svojím spôsobom článok pre kamošku Aďku, lebo sama jej o tom takto nepoviem a navyše by nedokázala tak dlho obsedieť (link na jej blog) kde nájdete aj fotky z výletu
Omáčka okolo
V jeden bežný školský deň sa spolusediaca Aďka vytasila s návrhom. Podala to opatrne, ani po hodine sa nedostávajúc k jadru, mlžiac, vykrucujúc sa a očami ma prosiac.
Ako moje sociálne lano do života, rozhodla som sa ju nakoniec odprevadiť. Netušila som, že to bude koncert. Oprava, netušila som že ma zavlečie na 2 koncerty - pred prior do zimy a potom na niekoľko hodín do malého klubu s príliš dobrou akustikou.
Lenže poviem vám jedno - ten výlet bol super. Totálne zruinovaný, deprimujúci, zavádzajúci a pritom úžasný.
Naratívne
(teda prinajmenšom imaginatívno-realitne pretože rozhovory si prekvapivo nedokážem zapamätať slovo od slova)
Bol typický jesenný deň. Stromy už boli na konci zhadzovania svojho mnohofarebného peria, vietor fúkal už zo zvyku, teplomery sa pobavene usmievali na červenolícich ľudí bez poriadneho oblečenia. Hron bol kľudný. Vlnkatý. Jemne sa prepletal svojím umelo vyhĺbeným korytom popod ošarpané aj elegatné mosty, narážajúc no stále nenásilne plynúc do diaľavy.
"Kade?" spýtala som sa, typicky v krátkosti po vystúpení z autobusu,
"To som si pozerala, proste máme ísť pri Hrone," vysvetlila Aďka s chudučkým fascikolm dokumentov a vykročila daným smerom.
"Už som aj zabudla, že to tu poznám," poznamenám zamyslene. V hlave si samozrejme predstavujem tie dlhé traktáty o BB a mojich spomienkach na ňu ale no čo, introvert.
"Nie je to len riečka," odpovedá ona, samozrejme od veci pretože taká je veľa našich rozhovorov a ona si nebola istý ako veľký Hron je a či sa oplatí ísť popri ňom kvôli scenérií.
"Páči sa mi," zhrnula som svoj názor. Rieka sa zdala čistá a akosi dotvárala celú krajinu.
"A len aby si vedela, toto je tvoj výlet," poukázala som na jej pripravený materiál "takže ty velíš."
Prišli sme ku križovatke a v duchu tejto vety som sa na ňu usmiala.
"Aha, centrum," ukázala a tam aj šla.
Úsmev mi z tváre zmizol a nevedela som či mám porazenecky vzdychnúť alebo sa začať válať od smiechu.
"Tá značka je pre autá a navyše tam nevidím žiadnu možnosť prechodu na určený smer," upozornila som.
"Aha," odpovedala s neviným, roztomilým úmevom.
"Toľko k prenechaniu velenia tebe," zamumla som ale nemyslela som to ani trochu v zlom.
Vychádzkovým krokom nás naše nohy s mojim velením niesli mestom, lenivo a striedavo naše ústa preberali podrobnejší plán aj celkové dojmy. Slepučké ramienko sa pýšilo párikmi kačičiek, typicky sa ponárajúcich pod hladinu len napoly. Bol to utešený pohľad a mne sa srdiečko topilo ani sviečka s troma knotmi. Aďka, typicky anti-animalisticky len zo zdvihnutým obočím prizerala okolo čoho robím taký rozruch.
"Zvieratá," povedala a jej tón krásne vystihol celý jej vzťah k nižším tvorom.
"Vidíš, napríklad toto mi prináša radosť," vysvetľovala som jej, nadväzujúc na jej prehnanú reakciu pri zbadaní Zvolena kedy bola nadšená pretože už sme v tomto meste spolu boli a teraz sme ním prechádzali. Úúúú...
