ja, vedomé konštruovanie scény podľa detailu
Streda býva a aj bola dnes nepriaznivá k písaniu. Mám celkovo tri hodiny a s tým, že mám na poslednú prečítať knihu (polku knihy na každú jednu hodinu) mi väčšinou nezostane sila robiť niečo iné.
Dnes som mala na písanie čas len tak hodinu a pol na ceste vlakom.
DOSIAHLA SOM
Jednu vetu.
Presne tak. Deväť slov.
Relatívne dôležitých slov a bola som veľmi rada, keď ma zčistajasna napadla ale je to len veta.
NOVINKY
Písaniu som sa teda nevenovala ale som príjemne potešená zistení, že som na neho akosi neustále naladená aspoň kútikom mysle. Ako pocit vetra na koži alebo slnko, je to niečo čo väčšinu času neriešim aj keď som si toho zároveň vedomá po celý čas.
Čo je dobré. Pomáha to s istým casual attitude k písaniu, takže nemám problém uprostred niečoho prepnúť na knihu, či už prirodzene alebo vedome a niečo popremýšľať/vyriešiť a zase pokračovať.
Vo vlaku som upravila len pár maličkostí. V úvodnej kapitole som použila hneď tri mená, ktoré som absolútne neskôr nepoužila. Takže som ich zamenila za moje tradičné postavy - sami tam celkom dobre zapadli bez snaženia.
Veľmi často počujem frázi ako "ó, ja som prerábala prvú kapitolu milion krát" a ja si cítim zle aj som rada, že ja tento pocit nemám. Určite nie pri Kasimovi, čo vyznie veľmi arogantne a všetko ale mám pocit, že tá prvá kapitola šla priamo... z budúcnosti. Jednoducho prišla v podstate hotová.
Chodbami sa rozliehalo ticho. A aj keď to bolo ticho tvorené desiatkami zaneprázdnených rúk, nepočuteľnými rozhovormi, neviditeľným šuchotom unavených nôh a práve sa prebúdzajúcich nočných zvierat, bolo to ticho ideálne na plíženie. Na zvedavosť.
Na moment, ktorý zmení osud krajiny.Som dosť spokojná s celou prvou kapitolou čo môže byť len moja ilúzia ale ako autor beriem potešenie kde môžem.
Mám pocit, že ma písanie posúva ďalej a tvorím svet, ktorý naberá čoraz istejšie kontúry na papieri aj v mojej hlave. Už sú detaily, ktoré jednoducho nemôžem spomínať, sú súčasťou histórie/budúcnosti irelevantnej k príbehu ale pritom mi dávajú isté kontúry a jasnejšiu predstavu čo robím a prečo.
Dnes som aj vyrobila scénu vo svojej hlave.
Väčšinou sa to nestáva, robím to automaticky a len spätne pozriem a vidím ako zmysel to dáva ale táto si vyžadovala a bude ešte premýšľanie - viem totiž čo chcem dosiahnuť len musím vymyslieť ako to dosiahnuť, čo k tomu má viesť a prečo a čo bude nasledovať.
Aby som nebola tak abstraktná:
Kasim pôjde na cestu kde sa bude ponáhľať a stretne tam jednu babu, len na asi pár hodín, predpokladám ale chcem tejto zatiaľ nejasnej a neznámej babe dať džina. Chcem z nej spraviť to čo je Kasim, pretože Kasim práve stráži asi tak štyri lampy a dáva skúšať ľuďom či sa s lampami nespoja ale márne a chcem aby si aspoň jedna našla Nositeľa.
No a on má tieto "lampy" teraz na krku v podobe príveskom, pretože je to tak praktické. A ja potrebujem aby sa tá baba tých príveskov dotkla.
No a to predstavuje problém - Kasim by ju nenechal dotknúť sa ich omylom, vlastne už keby sa po ne načiahla by mal vedieť zasiahnuť ale ja chcem aby to bola náhoda a aby ju nemohol zastaviť. Takže - musím ho vyzliecť.
Akože doslova. Musím vymyslieť dôvod prečo by na sebe v tej scéne nemal tričko a jej musím dať dôvod aby sa ho v nejakú chvíľu dotkla - jeho ako džinov visiacich na šnúrke okolo jeho krku (čo nemá ani tak dôvod robiť) no a on musí mať dôvod byť príliš pomalý alebo rozrušený aby ju zastavil.
Takže som na to šla z rôznych uhlov.
Prvý som zvážila len priateľský, bez premyslenia dotyk. Bavili by sa o niečom vážnom a Kasim je predsa handsom fella a ako budúca Nositeľka má baba určite dosť "odvahy" aby nebola jeho atraktívnosťou vyvedená z miery ALE keby to spravila tak sa ho logicky nebude dotýkať na hruď kde má džinov, dotkla by sa jeho ramena alebo some such.
Po niekoľkých úvahách, ktoré si nepamätám som prišla k riešeniu, že Kasim bude polonahý pretože je zvyknutý chodiť bez trička a práve by sa zobudil, oba dokonalé dôvody no a bude chcieť odísť a baba ho bude chcieť neviem či úplne zastaviť alebo len ho varovať alebo čo no a vtedy sa to stane - rozhodla som sa, že namiesto dotyku dobrovoľne siahne po jeho "náhrdelníku" akože ho za to môže chytiť aby ho zastavila na mieste.
Och a mala som dnes ešte aj pár zaujímavých myšlienok, premýšľala nad písaním, prišla k pár pozorovaniam a úvahám a dosiahla jedného epiphany momentu o sebe podľa svojho písania. Netuším úplne čo to zistenie o mne vypovedá ale je to veľmi zaujímavé zistenie, má aspoň tri prípady kedy dokážem "hmatateľne" uznať, že presne to robím a to je to čo ma zaujíma a čo preferujem keď vymýšľam veci ale závory si neodvažujem vyvodiť z toho.
Na TIP sa ani nebudem hrať.
Aj keď musím dodať, P.S. včera som okrem tých 3 600 slov napísala (okrem ešte článku samotného) aj viac než 1 200 slov do školy ako mini eseje. To len tak medzi rečou lebo som celkom hrdá, že dokážem potiahnuť toľko slov z príbehu, potom napísať článok, zabiť veľa času a stále zvládnuť (a večer, ešte k tomu) napísať niečo rozumné do školy.
