Dobré zlo, zlé dobro

čomu sa nedá vyhnúť

Je veľa vecí, ktoré kazia písanie. Veľa, veľa, VEĽA. 

Prostredie, ľudia, povinnosti, lenivosť, strach, rovnako ak ďalších sto vnútorných problémov a ďalších dvesto vonkajších faktorov.

Niekedy je ale nepriateľ písania samotná predstavivosť - samotné písanie.

Pretože nápady neprichádzajú kedy chceme a niekedy najväčším rozptýlením nie je tá motorová píla za oknom a mladší brat škriekajúci z vedľajšej izby ale ďalší príbeh, ktorý si zrazu zmyslí, že chce aby ste ho napísali a vy zrazu nemáte inú možnosť než ho nasledovať.

A je otázka či toto vyrušenie pomôže preklenúť obdobia sucha a bude poslušne čakať kým mu budete venovať náležitú pozornosť alebo vám s úškrnom na tvári postúpa po všetkom odhodlaní a všetkej práci dokiaľ nebude to jediné čo vás bude zaujímať.

So mnou to zatiaľ nevyzerá tak zle.

Vôbec nie.

Koniec koncov, tento konkrétny typ príbehu som obchádzala už dlhšie, je to istá jedna "vec" na Pintereste vo writing-prompts takže som si to len uložila, keď budem mať chuť sa inšpirovať. Až včera večer to prerástlo v konkrétnu scénu, ktorej som nemohla odolať a musela ju napísať.

Nič svetoborného ani veľkého ani prepracovaného.

Večer pred spaním ma ešte napadla jedna veta, ktorú som si musela poznačiť, čo tiež nie je zas tak zlé. A dnes, čo som doplnila detaily, pretože môj mozog na nich stále pracuje aj keby tajne, nemám viac než jednu stranu poznámok.

Chcem to brať veľmi uvoľnene. Ak budem nútená písať, skúsim jednoducho písať dokiaľ budem môcť, žiadny tlak ani stres. Môže to byť krátky príbeh, ktorý nevyrastie nad 30 strán.

Som príliš zaneprázdnená školou aby som im prikladala prílišnú váhu.

TIP

Buď svojím najväčším, najoddanejším fanúšikom - a nielen sebe ale aj svojej knihe, svojmu príbehu, svojim postavám a všetkým ich vzájomným vzťahom.

Hovorí sa, že človek by mal napísať knihu, ktorú si chce sám prečítať.

A je to veľmi dobré pravidlo - spisovateľ vie čo sa mu páči na iných knihách a čo by v nich naopak vidieť chcel. Takže fandite sami sebe a svojim postávam. Píšte knihy, ktoré chcete aby sa objavili na poličkách kníhkupectva. It´s as simple, as complicated, as that.




#UPDATE

Taaaaakže. Podarilo sa mi niečo napísať.

3 800 slov za kto vie koľko dní

Nothing to write home about. Aspoň tak mi to príde.

Píšem eseje - potrebujem ich napísať 4 a zatiaľ mám jednu dosť hotovú, druhú dosť vymyslenú a ďalšie dve... cítim potrebu ich čo najskôr napísať, to je asi tak všetko ale nemám ani len nápad o čom písať.

Ten môj nápad? Nový nápad čo na pár hodín vytlačil Kasima? Prešiel ALE zase sa objavil. Takže je to také na striedačku - raz mám chuť napísať celé ságy a raz si hovorím, že možno jedného dňa sa k nim dostanem. Taký je už život spisovateľa.

Je dobrý - zaujímavý. Hovorím to ako nezainteresovaný čitateľ A.k.a niekedy by sme si priali aby niekto jednoducho vzal myšlienku z našej hlavy a tú knihu napísal namiesto aby sme sa s ňou museli drieť my.

Pointa písania - alebo aj vedľajší efekt a jeden z najzákladnejších princípov - že človek akosi napíše knihu, ktorú by si sám chcel prečítať. Ako veľmi sa táto predstava pretaví do skutočnosti a naplní očakávania... to je niekedy trochu iná záležitosť.

P.S: Pinterest ma vidí a stále mi ponúka obrázky nejak zelene na púšti (ktoré ale ja normálnym hľadaním nenachádzam) a aj keď nie sú tak dobré musím si ich zapamätať na nástenku. And it bugs me. 

Kone

Výskum

Dnes som sa začítala do knihy, som v niečom čo je pre mňa ťažká časť knihy a tak slová príliš nepribúdajú (a písania do školy mi pribudlo tak veľa, že sa nad tým snažím nerozmýšľať).

V podstate bojujem s tým ako podať "zvrat" alebo skôr ako začať svoju akciu, ktorá má byť veľmi dôležitá pre príbeh čo najlepšie a nič sa nejak nepribližuje tomu ako to chcem aby vyzeralo.