Ale toto sú presne naše priepastné rozdieli - mňa tešia kačičky, ju takéto výlety.
S mojím vedením a Aďkiným kúskom mapy sme sa nakoniec dostali do európy a tu sa jej podarilo pripraviť ma o ... hm, prepáčte za výraz ;) nevinnosť. Natlačený do kabínky nás po anglicky previedli 4 *cough*nekvalitnými*cough* fotkami na pamiatku. Veď viete, v takej tej kabínke zo závesmi čo má usmievajúcich sa ľudí na tapete vonku.
Hľadanie prioru tiež prebehlo bez väčších komplikácií a Aďka mi aj prečítala o námestí.
K incidentu o kostole spomínaní v jej príspevku:
Štúdium mapy odhalilo, že prior je nedaľeko a tak nám nezostávalo nič iné len sa dohadovať o jeho veľkosti.
"Asi mi šibe," poznamenáva Aďka tak zvláštne no vety tohoto typu netreba brať vážne a tak len čakám či to vysvetlí.
"Ja už mám asi halucinácie či čo. Počuješ to?" spýta sa, pozorne hľadiac vpred.
"Asi nejaký kostol," odpovedám bez zájmu. BB sa hemží kostolmi a podľa hĺbky zvuku to bolo prvá vec čo ma napadla.
"To je Maťo, toho by som spoznala kdekoľvek," upresňuje a ja začínam pochybovať o svojom výbere spoločnosti. Aký maniak to dokáže spoznať na takú diaľku??
Prídeme bližšie a ľa ľa, moja drahá faninka-spoločníčka mala pravdu.
"Že kostol," začne sa zrazu smiať, pretože mala pravdu, je to on a jej dojde čo som povedala. Rozplýva sa aj po hodinách. Spomenie to neskôr v rozhovore, moja reakcia jej príde jednoducho strašne vtipná. Ja som vždy spokojná keď sa Aďka smeje na takýchto maličkostiach. Jej dobrá nálada je vždy dobrým znamením a aj v škole ju rada vidím vysmiatu aj keď mám náladu pod psa. Je vtedy spokojná, odo mňa to nevyžaduje žiadnu mozgovú aktivitu a jednoducho vnímam okolie. Prior má mimochom hrozne členitú stenu a ten zvuk sa dosť deformoval - možno preto ten kostol.
Prídeme teda bližšie a tam vonku na zime, je on. Chudáka ho vysotili ale na europu možno nie je dosť slávny. Asi si moc nedokážete predstaviť moju znudenú, otrávenú tvár v reakcii na Aďkino nadšenie, ona sa však predrie do davu a ja na krajíčku vytiahnem tablet.
V tej chvíli nastáva ten zlom. Môžem čítať. Túžobne mrkám na svoj priečinok s knihami na prečítanie a zrazu neviem čo mám robiť.
Je to mesiac - MESIAC - čo som v obeti pre písanie nečítala a moje nevedomie bolo napoly šialené. Hryziem si suché pery (to je môj zlozvyk - moje špinavé tajomstvo) a nakoniec otváram drobunký dokument od kamošky z česka.
Ten pocit z literárneho zážitku akoby otvára vo mne niečo hlboko zatvrdnuté a lenivo sa pohybujúce častice vzduchu navôkol, prenikajúce do každej skulinky v mojom oblečený sa môžu íst vypchať. JA ZASE ČÍTAM!
Takto spokojná som sa rozhodla dať si tour po obchode pretože zima nie je pre mňa. Cestujem, sem tam, kuknem po Aďke z poschodia a zrazu uvidím nápis knižnica. Asi si viete predstaviť kam viedli moje ďalšie kroky no to čo ma čakalo na konci cesty vás asi prekvapí.
Opatrne som sa približovala k dverám a na milé vyzvanie prístojacej tety vošla až do miestnosti. Naľavo malá polička, všade stoly, napravo kávovar s mini pekárničkou ...
