môj World building, pomenovávanie. Podávanie informácií čitateľovi.
Dobre, priznávam, mám menšie voľno.
A dnes som mala preto ďalší produktívny deň. (produktívny v zmysle písania samozrejme)
DOSIAHLA SOM
netuším-koľko slov
A dosiahla som tiež 50 000 napísaných slov.
Čo je na jednu stranu super a na druhú Ups. Ako s dobrou knížkou - chcete ju dočítať ale vlastne nechcete pretože nechcete aby skončila.
Pre predstavu, čítala som, že bežná fantasy môže máva tak 120 000 slov. Cca. Bežná kniha má tak 70 000. Je to, samozrejme, individuálne. Presadený spisovateľ môže všetky čísla okašľať ale ja čísla úplne neignorujem a úprimne - celých 12 kapitol, ktoré mám mi prišlo v istom zmysle ako taký úvod. Samozrejme, že sa tam dejú dôležité veci lenže sa tam "nič" "nedeje" - nikto neumiera, nikto nebeží o život, nikto nebojuje s nepriateľom.
Dnes práve začínam zabŕdať do konfliktu. Po 12 kapitolách a 50 000-coch slov.
Skoro, čo? (nie)
NOVINKY
Dnes som napísala ďalší kúsok s jeho sestrou Adarou. Ich vzťah dáva zmysel rozvinúť ako jeho zázemie keďže Kasima plánujem vziať inde na mapu a zatiaľ neplánujem vziať ju zo sebou.
Dnes som napísala ďalší kúsok s jeho sestrou Adarou. Ich vzťah dáva zmysel rozvinúť ako jeho zázemie keďže Kasima plánujem vziať inde na mapu a zatiaľ neplánujem vziať ju zo sebou.
Speaking of which, budujem práve svoj konflikt a svoj svet. Doslova.
Nakreslila som si mapu.
A slovo mapa používam veľmi, veľmi, veľmi a veľmi voľne. Moja mapa bola nakreslená za dve minúty. Je len na predstavu. Doslova. Len aby som si ujasnila áno táto krajina je tu a táto druhá krajina je tam hore.
Vyzerá to asi takto:
moja krajina "na papieri"
mapa v mojej hlave
Napísala som ešte scénu aj so zbroj-majsterkou, s ktorou sú veľký kamoši a dávam tam jej uhol pohľadu a príde mi to taká milá scéna takže buď to bude jedna z obľúbených alebo pôjde preč. Aj keď, odhalila som tam "záhadu" - celkom som na to "pyšná" - spomenula som jednu vec v úplne prvučkej kapitole a potom ju načala v ďalšej kapitole a teraz som ju dotiahla. Prakticky: v prvej som povedala, že táto žena by vzala v prípade núdze džina z osobných dôvodov, v ďalšej, že chce džinna pretože sa jej niečo stalo a teraz som odhalila čo a ako ho vlastne nechce, len si priala aby ho mali.
To je asi tak všetko.
Ale späť k tvoreniu sveta.
Riešila som dnes dve veci: mapu a s ním spojené krajiny
Ale späť k tvoreniu sveta.
Riešila som dnes dve veci: mapu a s ním spojené krajiny
V podstate si potrebujem určiť ako veľký je svet v ktorom sa Kasim bude počas príbehu pohybovať a zariadiť si na týchto kúskoch zeme štáty.
Čo predstavuje dva problémy: usporiadanie sveta a mená.
Vytvoriť fiktívnu krajinu s fiktívnou históriou, fiktívnymi ľuďmi a politikou a prostredím a podnebím a charakteristikou? Hračka. Nemôže byť nič ľahšie. Spisovateľ väčšinou vie z rukáva vysypať pár solídnych nápadov bez väčšej námahy.
Ale aj ten štát - alebo postavu, to je ešte horšie - pomenovať?
NIE. NIEEEE. (Nie som jediná, kto má ten problém, že?) N.I.E.
Predstavte si tú dilemu keď máte pomenovať svojho domáce maznáčika. Alebo dokonca dieťa. A teraz to vynásobte. Presne. Asi tak. Vymyslieť celú paletu rôznych ladiacich mien, ktoré nikto nemal alebo nepoužil tak ako vy alebo jednoducho zapadajú do seba a znejú slušne či možno evokujú príjemné predstavy?
Nie všetci sme Tolkien a nie všetci by sme vedeli vytvoriť klingonštinu.
TIP
Na internete je toľko nástrojov na vytvorenie fantazijnej mapy, že to tu rozoberať nebudem.
Na internete je toľko nástrojov na vytvorenie fantazijnej mapy, že to tu rozoberať nebudem.
Či chcete mapu mesta alebo miestnosti alebo krajiny alebo polky zemegule, všetky nájdete.
Mapa jednoducho závisí od prostredia (podnebie) a ten závisí od príbehu.
A mená je niečo v čom nedokážem radiť.
Moja taktika je vybrať si istú tému a držať sa jej - v krajine postavy Aničky nebudete mať Azgard. Tam kde je hlavný hrdina Geralt neznie divne krajina Nilfgaard alebo Redania.
O čom môžem rozprávať, keďže som to vždy akosi vynechala aj keď to robím stále sú:
Informácie.
Kedy dať aké informácie ako veľa.
Kedy dať aké informácie ako veľa.
Začnem od seba: môj príbeh sa odohráva v pre čitateľa neznámej krajine a ja mám až v tretej kapitole krátky popis okolia, pretože hlavný hrdina ide von. Keď ide mestom, opíšem v krátkosti mesto, keď je v novej miestnosti, opíšem ju.
Ďalej: džin. Mám nadprirodzenú bytosť, ktorá je istá variácia na tradície - a ja nezačnem opisovať čo je to džin a čo robí a čo dokáže a odkiaľ sa vzal a odkiaľ sa vzal konkrétne môj džin. Nie. Práve naopak. Nechám aby to hlavný hrdina zistil ale sama netrávim dialógy aby sme sa tieto veci dozvedeli. Keď treba poukázať, že džin nedokáže zabiť človeka, poukážem na to. Keď chem ukázať, že vie manipulovať so živlami ale nevie ich tvoriť (ako vodu, lebo sú na púšti) tak to ukážem keď túto schopnosť ide použiť.
Jednoduchý princíp.
Ako čitateľ viem a ako spisovateľke mi trvalo pochopiť, že človek sa nezaujíma o vašu nádhernú krajinu s bohatou históriou s postavami s rovnako bohatou históriou a spoločnosťou s pravidlami a zvykmi a všetkým.
V tejto kapitole som naznačila, že v mojej krajine sa podáva ľavá ruka, nie pravá a ešte som tam ani nevysvetlila prečo (lebo ľavá je od srdca). Spomenula som, že ľudia na púšti si pomáhajú vždy, aj "nepriatelia" a to len keď to bolo relevantné k postavám.
Veľmi sa zamýšľam nad náboženstvom.
Sú s tím spojené úplné drobnosti ako nadávky a prisahania. V zmysle: čo povieš namiesto "ježiši" alebo "bože" a "do pekla"?
Ja dosť prisahám na mesiac (hodí sa mi to ku Kasimovi, neviem či to nedám ako čisto jeho záležitosť). Naznačila som, že ľudia tu veria v reinkarnáciu. A chcem aby Kasimovi hovorili niekedy namiesto "miláčik" že "lampa moja". Príde mi to geniálne/vtipné (kvôli džinovi, má džina, ktorý bol v lampe). Aj keď nemyslím, že to mám úplne z mojej hlavy.
