Podrobnejší, komplexný článok o mojom piatkovom dobrodružstve.
Ako k tomu prišlo
Boli zhruba 2 týždne pred stužkovou a mamina mi len tak mimochom spomenula, že jej kamoška ide s rodinou na výlet do BA na výstavu kníh a my asi pôjdeme s nimi. Túto kamarátku, dajme tomu tetu S, dobre poznám takže výlet sa zdal fajn ale moc som o tom nepremýšľala.
Lenže potom sa to zrušilo.
Kompletne.
Nešli oni, mamina tiež zrazu nemohla ... Nebola som sklamaná no zrazu ( asi tou 200 kilákovov cestou s prívesom a v aute len zo sestrou) mi v hlave skrsla myšlienka.
,,Veď mám 18,'' vyhlásila som s kyslím výrazom na tvári, neznášajúc vyťahovať práve túto kartu avšak istá si svojím nečakaným odhodlaním. ,,Pôjdem sama."
Pozrela som si vlaky, pofotila v tablete mapy od stanice do incheby a plán bol na svete.
Nebyť sama
Bol to však prvý výlet takéhohot typu, nie som ocino, ktorý už od malička chodil na výstavy aj do Prahy preto mi napadlo pozvať moju [naj]lepšiu kamošku. Idem s ňou aj do BB o týždeň a s jej dobrodružnou povahou som vedela že by súhlasila.
Po strastiplnom rozhovore kedy som v duchu poriadne ponadávala po anglicky a použila na fb príliš znamienok sme sa v dobrom rozlúčili a šla som spať. Aďka nemohla zajtra ani v nedelu. Chúďatko začala pochybovať či s ňou pôjdem a vraj pochopí ak to zruším.
Ja ale nemám problém byť sama.
A keď mi na druhý deň odmietla aj sestra, vedela som, že toto je jednoducho osud.
Cesta
Nabalila som sa - mobil a sluchátka, tablet, vreckovky, peňaženka, cukríky Milk Buddies s prírodným zložením čo som stále neotvorila a strepsils pre prípad núdze, všetko pekne do batohu.
Mamina ma odviezla, v Duke sme kúpili džús a bábovičku (lahodnú špeci mini čo majú tak raz za mesiac - vravím, osud). Pred stanicou som dokonca videla jednu triedu z našej školy.
Nasadla som do posledného vagóna a nejak mi to nešlo do hlavy. Žiadne mimoriadne pocity, asi stále neuvedomujúc si kde to idem. Zrazu to prišlo. Premýšľala som a nesmierne sa potešila. BA, knihy, vlak ... Bola som nadšená z predstavy čo všetko zažijem.
Vlak
Sa pohol, adrenalín stúpol a naposlednú chvílu sa zdvihla moja ruka v pozdrav mamine.
Ťažko opísať tú kopu detského nadšenia a úžasu, vo svojej podstate nevysvetliteľné. Dokonca som bola rada za samotu, za pocit bezbrehých možností, užívania, krochtania sa vo chvíli, akokoľvek obyčajnej ako dieťa hrajúce sa s paličkou. Bolo to šťastie z toho, že žijem.
Pár krát za cestu prišiel aj mentálny krik/zarazenie ,,čo tu do kelu robím?" Ani nie tak kvôli škole (mala som mať len 3 hodiny) skôr pretože je pre mňa niečo takéto nanajvýš netypické.
Ak cestujete vlakom, určite poznáte jeho výhody a komfort. Uspávacie tik-tak pri strete kolies so spojom koľajníc, sedačky a možnosť vystrieť sa, široký výhľad, teplučko ...
Počúvala som hudbu, písala tento článok a jednoducho si to užívala.
Do zorného poľa mi vošiel aj vosoký strom s takmer zlatý listami a skoro striebornými vetvičkami okolo - hneď mi napdol Po a jeho dvojfarebné oči z Výnimočnej.
Polia striedala neskrotená príroda posyoaná uhladenými aj zandbanými mestami. Nebo sivé ani škaredé káčatko, listy zošuverné ak vôbec nejaké, elektrické stĺpy rozpažené a domy mlčanlivo ignorojúc všetkých na okolo. Jemné rozhovory a šumenie vlaku len sem tam prerušil rušňovodič s novinkami.
Panika
Prvý záchvev neistoty, neopodstatnený, prišiel v momente príchodu do Leopoldova. Uvidela som totiž vlak s nápisom Bratislava hl. stanica. To už sme tu?? Ale veď nepovedal Bratislava. Leopoldov je predsa názov mesta!!! Obzerala som sa ako divá. Mám vystúpiť? Keby zostanem viem sa vrátiť späť?
Potom naskočila ako elektrika späť logika. Lístok po prelúštení označil toto ako mesto prechádzania a navyše ešte neprošlo dosť času. Vydýchla som si ale srdce mi ešte takú minútu búšilo.
Za tie minúty státia som si však poobzerala moderný, dvojposchodový vlak, obrovský krdel vtákov na jednej z priemuselných budov aj opatrný, železný bozk rušňa s rušňom.
