(sort of english version cover)
oficiálna verzia obálok
Pôvodná verzia obálky
Anotácia
Je ťažké odpustiť svojim blízkym.
A ešte ťažšie je odpustiť sám sebe ...
Hrdinka tohoto príbehu je dievča z istého mestečka istého štátu a rada chodí do istého kostola. Presnejšie, do takmer nepoužívanej spovednice. Dôvody pre jej obľúbené miesto sú rôzne no my sa k nej dostávame v bode kedy jej do vedľajšej kabínky a života vstúpi On. Ich konverzácia má spád, preskočí iskra záujmu ale prejde mesiac rozhovorov a ona stále nevie ani jeho meno.
A všetko nasvedčuje tomu, že to tak je zámerne. Čo tento mladý muž skrýva? Prečo dal nepriamo najavo, že o vzťah s ním by nemal nikto záujem? Prečo jej priznáva aj najtajenejšie myšlienky ale odmieta vyzradiť kde býva a vždy keď spomenie možnosť stretnutia tvárou v tvár tak uteká?
Je to príbeh o ľudskej povahe. O problémoch. O viere. O ťažkostiach. O rodine. Ale vďaka našej hrdinke bude veselý, zábavný a poučný. Je to príbeh o dvoch ľuďoch a ako inak o odpustení.
Narušiteľ
1900. O viere. O spovednici. O biblii. O smutných knihách a smutných, vážne chorých ľuďoch.
Do ticha zaznie hlas.
„Odpustenie, ktoré hľadáš je v tvojich rukách.“
Pri nečakanom zvuku sebou myknem ale tón cudzinca nie je
hrozivý ale premýšľavý, akosi ...
rezignovaný, hlboký a mužský až sa začervenám, akoby prichytená pri čine.
„Človek si sem sadne,“ vzdychnem „a hneď z neho
urobia veriaceho a katolíka,“ poviem sklamane.
„Čo keď som si len chcela niekde v kľude sadnúť?“ pýtam
sa. Kostol je v tomto čase predsa len trochu plnší než zvyčajne. Čo
znamená, že namiesto zvyčajných dvoch ľudí je ich tu päť.
„Tak to nefunguje,“ namieta. „Ateisti, ktorý kostol len navštevujú by si sem nikdy nesadli aby nevyzerali ako hriešnici. Alebo nedajbože, katolíci. Tí nanajvýš tak nazrú. A aj to rýchlo a previnilo.“
S úsmevom mu dám v duchu za pravdu.
„Ja som špeciálny prípad,“ odpoviem namiesto toho.
Na chvíľu je ticho. Tvrdé sedadlo ma tlačí a je tu chlad ako vždy. Vôňa jediná nepôsobí tak nepriateľsky. Je zvláštna ale akosi kostolná. Kadidlo zmiešané z leštidlom na nábytok a neutrálny prací prášok.
„Ľudia sem nechodia len tak,“ vysvetlí. „Nie ak by nevedeli, že to je aj bude prázdne. Tento kostol určite poznáš, možno kvôli veriacim príbuzným. Sledovala si to tu až ti zvedavosť nedala a teraz je to tvoje špeciálne miesto keď chceš premýšľať alebo potrebuješ chvíľku pred seba, ktorú by si inak nemala.“
Jeho trefný odhad ma zarazí.
„Sledoval si ma?“ Len napoly žartujem
„Takže mám pravdu,“ prekvapenie v jeho zamatovom hlase ma opäť uvoľní. Pohmýrim sa na sedadle a opriem si hlavu o stenu medzi nami.
„A akú výhovorku si nájdeš ty?“ Zaujímam sa. „Ísť do spovednice nikoho neláka ak sa nechce vyznať z hriechov ale ísť tam kde chodí kňaz? To chce guráž.“ Ani ja som tam nešla. Dokonca ani nenakukla.
„Ako vieš, že nie som kňaz?“ spýta sa ale znie akoby odpoveď už vedel.
„Pretože miestneho kňaza poznám. A vedela by som keby prišiel niekto nový.“ Musím znieť vychvaľovačne ale svoje kamarátstvo s Tedom som si vydrela.