Prístav je nezisková organizácia na pomoc fyzicky či mentálne chorým. Je to akési útočisko kde si môžete poklebetiť, dať si kávičku prípadne niečo počítať. Mali tam rozvesené rôzne inšpiratívne heslá, vznešené ciele, popis čo ponúkajú (bez éčok a podobných umelín!!) a úprimnú výzdobu.
Opatrne som sa približovala k dverám a na milé vyzvanie prístojacej tety vošla až do miestnosti. Naľavo malá polička, všade stoly, napravo kávovar s mini pekárničkou ...
Prístav je nezisková organizácia na pomoc fyzicky či mentálne chorým. Je to akési útočisko kde si môžete poklebetiť, dať si kávičku prípadne niečo počítať. Mali tam rozvesené rôzne inšpiratívne heslá, vznešené ciele, popis čo ponúkajú (bez éčok a podobných umelín!!) a úprimnú výzdobu.
Zhodou okolnosti alias Osud dal bol práve v ten deň workshop!! Teda bez toho shopu. Pracovníčky ma tam milo ponúkli, ja som len stála a obzerala sa, neistá. No tak ako blbo to bude znieť, v momente keď povedali, že to je zadarmo som bola ich. Dali mi farby, vybrala som si flašu a ozdobila ju.
V Prístave bolo skvele no nakoniec aj oni museli zatvoriť a vedela som, že Aďka za chvíľu tiež musí končiť. Nastokla som si svoje dielo na prst a zišla dole. Tam na mňa čakala Aďka a po koncerte snepríjemným prekvapením - dvoma ďalšíma faninkami.
V Prístave bolo skvele no nakoniec aj oni museli zatvoriť a vedela som, že Aďka za chvíľu tiež musí končiť. Nastokla som si svoje dielo na prst a zišla dole. Tam na mňa čakala Aďka a po koncerte s
Po pár príhodách sa totiž zdá akoby sa okolo M zhromažďovali samé pochybné existencie. Taký čo nemajú čo robiť, outsideri čo si tam nájdu spriaznených outsiderov, ľudia, ktorých nikdo nechápe ... Najviac ma asi zaráža tá verva s akou ho pre/nasledujú. Ale je to výhodný obchod. On ako umelec má svoju základňu obdivovateľov, oni majú osobu ku ktorej môžu vzhliadať ...
Verča, baba z Brna mi prekvapivo zmenila názor. Zdala sa úplne normálna =D, bola milá, dalo sa s ňou v pohode rozprávať.
Našou ďalšou zastávkou ako vynútená ale ku konca obojstarnne benefitujúca štvorica bola cukráreň na námestí. Ohriali sme sa tu, ja som si dala jeden úžasný zákusok Oblíž prst a celkovo ... celkovo som bola sama sebou. Čítala som Origin, sem tam sa zapojila do debaty, dokonca položila pár otázok. A takto to pokračovalo aj neskôr. Prítomnosť cudzincov ma akosi posmelila skúšať odvážnejšiu stránku osobnosti a moja introvercia bola v tej chvíli neviditeľná.
Vďaka dobrému nápadu sme tiež šli skontrolovať klub Slobodný vysielač kde malo byť druhé, súkromné vystúpenie. Prekvapivo tam už kapela bola a tak sme si sadli a dokonca objednali kvalitný no predražený čaj (niečím sa živitť musia).
Moderné dekorácie, vzorované závesy, štýlové stoličky - klub pôsobil milo a vďaka teplu aj útulne. S Nalou sme sa opäť pustili do Opposition. Teraz si ma kľudne predstavte pobehovať po celej izbe, s šialeným úsmevom na tvári, plnú šťastia a iných svetov. Asi takto ...
Ale späť k téme ...