DOSIAHLA SOM

okolo 1 000 slov

zatiaľ

NOVINKY

Ale prišla som k dosť zaujímavému kúsku písania:

kone

V podstate Kasim naháňa ľudí, ktorý sú na koňoch a on sám je na špeciálnom koni a spoiler, nechystám ho nechať ich dohnať, takže teraz musím v podstate vymyslieť alebo skôr zistiť, vypočítať, niekoľko vecí

na základe týchto údajov:

bad guys idú k pobrežiu a odvtedy nasadnú na loď

Kasim má vyššiu rýchlosť než oni

ALE nedokáže ich nasledovať priamo, "stopuje ich" takže mu to bude trvať dlhšie

bude sa musieť zastaviť a niekedy aj hodiny hľadať kade šli

Takže v podstate to potrebujem načasovať tak aby prišli na miesto skôr než on - tým, že poskladám ich cestu - jeho aj ich - aby sedela na skutočné kilometre a ja som si mohla povedať, áno, toľkoto dní im bude trvať cesta...

Je to zábava, lebo pozerám kone a ich rýchlosť a výdrž.

Fakty, z ktorých vyskladám cestu:

dobre vycvičený kôň dokáže v priebehu dňa a niekoľko dní v týždni za sebou prejsť 100 km 

(pre zjednodušenie, je to 80-160)

oni skvelých koňov majú takže 100 km je určite fajn

Kasimov kôň je špeciálny, dokáže ísť rýchlejšie: bežne kôň dosiahne 48 km/h a rekord je až 88 km/h, nepotrebuje spať, jesť, piť, nič,

Kasim sám nepotrebuje takmer nič, bez spánku dosť vydrží, naje sa za chvíľu... dokáže ísť hodiny

Ale musí sa zastavovať pre iné dôvody

Ľudia majú takmer 10 hodín náskok

Rád o tom vie dlhšie, časť cesty mu ukážu smer

Ľudia budú meniť kone, ich cesta bola naplánovaná takže budú mať strategicky umiestnené oddýchnuté kone, budú musieť len spať

Čo potrebujem zistiť:

Ako dlho im bude trvať cesta?

A koľko bude mať kilometrov?

Koľko krát musím Kasima prinútiť zastaviť?

Na ako dlho?

Akú časť cesty mu bude môcť pomôcť Rád?

 Takže - ako na to? Pozerala som si mapy. Momentálne pracujem s mapou Austrálie (duh, dokonale výstižná krajina) a už 350 km mi prišlo ako dosť/príliš ale to je len také štyri dni náročnej cesty.

Výhodou je, že nemusím zas tak myslieť na Kasima - vždy ho dokážem zdržať.

V podstate to s tým čo som zistila vychádza, že koľko dní toľko budem mať stoviek kilometrov.

Takže otázka skôr znie koľko dní chcem aby cestoval? Koľko sa mi páči a koľko chcem popísať podrobne, nielen ako "a takto šiel celý deň, sem tam sa zastavujúc aby našiel ten správny smer"?

Určite viem, že v jednom bode sa musí na dlhšie zastaviť, mám pre neho nachystanú niečo zaujímavé *cackles madly* ale inak je otázka čím dni zaplním. Musím vymyslieť čo je po ceste zaujímavé.

V jednom bode nechám ľudí aby sa rozdelili aby ich bolo ťažšie rozpoznať.

A než sa tu úplne zabudnem, idem sa vrátiť k písaniu, teraz keď som si utriedila myšlienky...

Aktívne ne-písanie

ja, vedomé konštruovanie scény podľa detailu

Streda býva a aj bola dnes nepriaznivá k písaniu. Mám celkovo tri hodiny a s tým, že mám na poslednú prečítať knihu (polku knihy na každú jednu hodinu) mi väčšinou nezostane sila robiť niečo iné.

Dnes som mala na písanie čas len tak hodinu a pol na ceste vlakom.

DOSIAHLA SOM

Jednu vetu.

Presne tak. Deväť slov.

Relatívne dôležitých slov a bola som veľmi rada, keď ma zčistajasna napadla ale je to len veta.

NOVINKY

Písaniu som sa teda nevenovala ale som príjemne potešená zistení, že som na neho akosi neustále naladená aspoň kútikom mysle. Ako pocit vetra na koži alebo slnko, je to niečo čo väčšinu času neriešim aj keď som si toho zároveň vedomá po celý čas.

Čo je dobré. Pomáha to s istým casual attitude k písaniu, takže nemám problém uprostred niečoho prepnúť na knihu, či už prirodzene alebo vedome a niečo popremýšľať/vyriešiť a zase pokračovať.

Vo vlaku som upravila len pár maličkostí. V úvodnej kapitole som použila hneď tri mená, ktoré som absolútne neskôr nepoužila. Takže som ich zamenila za moje tradičné postavy - sami tam celkom dobre zapadli bez snaženia. 

 Veľmi často počujem frázi ako "ó, ja som prerábala prvú kapitolu milion krát" a ja si cítim zle aj som rada, že ja tento pocit nemám. Určite nie pri Kasimovi, čo vyznie veľmi arogantne a všetko ale mám pocit, že tá prvá kapitola šla priamo... z budúcnosti. Jednoducho prišla v podstate hotová.

Chodbami sa rozliehalo ticho. A aj keď to bolo ticho tvorené desiatkami zaneprázdnených rúk, nepočuteľnými rozhovormi, neviditeľným šuchotom unavených nôh a práve sa prebúdzajúcich nočných zvierat, bolo to ticho ideálne na plíženie. Na zvedavosť.