„Aj kňazi chodia do kostola,“ odporuje mi. „Môžem byť kňaz na návšteve, ktorý vedel, že táto časť bude určite prázdna a je s ňou viac oboznámený než s tou pre veriacich.“ Na chvíľu sa zamyslím nad tým, nechávajúc doznieť jeho triašku-vzbudzujúci hlas.
„Si príliš mladý na kňaza.“ Tak toto je len absolútny odhad ale neznie o moc starší takže môže byť nanajvýš v zácviku čo znamená žiadne spovedanie.
„V mojom prípade nie je problém vek ale skôr viera,“ prizná nečakane.
„To sa dá napraviť.“ Odpoviem jemne.
„Prečo si myslím, že to chcem napraviť?“ vyzve potichu.
„Tak to je jednoduché,“ usmejem sa. „Každý potrebuje v niečo veriť. A ak tvrdí opak, klame. Aj ateisti musia veriť vo vedu a pokrok lenže tí by do takéhoto malého, zanedbaného kostola a naviac na tvoje miesto nešli. Chceš veriť. Ale kvôli niečomu neveríš.“ Keď uvážime aké miesto ho v celom kostole prilákalo, nie je ťažké uhádnuť čo hľadá. „Niečo sa stalo. Niečo zlé, čo sa nikdy nemalo stať ale stalo sa a teraz máš problém veriť v Boha lebo on to nikdy nemal dopustiť. Takže logicky asi žiadny neexistuje, nie?“
Je ticho. Také až začujem jeho dych. Zrazu mám chuť svoje slová vziať naspäť. Je to cudzinec a ja mu . Kto som ja aby som ho poúčala?
„A ja som si myslel,“ odpovedá pomaly a bez emócií, „že dnešné baby sa zajímajú len o najnovšie klebety a čo si obliecť na najbližšiu párty,“ zasmeje sa ale neznie trpko a tak sa prinútim uvoľniť.
„No, ja som výnimka vo viac veciach než len obľúbenej schovávačke,“ snažím sa zmeniť tému.
„To vidím,“ odpovie, takmer flirtovne.
„Vážne? Tak to musíš mať röntgenové videnie,“ doberám si ho a vyslúžim si tak tichý, krátky (sexi, sexi) smiech.
„Nielen očami človek vidí,“ povie akože vážnym tónom.
„Neiste veriaci a znalec biblie, kto by to povedal.“ Neprítomne si odhrniem vlasy z čela.
„Pár pasáží poznám. Čo sa nedá povedať o tebe, znalkyňa.“ Teraz si pre zmenu doberá on mňa. „Veríš?“ jeho otázka príde nečakane ale poznať v ňom úprimnú zvedavosť. Akoby ho samotná myšlienka zarážala no nedokázala prekvapiť.
„Verím. Ale nie som katolíčka.“ Priznám ale nepokračujem. Verím a tiež verím, že náboženstvo je osobná vec.
„Monoteistka?“ vyzvedá po chvíli, opatrne.
„Áno.“ Pripustím.
„Židovka asi nie. Islam mi na teba nesedí ...“ premýšľa nahlas.
„Nie si ani trochu blízko,“ oznámim mu a ihneď zmením tému. „Ale Bibliu poznám.“
„A čo na ňu hovoríš?“ akosi sa nechytil na moju návnadu a neopýtal sa od koho, tak ako som dúfala.
„Zaujímavé čítanie. Určite chápem prečo sa o ňu stále zaujímajú toľké masy a prečo na jej základe stojí celé náboženstvo. Náboženstvá aby sme boli presný. Niektoré veci sú ale veľmi metaforické a zatiaľ nemám pocit, že im môžem porozumieť. Je tam veľa pekných poučení. Navyše, ak to mám hodnotiť z čisto literárneho hľadiska, zázraky, celá dejová línia od vzniku sveta po zmŕtvychvstanie je takmer akčná a zaujímavá. Nikdy nevieš čo čakať.“
Premýšľam čo ešte by sa o knihe kníh dalo povedať. Čo ja o nej môžem povedať.
„Takže zanietená knihomoľka,“ preruší moje myšlienky pobavene.
