by sa zobudil, oba dokonalé dôvody no a bude chcieť odísť a baba ho bude chcieť neviem či úplne zastaviť alebo len ho varovať alebo čo no a vtedy sa to stane - rozhodla som sa, že namiesto dotyku dobrovoľne siahne po jeho "náhrdelníku" akože ho za to môže chytiť aby ho zastavila na mieste.

Och a mala som dnes ešte aj pár zaujímavých myšlienok, premýšľala nad písaním, prišla k pár pozorovaniam a úvahám a dosiahla jedného epiphany momentu o sebe podľa svojho písania. Netuším úplne čo to zistenie o mne vypovedá ale je to veľmi zaujímavé zistenie, má aspoň tri prípady kedy dokážem "hmatateľne" uznať, že presne to robím a to je to čo ma zaujíma a čo preferujem keď vymýšľam veci ale závory si neodvažujem vyvodiť z toho.

Na TIP sa ani nebudem hrať. 

Aj keď musím dodať, P.S. včera som okrem tých 3 600 slov napísala (okrem ešte článku samotného) aj viac než 1 200 slov do školy ako mini eseje. To len tak medzi rečou lebo som celkom hrdá, že dokážem potiahnuť toľko slov z príbehu, potom napísať článok, zabiť veľa času a stále zvládnuť (a večer, ešte k tomu) napísať niečo rozumné do školy.

utorok, mája 8

Čítanie a písanie

Bytosti a správny čas na písanie...

In the desert Qasr Al Sarab I Abu Dhabi http://www.ohhcouture.com/2017/04/abu-dhabi-2017/ #leoniehanne #ohhcouture

Je to obchod - nič viac nič menej.

A ja cítim, že ako sa môj vzťah s knihami zhoršuje, moje písanie sa naopak zlepšuje. Je to otravné? Nepríjemné? Zlé? Neprirodzené? Možno. Už pred tým, len so školou, začalo sa moje čítanie obmedzovať na knihy, ktoré som dokázala predýchať tak raz, dva krát za mesiac. Namiesto vášne to bolo skôr uvoľnenie - namiesto obdivu a miliónu emócií som sa mohla pár krát v pokoji usmiať a zase sa vrátiť k životu. To má byť čítanie?

Nie. A predsa moje písanie sa tým lepší.

A knihy začínam odkladať (pri výbere čo ďalej čítať) pretože si všimnem nejakú nedokonalosť, niečo zle napísané, zkonštruované a to je smutné ako je to úžasné. Dnes som napríklad odmietla Carve the Mark!! Dobre, možno Roth nie je taká dokonalá hviezda a čítala som pár nepriaznivých recenzí ale no tak - autorka Divergencie a ja ju tu mám chuť kritizovať za zbytočný information dump v úvodnej scéne, ktorá mi prišla zle načasovaná tak ako dialógy v nej boli násilne vymyslené?

Oh, how I cringe at that thought...

The top is like a example of what reading is like before you become an writer!


No dnes je sviatok takže som mala čas pokaziť sa nekvalitnou literatúrou a stále napísať.

Viac než 3 300 slov

A ešte nie je večer.


Kasim sa stretol s ďalším človekom čo má džinna. Strugglovala som s jeho podaním a nemyslím si, že sa mi to podarilo - ten chlap má byť viac než sto rokov starý (a vyzerať na 30) takže čo by som rada? Aby pôsobil ako keby bol vážne taký skúsený! Neznášam a je to disgrace a adding insult to injury keď je v knihe nejaká tisíc ročná fae alebo upír čo má niekoľko storočí a správajú sa (hlavne v YA) ako pubertiaci alebo jednoducho robia úplne blbé rozhodnutia.

Načo dávať svoju postavu tak starú keď aj tak sa bude správať ako keby mala presne toľko na koľko vyzerá??

A to nechcem robiť. A neviem či som sa tomu vyhla.

(Who am I kidding, of course I did not...)

Ďalej som prehodila POW na začiatku "kapitoly" na Leilah - keďže som ukazovala ako bojujú Nositelia (alias džinovia) takže som opísala ako si vymieňajú fantastické údery a neviem tiež či to v niekoho iného mysli vyznie tak dobre ako v mojej. Z pohľadu Kasima by to nemalo ten Awe inspiring faktor a plus som ani netušila, že Leilah sa tiež chce k situácií vyjadriť - prirodzene som doplnila pár detailov o tom čo robila zatiaľ čo Kasim pomáhal ľuďom niekoľko mesiacov.

Čo sa tiež deje je, že akosi prichádzam k zvratu v knihe - alebo to je len zápletka? Takže z toho som trochu nervózna a váham. Zdá sa to ako veľký krok a neviem presne ako začať.