Na moment, ktorý zmení osud krajiny.

Som dosť spokojná s celou prvou kapitolou čo môže byť len moja ilúzia ale ako autor beriem potešenie kde môžem.

Mám pocit, že ma písanie posúva ďalej a tvorím svet, ktorý naberá čoraz istejšie kontúry na papieri aj v mojej hlave. Už sú detaily, ktoré jednoducho nemôžem spomínať, sú súčasťou histórie/budúcnosti irelevantnej k príbehu ale pritom mi dávajú isté kontúry a jasnejšiu predstavu čo robím a prečo.

Dnes som aj vyrobila scénu vo svojej hlave.

Väčšinou sa to nestáva, robím to automaticky a len spätne pozriem a vidím ako zmysel to dáva ale táto si vyžadovala a bude ešte premýšľanie - viem totiž čo chcem dosiahnuť len musím vymyslieť ako to dosiahnuť, čo k tomu má viesť a prečo a čo bude nasledovať.

Aby som nebola tak abstraktná:

Kasim pôjde na cestu kde sa bude ponáhľať a stretne tam jednu babu, len na asi pár hodín, predpokladám ale chcem tejto zatiaľ nejasnej a neznámej babe dať džina. Chcem z nej spraviť to čo je Kasim, pretože Kasim práve stráži asi tak štyri lampy a dáva skúšať ľuďom či sa s lampami nespoja ale márne a chcem aby si aspoň jedna našla Nositeľa.

No a on má tieto "lampy" teraz na krku v podobe príveskom, pretože je to tak praktické. A ja potrebujem aby sa tá baba tých príveskov dotkla.

No a to predstavuje problém - Kasim by ju nenechal dotknúť sa ich omylom, vlastne už keby sa po ne načiahla by mal vedieť zasiahnuť ale ja chcem aby to bola náhoda a aby ju nemohol zastaviť. Takže - musím ho vyzliecť.

Akože doslova. Musím vymyslieť dôvod prečo by na sebe v tej scéne nemal tričko a jej musím dať dôvod aby sa ho v nejakú chvíľu dotkla - jeho ako džinov visiacich na šnúrke okolo jeho krku (čo nemá ani tak dôvod robiť) no a on musí mať dôvod byť príliš pomalý alebo rozrušený aby ju zastavil.

Takže som na to šla z rôznych uhlov.

Prvý som zvážila len priateľský, bez premyslenia dotyk. Bavili by sa o niečom vážnom a Kasim je predsa handsom fella a ako budúca Nositeľka má baba určite dosť "odvahy" aby nebola jeho atraktívnosťou vyvedená z miery ALE keby to spravila tak sa ho logicky nebude dotýkať na hruď kde má džinov, dotkla by sa jeho ramena alebo some such.

Po niekoľkých úvahách, ktoré si nepamätám som prišla k riešeniu, že Kasim bude polonahý pretože je zvyknutý chodiť bez trička a práve by sa zobudil, oba dokonalé dôvody no a bude chcieť odísť a baba ho bude chcieť neviem či úplne zastaviť alebo len ho varovať alebo čo no a vtedy sa to stane - rozhodla som sa, že namiesto dotyku dobrovoľne siahne po jeho "náhrdelníku" akože ho za to môže chytiť aby ho zastavila na mieste.

Och a mala som dnes ešte aj pár zaujímavých myšlienok, premýšľala nad písaním, prišla k pár pozorovaniam a úvahám a dosiahla jedného epiphany momentu o sebe podľa svojho písania. Netuším úplne čo to zistenie o mne vypovedá ale je to veľmi zaujímavé zistenie, má aspoň tri prípady kedy dokážem "hmatateľne" uznať, že presne to robím a to je to čo ma zaujíma a čo preferujem keď vymýšľam veci ale závory si neodvažujem vyvodiť z toho.

Na TIP sa ani nebudem hrať. 

Aj keď musím dodať, P.S. včera som okrem tých 3 600 slov napísala (okrem ešte článku samotného) aj viac než 1 200 slov do školy ako mini eseje. To len tak medzi rečou lebo som celkom hrdá, že dokážem potiahnuť toľko slov z príbehu, potom napísať článok, zabiť veľa času a stále zvládnuť (a večer, ešte k tomu) napísať niečo rozumné do školy.

Čítanie a písanie

Bytosti a správny čas na písanie...

Je to obchod - nič viac nič menej.

A ja cítim, že ako sa môj vzťah s knihami zhoršuje, moje písanie sa naopak zlepšuje. Je to otravné? Nepríjemné? Zlé? Neprirodzené? Možno. Už pred tým, len so školou, začalo sa moje čítanie obmedzovať na knihy, ktoré som dokázala predýchať tak raz, dva krát za mesiac. Namiesto vášne to bolo skôr uvoľnenie - namiesto obdivu a miliónu emócií som sa mohla pár krát v pokoji usmiať a zase sa vrátiť k životu. To má byť čítanie?

Nie. A predsa moje písanie sa tým lepší.