Bola som hladná, ak nie fyzicky tak aspoň mentálne (to je ten pocit keď viete že máte jesť ale neškvŕka vám v žálúdku). Po diskusii, Aďka nemá rada byť sama, je to vlastnosť ktorú na nej istým spôsobom dosť nemusím ale ako väčšinu som sa s ňou zmierila a preto aj moja ponuka bola jednoduchá - ja idem, ak nechce ostať sama, nech ide so mnou. Pobrali sme sa na pizzu čo som videla pred tým no s mojím vegetariánstvom, A's anti-zeleninózou a Verčinou vyberavosťou nám zostala len Margarita =D. Bola chutná, všetkmi sme sa najedli a zase sa pobrali späť.
Je pre mňa ťažké zhodnotiť osobnosť daného muzikanta. Boli to hviezdne maniere či jednoducho konštatoval fakty. Skutočne to robil pre tú hudbu samotnú alebo hrali úlohu prachy? Úprimne, nijak ma to extra netrápi =D. Zdal sa fajn, neznepáčil sa mi ale ten Štúr za ním bol fascinujúcejší.
Keď už sme u Štúra, vybavenie, niektoré isté kúsky boli dosť thought-provoking. Mali tam starý písací stroj, vo vitríne tričko s úryvkom z Mor ho a samozrejme Ľudovít. Jeho obraz ma nesmierne zaujal hlavne hĺbkou, čišala z neho skutočná osobnosť, pohľad mal pevne ustálený na akomsi bode v zadu, fúzy uhladené, oči mnohovýznamové, nos orlí a výraz tváre tajomný.
Pesničky neboli zlé. Dokonca by som povedala milé. Je to, teraz bez urážky, ako s Prší, prší a podobnými pesničkami. Nevadia vám - majú príjemnú melódiu, možno si pri istej príležitosti aj zaspievate. Keď však dostanete na výber, je to to posledné čo by ste chceli počúvať. Priznám sa, v istej chvíli som opakovala jedinú vetu čo som si zapamätala s pesničky - pospevovala si v duchu no bolo to akosi prirodzené. Po dvoch hodinách v jednej miestnosti sa to museli dostať aj ku mne. Cruisin for Bruisin - to aj mňa trochu prebudilo z ospalosti a aj som sa samovoľne usmiala. Romantickou tématikou väčšiny mi pesničky navyše tvorili trefnú kulisu k čítaniu.
Najviac ma štvalo/zarážali všetky tie blesky. Všetci ho fotili ako divý, on si tam oduševnene spieval, vyzeral úplné zahĺbený, precítené gestá a s foťákmi ho tam slepili ako keby to bol nejaký Brad Pitt. Až som ho ľutovala ...
Autobus späť nám odchádzal až o jedenástej v noci takže sme odchod odkladali ako dlho to len šlo. Ostatný sa pofotili, Aďka im tam pomaly vykradla a vykúpila zásoby fan materiálu a získala tiež fotku nad ktorou sa aj neskôr stále rozplýva. Viete Aďka ona je plná náznakov a tie vidí aj všade inde. Len z pohľadu by vám vytvorila životný príbeh ale keď sa jej niečo páči nevysvetlí to lebo nevie. Niečo na tom proste je, hovorieva.
Nakoniec sme si zbalili kufre, obrazne aj doslova a pobrali sa domov. Cesta k zastávke bola oveľa zaujímavejšia. Nočné mesto ma volalo, noc, mesiac, hviezdy aj tie skryté za smogom ma nútili tancovať.
Najprv som len kráčala a nepriznávala sa k bande šialencov čo sa za mnou tiahli (spievali si =D) a keď sme našli podchod na druhú stranu, späť k rieke, začalo to. Podchody sú často pochybné miesta, akési skrátená verzia podzemia a podsvetia ale tento nielen nepáchol, nebol zahádzaný odpadkami ale aj sprejerské masterpieces na stenách ma zaujali. Poetické verše, abstraktné aj realistické maľby - človek ani netuší kde sa dá nájsť divoká galéria.