„Dostal si ma. Je to tak poznať?“ spýtam sa a niekoľko minút sa bavíme o knihách. Aj on číta! Nie až tak ale kopu knižiek čo považujem za základ každého čitateľa buď čítala alebo aspoň pozná. Jeho obľúbenú knihu ani nepoznám! Ja samozrejme odmietnem spáchať ten najhorší hriech (tu sa obaja zasmejeme) a označiť len jednu knihu za moju najobľúbenejšiu ale vymenujem mu tie, ktoré ma rôznymi spôsobmi oslovili aj zmenili.
„Áno, tá bola príšerne emotívna,“ zareaguje. „Som dosť chlap,“ pri tomto slove v jeho hlase počujem istý výsmech. Asi za nepovažuje ešte za chlapa čo mi, priznajme si to, dáva malinkú nádej. „aby som si priznal, že som uronil aj pár slź. Je to ... dobrý manipulátor. A ešte lepší spisovateľ.“
„Vážne?“ pýtam sa neveriacky. „Ja neznášam keď autor spraví úžasnú postavu len aby ju na konci zabil. Grrr. Ak ma niečo dokáže prinútiť neznášať knihu je to nešťastný koniec. To som potom úplne nekompromisná. Prevláči ich cez neviem aké trápenia len aby ich zabil.“ Som si vedomá, že zvyšujem hlas ale cítim sa dosť pohodlne aby som sa za svoj menší výbuch neospravedlnila.
„Chúďatká imaginárne postavy,“ skonštatuje s povzdychom a ja sa nechcene zasmejem.
„Mne nešťastné konce až tak nevadia,“ prizná. „Je na nich niečo nepopierateľne ... realistické.“
Som smutná, že to tak vidí. Ak v to skutočne verí, asi to v živote tiež nemá ľahké. Zostávam ticho.
„Čo ma vždy prekvapí sú romantické knihy. Myslím tie romantické a smutné. Lebo aj keď sa hrdina pasuje s neviem ako ťažkými problémami, zrazu je tu láska a všetko sa na konci dobré obráti. Je už dosť ťažké v reálnom svete nájsť niekoho kto je ochotný sa na takého človeka uviazať. Nieto ešte s ním stráviť zvyšok života a trápiť sa spolu s ním,“ na konci už šepká a mne súcitom bolí srdce.
Niečo na tomto mieste z nás, z neho ťahá aj pravdu akú by inak nevyzradil. Možno je to tá tma. Možno naša nezvyčajná situácia – zvláštna blízkosť. Možno tá pokojná, odpúšťajúca atmosféra kostola.
„Len niekedy,“ opravujem ho. „Je samozrejme nezmyselné tvrdiť, že láska všetko vyrieši. Ale pravá láska nikdy nič nepokazí. A vždy je ľahšie niesť to bremeno spolu,“ navrhujem.
„Ale o to ide,“ odporuje mi. „Nie je to ľahšie. Len sa namiesto jedného trápia dvaja. A úplne ma dostane keď začnú o smrteľných chorobách,“ prehodí trochu tému ale podľa tónu, to jediné podľa čoho môžem súdiť, toto nie je jeho prípad. „Zamilovať sa keď vieš, že aj tak zomrie.“
Musím sa prinútiť moc nereagovať. Tieto typy kníh moc nečítam – sú príliš depresívne ale z tých pár mi to tak neprišlo. Chvíľu mi trvá než odpoviem.
„Myslím si ... myslím si, že ľudia so smrteľnou chorobou myslia o niečo inak než my. Čokoľvek človeka v knihách alebo aj v živote trápi, vždy ráta s tým, že bude mať čas to vyriešiť. Alebo ráta s tým, že jeho trápenie ešte bude nejaký čas pokračovať. Ale ľudia čo umrú?“ premýšľam nahlas ale v tejto miestnôstke, v tejto situácií je to nielen správne ale sa to priam vyžaduje.
„Každý okamih je pre nich vzácny. Ja si neviem predstaviť aké to je. Aj keď si stále nie som istá čo budem v živote robiť, je to neporovnateľne lepšie ako vedieť, že žiadny život na teba nečaká. Keď každý okamih môže byť tvoj posledný tak berieš čo ti život dá a berieš to aj keď vieš, že ostatných to zraní. Lebo oni budú mať ešte celý život nájsť si za teba náhradu. Ale ty budeš mať len ich.“
Toto ticho sa zdá iné než pred tým. Ale nie v zlom.