Ide tiež o to, že zatiaľ čo veľa vecí som pekne prešla bez slova, mala som aj pomalý build-up takže nemôžem tú hlavnú akciu nechať len na pár strán ale nie som si istá, či to dokážem natiahnuť.

Uvidíme či to nechám na dnes alebo až na zajtra.

Netuším... Možno... spísať si všetky veci, ktoré nemáte radi na ostatných príbehoch a vyhnúť sa im?

Nie, nie...

Rozmyslieť si načo máte schopnosti - vyskúšať si či to dokážete podať tak ako si predstavujete?

Ja som istého času chcela veľa. V hlave som mala príbeh/y/ a boli, ako inak, epické, a potom som ich začala dávať na papier a vyzeralo to... asi ako tie dva obrázky čo som v minulom článku mala o svojej mape ale obrátene - nefungovalo to. A bolo to frustrujúce. Nedokázala som nič napísať ani dokončiť.

Pričom písať som chcela. Dokonca si pamätám na jednu knihu, fantasy, ktorú som napísala a nápad mi príde zaujímavý doteraz a povedzme, že postavy tiež neboli zlé ale spracovanie boli detinské aj keď som knihu v podstate dopísala.

Prekomunikovať svoje dojmy čitateľovi je ťažké.

V hlave vidíte túto cool, badass, kick-ass, intimidating, ostro nebezpečnú osobu, alebo naopak túto dokonale unikátnu osobu, ktorá pôsobí tak zaujímavo ale keď ju chcete dať do 2D a nie do obrazov ale slov, máte pocit, že používate všetko klišé sveta a prídavné mená sa vám smejú.

Len akože, nie v skutočnosti. Hlasy v hlave počujú len blázni.

Image result for voices meg chittenden writing

Ja som napísala contemporary ale nie príliš tradičnú a dosť krátku - prestala som sa obmedzovať a nastavovať si nereálne ciele, proste som písala koľko som mohla a nakoniec z toho vzniklo niečo a to niečo bolo zaujímavé a dokončené a nemala som z toho pocit akoby som bola 5 ročná a snažila sa popísať svojimi slovami Sokratesa.

A vtedy som začala aj ďalšie, vážnejšie príbehy a skúšala čo ešte dokážem a ani teraz Kasim nie je dokonalý ale je dosť dobrý aby som v ňom pokračovala a každé písanie ma niekde posúva a keď bude nabudúce tvoriť fantasy, bude to zase o niečo jednoduchšie.

Nateraz sa spokojím zo svojím piesočkom a dúfam, že z toho nakoniec vznikne palác alebo aspoň zámok alebo možno vila alebo dom alebo len pekná chata? To už posúdia iný.

Image result for write write write

nedeľa, mája 6

Vysoké latky

Tak takto vyzerá momentálne prierez mojej knihy. Začínam 16 kapitolu a mám 70 000 slov.

Nemôžem tomu uveriť. O čom som to vlastne písala??

Za posledné dni som toho ale pridala celkom dosť a to nastavilo nereálnu latku.


Včera plus dnes doteraz:


Predvčerom (asi):


To sú nereálne čísla aké produkujú profesionálny autori, aj to len taký, ktorý takým spôsobom píšu a nepíšu menej za deň, lebo tak im to funguje. To nie je žiadne chválenie sa, je to fakt - bola som schopná toľko napísať pretože som mala čas.

Na začiatku svojho voľna, v nedeľu, som mala 

43 616 slov

a dnes mám

70 300 slov

a deň je ešte mladý.

Takmer 30 tisíc slov za týždeň. Je to neudržateľné tempo.

V bežné dni som pokojná keď napíšem tisícku, rada keď dosiahnem tisíc a pol. Včera som počítala a 3 600 mi prišlo málo, akože mám naviac. Takže tak...

Bolo to určite dobré. Ak nie skvelé. Aj keď ma pár vecí zdržalo od písania, mala som čas kedy som sa do toho skutočne pustila, nápady buď boli alebo onedlho prišli a ja som sa vždy snažila k písaniu vrátiť, vlastne včera som rozmýšľala nad písaním s nadšením, akoby sa k nemu potrebujem vrátiť, chcem sa k nemu vrátiť. Čo je zázrak.


The Inkpen Authoress: NaNoWriMo Therapy: Helpful Things For Your Sanity's Sake

Ako som povedala, aj pre spisovateľom je písanie často nie úplne najpríjemnejšia záležitosť.

(upozornenie: blíži sa vyjadrovanie v obrazoch)

This is completely, PERFECTLY accurate. :P

Toto je v podstate blbosť. Málokedy sa tak cítim.

Toto je dosť presný popis procesu písania v akomkoľvek bode:

Creative Process, funny but true

(Včera som omylom zavítala na Pinterest, sorry...)