B ako Blava
Príchod na stanicu prebhol bez komplikácí, stačilo doslova ísť s davom. Nenašla som si al autobus a tak nastalo zmäteno-nadšené, sebavedomo-opatrné pobehovanie podľa mapy v tabelete. ,,Stretla'' som aj obe klasické pamiatky - most a hrad.
Bibliotéka
Incheba. Je. Veľká. Nie obrovská no vstúpila som úplne bočným vchodom, vyliezla až hore kde na mňa z okna mrkol martinus (a mne sa totálne museli rožiariť očká podľa širokého mimovoľného úsmevu na mojej tvári), len aby ma vrátili okľukou až k hlavnému vchodu.
Proste značenie im nič nehovorí.
Výstava sa rozkladala v dvoch halách no v A boli hkavne umelecké diela, veci pre deti a 'pódia' na prednášanie. V D sa to hemžilo, skrúcalo, miesilo - ľuďmi aj knihami. Okrem Martinusu alebo albatrosu boli knihy delené hlavne podľa vydavateľstiev. Väčšina mala aj zľavy v rámci výstavy no až na nekvalitné knihy za pár eur som vždy našla danú knihu lacnejšie na Literame. O pár centov predsa predbehla jedna kniha, ktorá pred časom zaujala maminu a keďže som plánovala jej ju tak či tak darovať, vzala som ju.
Zvažovala som kúpu Eleanor a Park no hneď ako mi milá baba z albatrosu dala heslo na wi-fi, ukázalo sa, že to je stále drahšie. Navyše by som rada mala v poličke len tie čo ma fakt zaujali po prečítaní.
Toto je, dovolím si povedať aj môj postoj ohľadom 'nelegálneho' sťahovania. Ja nemám problém zaplatiť a podporiť autora AK sa mi páči.
Celková atmosféra bola príjemná - prišli predsa hlavne knihomoly. S mojou rýchlosťou a frekvenciou čítania som však poznala celkom dosť kníh a keby som mala všetko čo ma zaujme kupovať, zbankrotovali by sme. Pri jednom vypočutom rozhovore som si aj povedala, že kľudne by ma mohli zamestnať ako tú 'predavačku'.
Nedalo sa tam ale kde sedieť, jedlo, zaberajúce zadnú časť bolo drahé a niekedy tam bolo ťažko sa pohybovať. Širka sortimentu hlavne znemožňovala prehľadnosť.
Autorov, rozhovory s nimi, tam zdá sa mali dosť ale žiadny čo by ma zaujímal. Asi to bude tým, že dosť mojich knižiek je z ameriky/anglicka =D. Deti nezanedbali pri plánovaní, neviem ale nakoľko čítanie zaujíma takých prvákov ...
Pre klasikov sa tam však určite dalo získať pár zaujímavých kúskov aj s odporučením.
Aupark
Mala som čas - kopy, priam hŕby času no hrad s ďalším behaním v balíčku neznel veľmi lákavo. Nakoniec vyhral slávny aupark, akosi bez dlhšieho premýšľania a dáždik čo mi klopkal po nose mi toto rozhodnutie sa schovať odobril. Prvoradím bolo jedlo aj keď som nebola hladná. Došlo aj na bezcieľne potulovanie, prezeranie Phanta Rei až som závitala do CgA kde mi padlo do oka tričko v zľave.
Domov náš neodolateľný
Cestu späť na stanicu som absolvovala opäť peši lebo som mala čas a aj vo vlaku som čakala. Tento vlak bol veľmi starý§ Možno ešte starší než moji rodičia a podľa toho aj vyzeral. Sadla som si do kupé =D s chalanom čo čítal knihu a neskôr tiež prišli ďalší študenti a nebolo to také zlé.
---------------------------
Celkovo mi dal tento výlet parádne nový zážitok, trochu skúšania samostatnosti a možnosť poprechádzať sa medzi nádherným množstvom kníh a som si istá, že na podobná akcie sa rada vydám aj nabudúce.
Mala som čas - kopy, priam hŕby času no hrad s ďalším behaním v balíčku neznel veľmi lákavo. Nakoniec vyhral slávny aupark, akosi bez dlhšieho premýšľania a dáždik čo mi klopkal po nose mi toto rozhodnutie sa schovať odobril. Prvoradím bolo jedlo aj keď som nebola hladná. Došlo aj na bezcieľne potulovanie, prezeranie Phanta Rei až som závitala do CgA kde mi padlo do oka tričko v zľave.
Domov náš neodolateľný
Cestu späť na stanicu som absolvovala opäť peši lebo som mala čas a aj vo vlaku som čakala. Tento vlak bol veľmi starý§ Možno ešte starší než moji rodičia a podľa toho aj vyzeral. Sadla som si do kupé =D s chalanom čo čítal knihu a neskôr tiež prišli ďalší študenti a nebolo to také zlé.
---------------------------
Celkovo mi dal tento výlet parádne nový zážitok, trochu skúšania samostatnosti a možnosť poprechádzať sa medzi nádherným množstvom kníh a som si istá, že na podobná akcie sa rada vydám aj nabudúce.
