štvrtok, mája 3

Ako ďaleko je ďaleko?

Moje problémy, ako som sa prinútila toľko písať, moja inšpirácia...

myend-ismybeginning

DOSIAHLA SOM

12 635 slov

(počkať, ČO???)

Bolo to za tri dni (odkedy som naposledy písala) a strácam prehľad, ktorý deň som dokončila čo.

Podľa mojich najlepších odhadov:

Dnes som napísala (zatiaľ) takmer na 4 000 slov.

Včera 3 600 slov.

Predvčerom 5 000 slov.

(wau, to sedí!)


NOVINKY

Kde len začať? Akosi nemá zmysel nudiť vás detailmi a väčšina mi už aj tak ušla.

S čím zápasím sú: male voice a plotting.

Mať hrdinu namiesto hrdinky nie je tak náročné ako som si predstavovala - keď teraz používam tretiu osobu. Ale zatiaľ čo nezápasím s jeho myšlienkami, zápasím s jeho akciami. V podstate netuším či je môj hrdina dostatočne "chalan" s tým, že sa do takej perspektívy nedokážem vžiť - neviem nakoľko do neho premietam len svoje predstavy.

Nechcem z neho absolútne typického chalana - nemusí mať všetky "znaky" knižného hrdinu ale zároveň sa pokúšam o istú autentickosť.

Príklad? Asi scéna, ktorú som robila s jeho kamošom. V podstate bez môjho aktívneho snaženia vyústila scéna v priateľské zápasenie na zemi (na koberci, ak chceme byť presný) a bola chvíľa kedy som sa zrazu zastavila a rozmýšľala či je to stereotypné alebo úplne normálne (v knižnom a/alebo reálnom prostredí).

Kasim nie je vôbec zbytočne emocionálny ale zase mu dávam istú vyspelosť a vďaka kultúre a svojej osobnosti ho nechávam objímať ľudí a priznať si čo cíti keď to situácia vyžaduje. Čo je jednoducho normálny alebo aspoň prijateľný chalan, dúfam.

Druhá vec: zápletka.

Viete tá myšlienka na začiatku príbehu, ktorá vás prinúti ísť si sadnúť za počítač/papier a začať písať? Tá moja akosi neobsahovala pointu - konflikt - zauzlenie - problém.

Z hrubých obrysov som za posledné dni prešla k niečomu hmatateľnému ale bolo to... bola to sranda. 

Ja verím v dva druhy "nápadov" - jeden je taký, ktorý je výsledkom snaženia rôznej náročnosti - človek sa zamyslí, premyslí, predstaví si to a zrazu vie čo robiť teda napísať. Druhý typ sa dá vysvetliť ľahko - volajú ho totiž múza. Je to typ kedy idete po ulici alebo premýšľate o svojom príbehu alebo o ňom ani nepremýšľate ale zrazu vám akosi napadne čo robiť.

Ja mám rada oba druhy.


Ale pravda je, že som už za Tým bodom.

Spisovatelia asi vedia o čom hovorím keď poviem, že príbeh si žije vlastným životom. Dejú sa v ňom veci takmer bez autorovho vedomia, stanú sa, vyplynie to z príbehu a tak ďalej.

Prirovnala by som to k balvanu na kopci.

Najprv ho musíte potlačiť a zase len tlačiť. Keď už niečo máte tak balvan začne ísť sám a vy mu len ukazujete kam. Ale čím viac toho napíšete, tým rýchlejšie balvan padá - váš príbeh má už isté medze a zákonitosti, ktoré ani vy nedokážete narušiť - a situácia sa vyvíja sama od seba a svoj balvan je čoraz ťažšie ovládať a ide aj smermi, kde nemáte na výber len ísť s prúdom.

Písanie mi často príde ako vodenie nášho psa na vodítku - vediem ja jeho alebo to vedie on mňa?
(odpoveď je oboje, mimochodom)

Zaujíma vás ako som tak veľa napísala? Pretože odpoveď sa vám nebude páčiť: je to čas.

Čas a zvyk.

Momentálne nemám veľa povinností a mám veľa času na písanie každý deň takže stále píšem a preto nielen veľa napíšem ale aj veľa napíšem každý deň - mám čas a spravila som z písania zvyk. To tiež znamená, že som ako: internet - čo je to internet?