Ďalšia blbosť? 

it's impossible to discourage the real writers #type #typography #quote

Áno, áno, spisovateľ píše, pekár pečie, ľudia jedia, psy dýchajú a vtáky lietajú...

Že sa nestaráme čo si ostatný myslia?

Akože... wau... can you believe it?? Spisovateľ je neisté, náladové, dramatické monštrum.

Nie je nič lepšie než pozrieť sa na iné názory na písanie alebo čítanie aby si človek vytvoril názor a pochopil v čo vlastne verí a čo vie. Nie je tiež nič lepšie na ten malá hlas, ktorý môže ale nemusí byť svedomie, než pozerať návody a tipy na písanie ako spôsob vyhnúť sa písaniu, pretože predsa je to produktívne a malo by to pomôcť v písaní.

A niekedy len potrebujem niečo takéhoto:

Just a friendly reminder Repin & Like. Listen to Noelito Flow Noel's Music…

Čo som to vôbec napísala?

Kasim je momentálne na veľmi dlhom výlete. Chodí po krajine a robí dobre skutky. Primitívne povedané. Dejovo to tam sedí, je to veľmi logický posun, rozumné rozhodnutie. Robí to niekoľko vecí a Kasim mal na začiatku 17 takže ho chcem nechať vyrásť.

Napriek tomu mám pocit, že niečo kazím.

Problém je dobrodrúžstvo a opäť, konflikty. Nemám tam toľko akcie ako by som si priala. Dejú sa tam myslím nečakané veci alebo aspoň dejú sa tam veci, nie je to akoby som opisovala bežné dni ale Kasim je príliš mocný. Je jediný svojho druhu na celom kontinente.

Je to bohužiaľ môj dlhodobejší problém - vytvárať svet kde nie je tak príšerný konflikt. Kde postavy sú až príliš rozumné a v podstate dokonalé. Niekedy, ako teraz, si toho možno ani nie som tak vedomá (alebo len preháňam, netuším ako by to pôsobila na čitateľa).

Určite sa teraz veci zlepšia len tým pádom je polovica kniha len akoby rozbeh a taká perspektíva sa mi nepáči. Určite, mám "konflikt" - už od druhej strany je tu istá zlá sila, ktorá ho núti dávať si pozor a skrývať sa, čo by bez nej vôbec nemusel a tá dokonca poslala armádu. Ale jej strašidelnosť bude ukázaná až neskôr.


Neseďte doma. Je krásne. Choďte von, sadnite si do tieňa a píšte alebo čítajte.

Vonku je kopu inšpirácie.

A aj keď sa vám niekedy môže zdať, že život má niečo proti vašemu písaniu a rodičia/rodina akoby naschvál robia veci aby vám brali dobrý písací čas, v skutočnosti vám len dávajú inšpiráciu a skutočné pocity, ktoré môžete do knihy pretvoriť.

Čo sa týka toho písania? Je to život. Ako zlá nálada, treba prečkať stavy kedy chcete svoje slová spáliť a zlovestne sa chechtať ako sa rozpadajú ale píšete na notebooku/počítači a nie je to možné a tak ste len opäť frustrovaný.


Myslíte si, že vaše písanie je nanič? Každý si to myslí. Je to normálne.

Dôležité je uvedomiť si vtedy prečo píšete. Písať pre ostatných ľudí nie je najlepšia taktika. Písať pretože sa písania nemôžete zbaviť je dosť dobrá cesta. Vtedy v konečnom dôsledku záleží len na vás, a aj keď by ste veľmi radi knihu vydali, píšete aj keď je vydaná nanajvýš tak niekde na internete.

Write the book you want to read


v hlave jednej začínajúcej ale nie úplne (dúfam) amatérskej spisovateľky. Toto bol môj blog o varení a čítaní - teraz sa tu chcem venovať svojej ďalšej vášni a tou je písanie.

Príspevky sú taký môj neformálny denník, kde sa môžem vyventilovať, podeliť o to čo robím (a malo by ma to aj dokopať každý deň k písaniu sa aspoň vyjadriť alebo ešte lepšie písať).

Zavediem vás do svojho myšlienkového procesu ohľadne stavania knihy, scén, postáv... pochválim sa čo som za deň stihla, prípadne pridám aj nejaký tip, ktorý niekomu bude pripadať očividný a niekomu možno aj nie.

Asi nemusím písať, že toto sú moje názory a skúsenosti a nemám na nič patent a bla, bla, bla.

Dúfam, že si tu každý spisovateľ nájde aspoň kúsok niečoho - či už je to spoločné trápenie, zaujímavá myšlienka, otázka alebo možno dokonca moje skromné rady.

Ďakujem za návštevu.