Klasika je v dnešnej doe niečo iné než bola pred tým a dokonca si dovolím tvrdiť, že si v dnešnej modernej dobe vytvárame svoju vlastnú klasiku, úplne inú zbierku kníh, ktoré by podňa väčšiny mal poznať a uznávať každý.
Môj obor a doterajšie kratučké štúdium ma núti premýšľať, učí ma klasiku rešpektovať ale aj kritizovať a hlavne mi ukazuje ako čítať medzi riadkami, pretože bez porozumenia sa môže zdať aj najklasickejšia klasika ako niečo divné až amatérske.
Klasika ... klasika bola (je) pre mňa niečo hodnotné ale zároveň nudné a zastarané. Máme jednoducho veľmi komplikovaný vzťah. Nedávno som zistila, že v literatúre sa snažíme vytvoriť
Nedávno ma tiež osvietilo jedno zaujímavé zistenie.
Vo veľa odsudzovaných moderných knížkach máme tzv. ufňukané hrdinky, ktoré robia knihu nečitateľnou. Veď ich určite poznáte. Majú na scojeje ceste ku šťastiu istý problém o ktorom radi vedú monológy a sťažujú sa a ľutujú sa len aby prišlo na dej kde sa niečo zomelie len aby mohla hrdinka zase nečinne fňukať a dramaticky byť zronená, Sú na nič. Sú hlasne otravné. Sú plné drámy.
A akosi mi pripomínajú klasických hrdinov.
Akože čo?
Všetci ste určite aspoň počuli o Hamletovi. Hamlet je dokonalý príklad. Hamlet zbožňuje monológy. Nesmierne. Jeho monológy o jeho dileme sú povestné (byť či nebyť) a zdĺhavé. A jeho akcie sú prehnané a zbytočné. Strýko mu zabije otca a čo on urobí? Fňuká. Predstiera, že je šialený (veľmi dramaticky). Narieka, že nevie čo má robiť. Potom omylom/náhodou zabije otca svojej milovanej. Nechá zabiť svojich dvoch kamošov. A až v konečnej scéne (kde zomrú až na jedného všetci) sa ho umierajúc rozhodne bodnúť.
Vidíte tú podobnosť?
Ja áno.
A môžem vám povedať, Hamlet rozhodne nie je jediný ...