A knihy začínam odkladať (pri výbere čo ďalej čítať) pretože si všimnem nejakú nedokonalosť, niečo zle napísané, zkonštruované a to je smutné ako je to úžasné. Dnes som napríklad odmietla Carve the Mark!! Dobre, možno Roth nie je taká dokonalá hviezda a čítala som pár nepriaznivých recenzí ale no tak - autorka Divergencie a ja ju tu mám chuť kritizovať za zbytočný information dump v úvodnej scéne, ktorá mi prišla zle načasovaná tak ako dialógy v nej boli násilne vymyslené?

Oh, how I cringe at that thought...

DOSIAHLA SOM

No dnes je sviatok takže som mala čas pokaziť sa nekvalitnou literatúrou a stále napísať.

Viac než 3 300 slov

A ešte nie je večer.

NOVINKY

Kasim sa stretol s ďalším človekom čo má džinna. Strugglovala som s jeho podaním a nemyslím si, že sa mi to podarilo - ten chlap má byť viac než sto rokov starý (a vyzerať na 30) takže čo by som rada? Aby pôsobil ako keby bol vážne taký skúsený! Neznášam a je to disgrace a adding insult to injury keď je v knihe nejaká tisíc ročná fae alebo upír čo má niekoľko storočí a správajú sa (hlavne v YA) ako pubertiaci alebo jednoducho robia úplne blbé rozhodnutia.

Načo dávať svoju postavu tak starú keď aj tak sa bude správať ako keby mala presne toľko na koľko vyzerá??

A to nechcem robiť. A neviem či som sa tomu vyhla.

(Who am I kidding, of course I did not...)

Ďalej som prehodila POW na začiatku "kapitoly" na Leilah - keďže som ukazovala ako bojujú Nositelia (alias džinovia) takže som opísala ako si vymieňajú fantastické údery a neviem tiež či to v niekoho iného mysli vyznie tak dobre ako v mojej. Z pohľadu Kasima by to nemalo ten Awe inspiring faktor a plus som ani netušila, že Leilah sa tiež chce k situácií vyjadriť - prirodzene som doplnila pár detailov o tom čo robila zatiaľ čo Kasim pomáhal ľuďom niekoľko mesiacov.

Čo sa tiež deje je, že akosi prichádzam k zvratu v knihe - alebo to je len zápletka? Takže z toho som trochu nervózna a váham. Zdá sa to ako veľký krok a neviem presne ako začať.

Ide tiež o to, že zatiaľ čo veľa vecí som pekne prešla bez slova, mala som aj pomalý build-up takže nemôžem tú hlavnú akciu nechať len na pár strán ale nie som si istá, či to dokážem natiahnuť.

Uvidíme či to nechám na dnes alebo až na zajtra.

TIP?

Netuším... Možno... spísať si všetky veci, ktoré nemáte radi na ostatných príbehoch a vyhnúť sa im?

Nie, nie...

Rozmyslieť si načo máte schopnosti - vyskúšať si či to dokážete podať tak ako si predstavujete?

Ja som istého času chcela veľa. V hlave som mala príbeh/y/ a boli, ako inak, epické, a potom som ich začala dávať na papier a vyzeralo to... asi ako tie dva obrázky čo som v minulom článku mala o svojej mape ale obrátene - nefungovalo to. A bolo to frustrujúce. Nedokázala som nič napísať ani dokončiť.

Pričom písať som chcela. Dokonca si pamätám na jednu knihu, fantasy, ktorú som napísala a nápad mi príde zaujímavý doteraz a povedzme, že postavy tiež neboli zlé ale spracovanie boli detinské aj keď som knihu v podstate dopísala.

Prekomunikovať svoje dojmy čitateľovi je ťažké.

V hlave vidíte túto cool, badass, kick-ass, intimidating, ostro nebezpečnú osobu, alebo naopak túto dokonale unikátnu osobu, ktorá pôsobí tak zaujímavo ale keď ju chcete dať do 2D a nie do obrazov ale slov, máte pocit, že používate všetko klišé sveta a prídavné mená sa vám smejú.

Len akože, nie v skutočnosti. Hlasy v hlave počujú len blázni.

Ja som napísala contemporary ale nie príliš tradičnú a dosť krátku - prestala som sa obmedzovať a nastavovať si nereálne ciele, proste som písala koľko som mohla a nakoniec z toho vzniklo niečo a to niečo bolo zaujímavé a dokončené a nemala som z toho pocit akoby som bola 5 ročná a snažila sa popísať svojimi slovami Sokratesa.

A vtedy som začala aj ďalšie, vážnejšie príbehy a skúšala čo ešte dokážem a ani teraz Kasim nie je dokonalý ale je dosť dobrý aby som v ňom pokračovala a každé písanie ma niekde posúva a keď bude nabudúce tvoriť fantasy, bude to zase o niečo jednoduchšie.

Nateraz sa spokojím zo svojím piesočkom a dúfam, že z toho nakoniec vznikne palác alebo aspoň zámok alebo možno vila alebo dom alebo len pekná chata? To už posúdia iný.

Vysoké latky

Tak takto vyzerá momentálne prierez mojej knihy. Začínam 16 kapitolu a mám 70 000 slov.

Nemôžem tomu uveriť. O čom som to vlastne písala??

Za posledné dni som toho ale pridala celkom dosť a to nastavilo nereálnu latku.