Bolo mi ale zima a tak som bežala. Krížom krážom nasledovala. Otočila sa dozadu a chodila tak (lebo to aktivuje istú časť mozgu) a celkovo akosi šalela. Tá pasivita, možno netradičná hodina ... elektrina mnou šprintovala ani Rudy Steiner, bola som neposedná, prestrašne filozofická aj ku koncu zhovorčivá.
Dorazili sme na benzínku kde som objektívne skonštatoval, že je to predražené ani šľak ale nechala sa Aďkou nalákať a ochutnala jej Red Bull - opäť si privlastnila prvenstvo, ešte som ho pred tým nepila. Zmätok nastal keď sa zjavila stanica s aspoň dvadsať zastávkami a autobus žiadny. Nebol čas no zišlo by nám vedieť aspoň číslo stanice. Ako jediná ešte plná energie, oni ju totiž dali Maťovi, som behala od zastávky k zastávke, len pre tú srandu a kukala čo kde je. Nakoniec Veronika logicky navrhla zastávku s človekom na sebe ku ktorej sme neskôr bežali.
Nasadli sme do autobusu, moje filizofické ja priam kvitlo a šepkalo mi samé emotívne filozofizmi, motor bol hlučnejší než v predu, Aďka si spokojne kecala/monológovala a vymenovala fotky s Veronikou a mňa hudba pomaly dorážala do spánku.
Až tu prišiel ten pocit, to vedomie, že tento výlet sa mi sakramentsky páčil. Je ťažké zhodnotiť mieru jeho autenticity, predsa len, bol stav kedy sa asi najviac približujem opitosti a nedá sa na ne spoliehať ako na sedimentárne emocionalizmi. A koniec?
Nikdy nikoho. Mesto tiché. Svetlá zažnuté. Ulice vyprahnuté. Až by človek čakal v strede cesty filmovú guličku prachu. Bolo zima no obe nás hriali práve zažité udalosti.
"Zajtra mi o tom porozprávaš," hrozila Aďka.
"Idem do senohradu až do pondelku," oznámila som ja.
"V utorok teda," pretože vie, že na fb nebudem.
"Ale páčilo sa mi to," priznala som a napriek predošlému varovanie o možnosti zlej nálady jej povedala o pocite šťastia z autobusu.
Domov som došla pešo, sestra pri vypustení mačky z izby ju zobudila - ako inak Osud, chcela aby som jej dala vedieť no sama by som ju nedokázala prebudiť. Ľahla som si a na druhý deň chodila skôr mátožne a pri šoférovaní zívala. Aďka sa ma v škole pýtala už len na Neho. MH, nie na Boha =D. Akosi jej už nezostávalo z poháru záujmu na nič iné pretože to je jediné čo chcela o piatku vedieť.
Ozaj a ešte mi počas výletu sľubovala náhradu. Náš vzťah definitívne nie je založení na oplácaní, s vlakmi zadarmo sa však chystám na výlety a bude príjemné mať spoločníčku takže sa možno môžete tešiť na pár výletových shrnutí.
Toť vše - dúfam že vďaka originálnejšiemu štýlu ste nezaspali pri obrazovke a uvítam typi na výlet aj vaše zážitky. Bye for now!
Verča, baba z Brna mi prekvapivo zmenila názor. Zdala sa úplne normálna =D, bola milá, dalo sa s ňou v pohode rozprávať.
Našou ďalšou zastávkou ako vynútená ale ku konca obojstarnne benefitujúca štvorica bola cukráreň na námestí. Ohriali sme sa tu, ja som si dala jeden úžasný zákusok Oblíž prst a celkovo ... celkovo som bola sama sebou. Čítala som Origin, sem tam sa zapojila do debaty, dokonca položila pár otázok. A takto to pokračovalo aj neskôr. Prítomnosť cudzincov ma akosi posmelila skúšať odvážnejšiu stránku osobnosti a moja introvercia bola v tej chvíli neviditeľná.