Niekedy nemám úplne náladu písať ale v tieto dni to prekonávam ľahšie než inokedy.

Ako ďaleko je ďaleko som si tiež položila niekoľko krát - napísala som scénu, ktorú v podstate pochybujem, že chcem v "konečnom" príbehu ale neodolala som jej. Mám snahu byť iná ale rozmýšľam či to neberiem až do extrému - čo sa týka Archnemesisa, hlavne. A čo sa týka rozoberania "začiatkov" Kasima - rozpisujem sa príliš? Je to ešte/stále zaujímavé?


TIP?

Nie som si istá.

Možno: nechajte nech k vám inšpirácia príde ale ak potrebujete naháňajte ju s palicou a medom v ruke?

Veľmi dávno som našla jedno delenie spisovateľov, ktoré so mnou doteraz zostalo a verím v neho lebo ma vystihuje - tvrdí, že sú dva druhy spisovateľov:

architekti a záhradkári
(architects and gardeners, v pôvodnom znení)

Sú ľudia, ktorý svoj príbeh podrobne naprojektujú a potom potom až píšu čo vymysleli.

Iný ľudia zasadia svoj príbeh ako semiačko a potom sa o neho starajú aj keď nevedia či z neho vznikne jabloň alebo orech.

“I think there are two types of writers, the architects and the gardeners. The architects plan everything ahead of time, like an architect building a house. They know how many rooms are going to be in the house, what kind of roof they're going to have, where the wires are going to run, what kind of plumbing there's going to be. They have the whole thing designed and blueprinted out before they even nail the first board up. The gardeners dig a hole, drop in a seed and water it. They kind of know what seed it is, they know if planted a fantasy seed or mystery seed or whatever. But as the plant comes up and they water it, they don't know how many branches it's going to have, they find out as it grows. And I'm much more a gardener than an architect.”
George R.R. Martin 

Ja, ak to nie je zrejmé, som ten druhý typ, záhradník.

Awake en Affiche premium par Wuukasch | JUNIQE

A je fajn si uvedomiť - áno, toto som ja, ja nepotrebujem písať ako ostatný ľudia, takto to mne funguje a preto je môj spôsob správny. Moje motto je: ak to dobre podáš a prinútiš aby to fungovalo, zabudni na všetky poučky a rady.

Nájdete veľa rád a postupov a varovaní ohľadne písania (viem to, pozerám niektoré keď sa vyhýbam písaniu) a tak ako je dobré sa z nich poučiť a premýšľať nad nimi tak je dobré sa im vysmiať - ak to dokážete.

Je to ako keby písali príručku na písanie rôzny ľudia: príručka bude vyzerať vždy inak podľa nielen žánru ale hlavne samotného spisovateľa. Kreativita je predsa v tom vytvoriť niečo iné. To čo sa zdalo zvláštne niekedy je teraz normálne ale na to musí vždy niekto začať.

Ako vravia všetky tie otrepané cheesy slogany: be yourself, everybody else is already taken alebo len ty môžeš napísať ten príbeh, ktorý píšeš.

Vitajte

v hlave jednej začínajúcej ale nie úplne (dúfam) amatérskej spisovateľky. Toto bol môj blog o varení a čítaní - teraz sa tu chcem venovať svojej ďalšej vášni a tou je písanie.

Príspevky sú taký môj neformálny denník, kde sa môžem vyventilovať, podeliť o to čo robím (a malo by ma to aj dokopať každý deň k písaniu sa aspoň vyjadriť alebo ešte lepšie písať).

Zavediem vás do svojho myšlienkového procesu ohľadne stavania knihy, scén, postáv... pochválim sa čo som za deň stihla, prípadne pridám aj nejaký tip, ktorý niekomu bude pripadať očividný a niekomu možno aj nie.

Asi nemusím písať, že toto sú moje názory a skúsenosti a nemám na nič patent a bla, bla, bla.

Dúfam, že si tu každý spisovateľ nájde aspoň kúsok niečoho - či už je to spoločné trápenie, zaujímavá myšlienka, otázka alebo možno dokonca moje skromné rady.

Ďakujem za návštevu.