DOSIAHLA SOM

Včera plus dnes doteraz:

4400

Predvčerom (asi):

4500

To sú nereálne čísla aké produkujú profesionálny autori, aj to len taký, ktorý takým spôsobom píšu a nepíšu menej za deň, lebo tak im to funguje. To nie je žiadne chválenie sa, je to fakt - bola som schopná toľko napísať pretože som mala čas.

Na začiatku svojho voľna, v nedeľu, som mala 

43 616 slov

a dnes mám

70 300 slov

a deň je ešte mladý.

Takmer 30 tisíc slov za týždeň. Je to neudržateľné tempo.

V bežné dni som pokojná keď napíšem tisícku, rada keď dosiahnem tisíc a pol. Včera som počítala a 3 600 mi prišlo málo, akože mám naviac. Takže tak...

Bolo to určite dobré. Ak nie skvelé. Aj keď ma pár vecí zdržalo od písania, mala som čas kedy som sa do toho skutočne pustila, nápady buď boli alebo onedlho prišli a ja som sa vždy snažila k písaniu vrátiť, vlastne včera som rozmýšľala nad písaním s nadšením, akoby sa k nemu potrebujem vrátiť, chcem sa k nemu vrátiť. Čo je zázrak.

Ako som povedala, aj pre spisovateľom je písanie často nie úplne najpríjemnejšia záležitosť.

(upozornenie: blíži sa vyjadrovanie v obrazoch)

Toto je v podstate blbosť. Málokedy sa tak cítim.

Toto je dosť presný popis procesu písania v akomkoľvek bode:

(Včera som omylom zavítala na Pinterest, sorry...)

Ďalšia blbosť? 

Áno, áno, spisovateľ píše, pekár pečie, ľudia jedia, psy dýchajú a vtáky lietajú...

Že sa nestaráme čo si ostatný myslia?

Akože... wau... can you believe it?? Spisovateľ je neisté, náladové, dramatické monštrum.

Nie je nič lepšie než pozrieť sa na iné názory na písanie alebo čítanie aby si človek vytvoril názor a pochopil v čo vlastne verí a čo vie. Nie je tiež nič lepšie na ten malá hlas, ktorý môže ale nemusí byť svedomie, než pozerať návody a tipy na písanie ako spôsob vyhnúť sa písaniu, pretože predsa je to produktívne a malo by to pomôcť v písaní.

A niekedy len potrebujem niečo takéhoto:

NOVINKY

Čo som to vôbec napísala?

Kasim je momentálne na veľmi dlhom výlete. Chodí po krajine a robí dobre skutky. Primitívne povedané. Dejovo to tam sedí, je to veľmi logický posun, rozumné rozhodnutie. Robí to niekoľko vecí a Kasim mal na začiatku 17 takže ho chcem nechať vyrásť.

Napriek tomu mám pocit, že niečo kazím.

Problém je dobrodrúžstvo a opäť, konflikty. Nemám tam toľko akcie ako by som si priala. Dejú sa tam myslím nečakané veci alebo aspoň dejú sa tam veci, nie je to akoby som opisovala bežné dni ale Kasim je príliš mocný. Je jediný svojho druhu na celom kontinente.

Je to bohužiaľ môj dlhodobejší problém - vytvárať svet kde nie je tak príšerný konflikt. Kde postavy sú až príliš rozumné a v podstate dokonalé. Niekedy, ako teraz, si toho možno ani nie som tak vedomá (alebo len preháňam, netuším ako by to pôsobila na čitateľa).

Určite sa teraz veci zlepšia len tým pádom je polovica kniha len akoby rozbeh a taká perspektíva sa mi nepáči. Určite, mám "konflikt" - už od druhej strany je tu istá zlá sila, ktorá ho núti dávať si pozor a skrývať sa, čo by bez nej vôbec nemusel a tá dokonca poslala armádu. Ale jej strašidelnosť bude ukázaná až neskôr.

TIP

Neseďte doma. Je krásne. Choďte von, sadnite si do tieňa a píšte alebo čítajte.

Vonku je kopu inšpirácie.

A aj keď sa vám niekedy môže zdať, že život má niečo proti vašemu písaniu a rodičia/rodina akoby naschvál robia veci aby vám brali dobrý písací čas, v skutočnosti vám len dávajú inšpiráciu a skutočné pocity, ktoré môžete do knihy pretvoriť.

Čo sa týka toho písania? Je to život. Ako zlá nálada, treba prečkať stavy kedy chcete svoje slová spáliť a zlovestne sa chechtať ako sa rozpadajú ale píšete na notebooku/počítači a nie je to možné a tak ste len opäť frustrovaný.

Myslíte si, že vaše písanie je nanič? Každý si to myslí. Je to normálne.

Dôležité je uvedomiť si vtedy prečo píšete. Písať pre ostatných ľudí nie je najlepšia taktika. Písať pretože sa písania nemôžete zbaviť je dosť dobrá cesta. Vtedy v konečnom dôsledku záleží len na vás, a aj keď by ste veľmi radi knihu vydali, píšete aj keď je vydaná nanajvýš tak niekde na internete.

Ako ďaleko je ďaleko?

Moje problémy, ako som sa prinútila toľko písať, moja inšpirácia...

DOSIAHLA SOM

12 635 slov

(počkať, ČO???)