Vďaka dobrému nápadu sme tiež šli skontrolovať klub Slobodný vysielač kde malo byť druhé, súkromné vystúpenie. Prekvapivo tam už kapela bola a tak sme si sadli a dokonca objednali kvalitný no predražený čaj (niečím sa živitť musia).
Moderné dekorácie, vzorované závesy, štýlové stoličky - klub pôsobil milo a vďaka teplu aj útulne. S Nalou sme sa opäť pustili do Opposition. Teraz si ma kľudne predstavte pobehovať po celej izbe, s šialeným úsmevom na tvári, plnú šťastia a iných svetov. Asi takto ...
Ale späť k téme ...
Bola som hladná, ak nie fyzicky tak aspoň mentálne (to je ten pocit keď viete že máte jesť ale neškvŕka vám v žálúdku). Po diskusii, Aďka nemá rada byť sama, je to vlastnosť ktorú na nej istým spôsobom dosť nemusím ale ako väčšinu som sa s ňou zmierila a preto aj moja ponuka bola jednoduchá - ja idem, ak nechce ostať sama, nech ide so mnou. Pobrali sme sa na pizzu čo som videla pred tým no s mojím vegetariánstvom, A's anti-zeleninózou a Verčinou vyberavosťou nám zostala len Margarita =D. Bola chutná, všetkmi sme sa najedli a zase sa pobrali späť.
Je pre mňa ťažké zhodnotiť osobnosť daného muzikanta. Boli to hviezdne maniere či jednoducho konštatoval fakty. Skutočne to robil pre tú hudbu samotnú alebo hrali úlohu prachy? Úprimne, nijak ma to extra netrápi =D. Zdal sa fajn, neznepáčil sa mi ale ten Štúr za ním bol fascinujúcejší.
Keď už sme u Štúra, vybavenie, niektoré isté kúsky boli dosť thought-provoking. Mali tam starý písací stroj, vo vitríne tričko s úryvkom z Mor ho a samozrejme Ľudovít. Jeho obraz ma nesmierne zaujal hlavne hĺbkou, čišala z neho skutočná osobnosť, pohľad mal pevne ustálený na akomsi bode v zadu, fúzy uhladené, oči mnohovýznamové, nos orlí a výraz tváre tajomný.
Pesničky neboli zlé. Dokonca by som povedala milé. Je to, teraz bez urážky, ako s Prší, prší a podobnými pesničkami. Nevadia vám - majú príjemnú melódiu, možno si pri istej príležitosti aj zaspievate. Keď však dostanete na výber, je to to posledné čo by ste chceli počúvať. Priznám sa, v istej chvíli som opakovala jedinú vetu čo som si zapamätala s pesničky - pospevovala si v duchu no bolo to akosi prirodzené. Po dvoch hodinách v jednej miestnosti sa to museli dostať aj ku mne. Cruisin for Bruisin - to aj mňa trochu prebudilo z ospalosti a aj som sa samovoľne usmiala. Romantickou tématikou väčšiny mi pesničky navyše tvorili trefnú kulisu k čítaniu.
Najviac ma štvalo/zarážali všetky tie blesky. Všetci ho fotili ako divý, on si tam oduševnene spieval, vyzeral úplné zahĺbený, precítené gestá a s foťákmi ho tam slepili ako keby to bol nejaký Brad Pitt. Až som ho ľutovala ...
Autobus späť nám odchádzal až o jedenástej v noci takže sme odchod odkladali ako dlho to len šlo. Ostatný sa pofotili, Aďka im tam pomaly vykradla a vykúpila zásoby fan materiálu a získala tiež fotku nad ktorou sa aj neskôr stále rozplýva. Viete Aďka ona je plná náznakov a tie vidí aj všade inde. Len z pohľadu by vám vytvorila životný príbeh ale keď sa jej niečo páči nevysvetlí to lebo nevie. Niečo na tom proste je, hovorieva.