„Tak mladá a pritom tak múdra,“ povie zamyslene. „Určite môžeš skúsiť kariéru motivačnej poradkyne,“ v jeho hlase teraz počuť akúsi ... nežnosť. Alebo prekvapenie, úžas?
„Len hovorím svoj názor. Nikto pri mne neumiera.“ Uistím ho hneď. „Ani ja.“ Dodám samozrejme.
„O to viac je úžasné ako moc si empatická.“ Jeho kompliment ma zahreje.
„Prečo máš pocit, že som mladá?“ spýtam sa. Tykáme si, asi ani jeden nemá pocit prílišnej staroby.
„Presne podľa toho čo ty. Hlasu.“ Prizná. „Koľko?“ vyzvem ho.
„Je neslušné pýtať sa dámu na vek,“ pokarhá ma tak ... južansky zdvorilo. Už len čakám kým si zloží klobúk.
„Tak stará zas nie som.“ Trochu sa natiahnem a pomrvím. Musíme tu sedieť aj takú polhodinu.
„A kde ja váš zmysel pre tajomnosť madam? Nečítali ste, že dáma nikdy neodhalí všetky svoje karty?“
Odfrknem si. „Hej, ak vám drahý pane tiahne na päťdesiat, je devätnáste storočie a tie takzvané tajomstvá sú jediné čo vás môže urobiť zaujímavým, potom áno, dáma by nikdy nemala odhaliť tieto tajomstvá a svoj vek už určite nie.“
Rozosmeje sa. Akosi neviazane a úprimne. Už som vravela ako sexi znie?
„Dostala si ma.“ Z druhej strany sa ozve šuchot.
„Musel by si byť dáma aby si pochopil niečo pre nás tak triviálne.“
„To mi odľahlo.“ Predstiera povzdych.
„Asi by ste mali viac čítať. Sú tony knižiek kde ...“ preruší ma pípnutie. Z druhej strany.
Automaticky ale beznádejne sa snažím nahliadnuť na druhú stranu ale nevidím. Absolútne. Nič. Už tak sme v dosť tmavej časti už tak tmavého a mierne zanedbaného, zastaraného kostola. Navyše je poobede. Svetlo sem moc takmer nepreniká z boku. Len tak tak si vidím na končeky prstom. A medzi kabínkami je nielen veľmi sporo dierkované, silné drevo ale aj čierna látka. Je to asi ten najstarší model aký niekde nájdete.
„Povinnosť volá, slečna, obávam sa, že budeme musieť naše soaré skončiť hneď a zaraz.“
Z druhej strany sa ozýva slabé šušťanie, potom chvíľu ticho.
„Ale nepochybujem, že si môžeme nájsť čas ho dokončiť,“ túto vetu zo seba dostáva násilím. A ja len obdivujem ako musí byť s jeho pohľadom na svet ťažké povedať toto úplnej cudzinke.
„Ako inak. Pokiaľ Osud dá, o pár dní sa tu stretneme,“ mám chuť si búchať hlavu o stenu za to čo som práve povedala, keďže by som najradšej ihneď požadovala jeho číslo. Veď to môže byť len turista! A ja práve mrhám jedinou príležitosťou aká sa mi možno naskytne.
„Takže osud,“ povie zamyslene. Pochopím a pokrčím ramenami. Čo samozrejme nevidí, že?
„Osud. A karma.“ Aj za tento kúsoček informácie sa mám chuť niekam hodiť dokým nezačujem ako si sám pre seba a so záujmom to slovo zašepká.
„Karma, priateľu,“ prikyvujem. „A osud. Takže sa vidíme.“ Poviem namiesto pozdravu.
„Ak osud existuje, tak áno. Vidíme sa,“ povie presvedčivo.
A o sekundu sa už otvárajú dvere a ostávam sama. Chuť vyraziť za ním je okamžitá a neúprosná. Ale malý hlások v hlave mi šepká „ho chceš odohnať? Tak bež za ním!“ a nakoniec zostanem na mieste. Ale my dvaja sme spolu ešte neskončili, sľubujem sama seba, osudu aj jemu.
Ani zďaleka.
(P.S: kto má záujem čítať ďalej, pár kapitol som vypublikovala aj na wattpade)