Bolo to za tri dni (odkedy som naposledy písala) a strácam prehľad, ktorý deň som dokončila čo.

Podľa mojich najlepších odhadov:

Dnes som napísala (zatiaľ) takmer na 4 000 slov.

Včera 3 600 slov.

Predvčerom 5 000 slov.

(wau, to sedí!)

NOVINKY

Kde len začať? Akosi nemá zmysel nudiť vás detailmi a väčšina mi už aj tak ušla.

S čím zápasím sú: male voice a plotting.

Mať hrdinu namiesto hrdinky nie je tak náročné ako som si predstavovala - keď teraz používam tretiu osobu. Ale zatiaľ čo nezápasím s jeho myšlienkami, zápasím s jeho akciami. V podstate netuším či je môj hrdina dostatočne "chalan" s tým, že sa do takej perspektívy nedokážem vžiť - neviem nakoľko do neho premietam len svoje predstavy.

Nechcem z neho absolútne typického chalana - nemusí mať všetky "znaky" knižného hrdinu ale zároveň sa pokúšam o istú autentickosť.

Príklad? Asi scéna, ktorú som robila s jeho kamošom. V podstate bez môjho aktívneho snaženia vyústila scéna v priateľské zápasenie na zemi (na koberci, ak chceme byť presný) a bola chvíľa kedy som sa zrazu zastavila a rozmýšľala či je to stereotypné alebo úplne normálne (v knižnom a/alebo reálnom prostredí).

Kasim nie je vôbec zbytočne emocionálny ale zase mu dávam istú vyspelosť a vďaka kultúre a svojej osobnosti ho nechávam objímať ľudí a priznať si čo cíti keď to situácia vyžaduje. Čo je jednoducho normálny alebo aspoň prijateľný chalan, dúfam.

Druhá vec: zápletka.

Viete tá myšlienka na začiatku príbehu, ktorá vás prinúti ísť si sadnúť za počítač/papier a začať písať? Tá moja akosi neobsahovala pointu - konflikt - zauzlenie - problém.

Z hrubých obrysov som za posledné dni prešla k niečomu hmatateľnému ale bolo to... bola to sranda. 

Ja verím v dva druhy "nápadov" - jeden je taký, ktorý je výsledkom snaženia rôznej náročnosti - človek sa zamyslí, premyslí, predstaví si to a zrazu vie čo robiť teda napísať. Druhý typ sa dá vysvetliť ľahko - volajú ho totiž múza. Je to typ kedy idete po ulici alebo premýšľate o svojom príbehu alebo o ňom ani nepremýšľate ale zrazu vám akosi napadne čo robiť.

Ja mám rada oba druhy.

Ale pravda je, že som už za Tým bodom.

Spisovatelia asi vedia o čom hovorím keď poviem, že príbeh si žije vlastným životom. Dejú sa v ňom veci takmer bez autorovho vedomia, stanú sa, vyplynie to z príbehu a tak ďalej.

Prirovnala by som to k balvanu na kopci.

Najprv ho musíte potlačiť a zase len tlačiť. Keď už niečo máte tak balvan začne ísť sám a vy mu len ukazujete kam. Ale čím viac toho napíšete, tým rýchlejšie balvan padá - váš príbeh má už isté medze a zákonitosti, ktoré ani vy nedokážete narušiť - a situácia sa vyvíja sama od seba a svoj balvan je čoraz ťažšie ovládať a ide aj smermi, kde nemáte na výber len ísť s prúdom.

Písanie mi často príde ako vodenie nášho psa na vodítku - vediem ja jeho alebo to vedie on mňa?

(odpoveď je oboje, mimochodom)

Zaujíma vás ako som tak veľa napísala? Pretože odpoveď sa vám nebude páčiť: je to čas.

Čas a zvyk.

Momentálne nemám veľa povinností a mám veľa času na písanie každý deň takže stále píšem a preto nielen veľa napíšem ale aj veľa napíšem každý deň - mám čas a spravila som z písania zvyk. To tiež znamená, že som ako: internet - čo je to internet?

Niekedy nemám úplne náladu písať ale v tieto dni to prekonávam ľahšie než inokedy.

Ako ďaleko je ďaleko som si tiež položila niekoľko krát - napísala som scénu, ktorú v podstate pochybujem, že chcem v "konečnom" príbehu ale neodolala som jej. Mám snahu byť iná ale rozmýšľam či to neberiem až do extrému - čo sa týka Archnemesisa, hlavne. A čo sa týka rozoberania "začiatkov" Kasima - rozpisujem sa príliš? Je to ešte/stále zaujímavé?

TIP?

Nie som si istá.

Možno: nechajte nech k vám inšpirácia príde ale ak potrebujete naháňajte ju s palicou a medom v ruke?

Veľmi dávno som našla jedno delenie spisovateľov, ktoré so mnou doteraz zostalo a verím v neho lebo ma vystihuje - tvrdí, že sú dva druhy spisovateľov:

architekti a záhradkári

(architects and gardeners, v pôvodnom znení)

Sú ľudia, ktorý svoj príbeh podrobne naprojektujú a potom potom až píšu čo vymysleli.