Nakoniec sme si zbalili kufre, obrazne aj doslova a pobrali sa domov. Cesta k zastávke bola oveľa zaujímavejšia. Nočné mesto ma volalo, noc, mesiac, hviezdy aj tie skryté za smogom ma nútili tancovať.
Najprv som len kráčala a nepriznávala sa k bande šialencov čo sa za mnou tiahli (spievali si =D) a keď sme našli podchod na druhú stranu, späť k rieke, začalo to. Podchody sú často pochybné miesta, akési skrátená verzia podzemia a podsvetia ale tento nielen nepáchol, nebol zahádzaný odpadkami ale aj sprejerské masterpieces na stenách ma zaujali. Poetické verše, abstraktné aj realistické maľby - človek ani netuší kde sa dá nájsť divoká galéria.
Bolo mi ale zima a tak som bežala. Krížom krážom nasledovala. Otočila sa dozadu a chodila tak (lebo to aktivuje istú časť mozgu) a celkovo akosi šalela. Tá pasivita, možno netradičná hodina ... elektrina mnou šprintovala ani Rudy Steiner, bola som neposedná, prestrašne filozofická aj ku koncu zhovorčivá.
Dorazili sme na benzínku kde som objektívne skonštatoval, že je to predražené ani šľak ale nechala sa Aďkou nalákať a ochutnala jej Red Bull - opäť si privlastnila prvenstvo, ešte som ho pred tým nepila. Zmätok nastal keď sa zjavila stanica s aspoň dvadsať zastávkami a autobus žiadny. Nebol čas no zišlo by nám vedieť aspoň číslo stanice. Ako jediná ešte plná energie, oni ju totiž dali Maťovi, som behala od zastávky k zastávke, len pre tú srandu a kukala čo kde je. Nakoniec Veronika logicky navrhla zastávku s človekom na sebe ku ktorej sme neskôr bežali.
Nasadli sme do autobusu, moje filizofické ja priam kvitlo a šepkalo mi samé emotívne filozofizmi, motor bol hlučnejší než v predu, Aďka si spokojne kecala/monológovala a vymenovala fotky s Veronikou a mňa hudba pomaly dorážala do spánku.
Až tu prišiel ten pocit, to vedomie, že tento výlet sa mi sakramentsky páčil. Je ťažké zhodnotiť mieru jeho autenticity, predsa len, bol stav kedy sa asi najviac približujem opitosti a nedá sa na ne spoliehať ako na sedimentárne emocionalizmi. A koniec?
Nikdy nikoho. Mesto tiché. Svetlá zažnuté. Ulice vyprahnuté. Až by človek čakal v strede cesty filmovú guličku prachu. Bolo zima no obe nás hriali práve zažité udalosti.
"Zajtra mi o tom porozprávaš," hrozila Aďka.
"Idem do senohradu až do pondelku," oznámila som ja.
"V utorok teda," pretože vie, že na fb nebudem.
"Ale páčilo sa mi to," priznala som a napriek predošlému varovanie o možnosti zlej nálady jej povedala o pocite šťastia z autobusu.
Domov som došla pešo, sestra pri vypustení mačky z izby ju zobudila - ako inak Osud, chcela aby som jej dala vedieť no sama by som ju nedokázala prebudiť. Ľahla som si a na druhý deň chodila skôr mátožne a pri šoférovaní zívala. Aďka sa ma v škole pýtala už len na Neho. MH, nie na Boha =D. Akosi jej už nezostávalo z poháru záujmu na nič iné pretože to je jediné čo chcela o piatku vedieť.
Ozaj a ešte mi počas výletu sľubovala náhradu. Náš vzťah definitívne nie je založení na oplácaní, s vlakmi zadarmo sa však chystám na výlety a bude príjemné mať spoločníčku takže sa možno môžete tešiť na pár výletových shrnutí.
Toť vše - dúfam že vďaka originálnejšiemu štýlu ste nezaspali pri obrazovke a uvítam typi na výlet aj vaše zážitky. Bye for now!