Iný ľudia zasadia svoj príbeh ako semiačko a potom sa o neho starajú aj keď nevedia či z neho vznikne jabloň alebo orech.

“I think there are two types of writers, the architects and the gardeners. The architects plan everything ahead of time, like an architect building a house. They know how many rooms are going to be in the house, what kind of roof they're going to have, where the wires are going to run, what kind of plumbing there's going to be. They have the whole thing designed and blueprinted out before they even nail the first board up. The gardeners dig a hole, drop in a seed and water it. They kind of know what seed it is, they know if planted a fantasy seed or mystery seed or whatever. But as the plant comes up and they water it, they don't know how many branches it's going to have, they find out as it grows. And I'm much more a gardener than an architect.”

—George R.R. Martin 

Ja, ak to nie je zrejmé, som ten druhý typ, záhradník.

A je fajn si uvedomiť - áno, toto som ja, ja nepotrebujem písať ako ostatný ľudia, takto to mne funguje a preto je môj spôsob správny. Moje motto je: ak to dobre podáš a prinútiš aby to fungovalo, zabudni na všetky poučky a rady.

Nájdete veľa rád a postupov a varovaní ohľadne písania (viem to, pozerám niektoré keď sa vyhýbam písaniu) a tak ako je dobré sa z nich poučiť a premýšľať nad nimi tak je dobré sa im vysmiať - ak to dokážete.

Je to ako keby písali príručku na písanie rôzny ľudia: príručka bude vyzerať vždy inak podľa nielen žánru ale hlavne samotného spisovateľa. Kreativita je predsa v tom vytvoriť niečo iné. To čo sa zdalo zvláštne niekedy je teraz normálne ale na to musí vždy niekto začať.

Ako vravia všetky tie otrepané cheesy slogany: be yourself, everybody else is already taken alebo len ty môžeš napísať ten príbeh, ktorý píšeš.

Budovanie

môj World building, pomenovávanie. Podávanie informácií čitateľovi.

Dobre, priznávam, mám menšie voľno.

A dnes som mala preto ďalší produktívny deň. (produktívny v zmysle písania samozrejme)

DOSIAHLA SOM

netuším-koľko slov

A dosiahla som tiež 50 000 napísaných slov.

Čo je na jednu stranu super a na druhú Ups. Ako s dobrou knížkou - chcete ju dočítať ale vlastne nechcete pretože nechcete aby skončila.

Pre predstavu, čítala som, že bežná fantasy môže máva tak 120 000 slov. Cca. Bežná kniha má tak 70 000. Je to, samozrejme, individuálne. Presadený spisovateľ môže všetky čísla okašľať ale ja čísla úplne neignorujem a úprimne - celých 12 kapitol, ktoré mám mi prišlo v istom zmysle ako taký úvod. Samozrejme, že sa tam dejú dôležité veci lenže sa tam "nič" "nedeje" - nikto neumiera, nikto nebeží o život, nikto nebojuje s nepriateľom.

Dnes práve začínam zabŕdať do konfliktu. Po 12 kapitolách a 50 000-coch slov.

Skoro, čo? (nie)

NOVINKY

Dnes som napísala ďalší kúsok s jeho sestrou Adarou. Ich vzťah dáva zmysel rozvinúť ako jeho zázemie keďže Kasima plánujem vziať inde na mapu a zatiaľ neplánujem vziať ju zo sebou.

Speaking of which, budujem práve svoj konflikt a svoj svet. Doslova.

Nakreslila som si mapu.

A slovo mapa používam veľmi, veľmi, veľmi a veľmi voľne. Moja mapa bola nakreslená za dve minúty. Je len na predstavu. Doslova. Len aby som si ujasnila áno táto krajina je tu a táto druhá krajina je tam hore.

Vyzerá to asi takto:

moja krajina "na papieri"

mapa v mojej hlave

Napísala som ešte scénu aj so zbroj-majsterkou, s ktorou sú veľký kamoši a dávam tam jej uhol pohľadu a príde mi to taká milá scéna takže buď to bude jedna z obľúbených alebo pôjde preč. Aj keď, odhalila som tam "záhadu" - celkom som na to "pyšná" - spomenula som jednu vec v úplne prvučkej kapitole a potom ju načala v ďalšej kapitole a teraz som ju dotiahla. Prakticky: v prvej som povedala, že táto žena by vzala v prípade núdze džina z osobných dôvodov, v ďalšej, že chce džinna pretože sa jej niečo stalo a teraz som odhalila čo a ako ho vlastne nechce, len si priala aby ho mali.

To je asi tak všetko.

Ale späť k tvoreniu sveta.

Riešila som dnes dve veci: mapu a s ním spojené krajiny

V podstate si potrebujem určiť ako veľký je svet v ktorom sa Kasim bude počas príbehu pohybovať a zariadiť si na týchto kúskoch zeme štáty.

Čo predstavuje dva problémy: usporiadanie sveta a mená.

Vytvoriť fiktívnu krajinu s fiktívnou históriou, fiktívnymi ľuďmi a politikou a prostredím a podnebím a charakteristikou? Hračka. Nemôže byť nič ľahšie. Spisovateľ väčšinou vie z rukáva vysypať pár solídnych nápadov bez väčšej námahy.

Ale aj ten štát - alebo postavu, to je ešte horšie - pomenovať?

NIE. NIEEEE. (Nie som jediná, kto má ten problém, že?) N.I.E.

Predstavte si tú dilemu keď máte pomenovať svojho domáce maznáčika. Alebo dokonca dieťa. A teraz to vynásobte. Presne. Asi tak. Vymyslieť celú paletu rôznych ladiacich mien, ktoré nikto nemal alebo nepoužil tak ako vy alebo jednoducho zapadajú do seba a znejú slušne či možno evokujú príjemné predstavy?

Nie všetci sme Tolkien a nie všetci by sme vedeli vytvoriť klingonštinu.

TIP

Na internete je toľko nástrojov na vytvorenie fantazijnej mapy, že to tu rozoberať nebudem.

Či chcete mapu mesta alebo miestnosti alebo krajiny alebo polky zemegule, všetky nájdete.

Mapa jednoducho závisí od prostredia (podnebie) a ten závisí od príbehu.

A mená je niečo v čom nedokážem radiť.

Moja taktika je vybrať si istú tému a držať sa jej - v krajine postavy Aničky nebudete mať Azgard. Tam kde je hlavný hrdina Geralt neznie divne krajina Nilfgaard alebo Redania.

O čom môžem rozprávať, keďže som to vždy akosi vynechala aj keď to robím stále sú:

Informácie.

Kedy dať aké informácie ako veľa.

Začnem od seba: môj príbeh sa odohráva v pre čitateľa neznámej krajine a ja mám až v tretej kapitole krátky popis okolia, pretože hlavný hrdina ide von. Keď ide mestom, opíšem v krátkosti mesto, keď je v novej miestnosti, opíšem ju.

Ďalej: džin. Mám nadprirodzenú bytosť, ktorá je istá variácia na tradície - a ja nezačnem opisovať čo je to džin a čo robí a čo dokáže a odkiaľ sa vzal a odkiaľ sa vzal konkrétne môj džin. Nie. Práve naopak. Nechám aby to hlavný hrdina zistil ale sama netrávim dialógy aby sme sa tieto veci dozvedeli. Keď treba poukázať, že džin nedokáže zabiť človeka, poukážem na to. Keď chem ukázať, že vie manipulovať so živlami ale nevie ich tvoriť (ako vodu, lebo sú na púšti) tak to ukážem keď túto schopnosť ide použiť.

Jednoduchý princíp.

Ako čitateľ viem a ako spisovateľke mi trvalo pochopiť, že človek sa nezaujíma o vašu nádhernú krajinu s bohatou históriou s postavami s rovnako bohatou históriou a spoločnosťou s pravidlami a zvykmi a všetkým.

V tejto kapitole som naznačila, že v mojej krajine sa podáva ľavá ruka, nie pravá a ešte som tam ani nevysvetlila prečo (lebo ľavá je od srdca). Spomenula som, že ľudia na púšti si pomáhajú vždy, aj "nepriatelia" a to len keď to bolo relevantné k postavám.

Veľmi sa zamýšľam nad náboženstvom.

Sú s tím spojené úplné drobnosti ako nadávky a prisahania. V zmysle: čo povieš namiesto "ježiši" alebo "bože" a "do pekla"?

Ja dosť prisahám na mesiac (hodí sa mi to ku Kasimovi, neviem či to nedám ako čisto jeho záležitosť). Naznačila som, že ľudia tu veria v reinkarnáciu. A chcem aby Kasimovi hovorili niekedy namiesto "miláčik" že "lampa moja". Príde mi to geniálne/vtipné (kvôli džinovi, má džina, ktorý bol v lampe). Aj keď nemyslím, že to mám úplne z mojej hlavy.

Na koni

Menší úspech. Diverzita postáv, prostredie.

Neviem či som sa len snažila kompenzovať za posledné dni, neviem či to bolo len pretože som mala v podstate celý deň pre seba, neviem či to bolo pretože na túto kapitolu som sa už dlho tešila ale dnes som napísala

DOSIAHLA SOM

4 410 slov

Chápete?? Štyri. Tisíc.

z 43 616

na 48 100

čo je 4 484

A!

Dosiahla som dnes aj 100 strán!!!

Som z toho dosť nadšená. Prvé štyri strany sú, uznávam - obálka a obsah a miesto kde som si dala potenciálne citáty ale stále, tak by to bolo aj v normálnej knihe a zase, pár strán na konci mám ešte poznámky takže spolu je dokument dlhý 104 strán.

Je to, jednoducho povedané, okrúhly úspech.

NOVINKY

Túto kapitolu som si predstavovala už dlhšie, je to moment kedy sa džin pretvorí do podoby "tetovania" lebo tak spí. Je to dôležitý aspekt ich života, pretože dokáže byť Kasim vďaka tomu akosi samostatná jednotka. Zrazu nemá za sebou neustále tieň ale dokáže robiť veci sám, premýšľať sám a byť bez dohľadu, takpovediac.

je to dôležité pre jeho duševné zdravie, pre vývoj ich vzťahu, pre príbeh, pre... všetko, v podstate.

Takže som nešetrila slovami.

Nečakane a prirodzene som začala scénu tým, že sa Maiya (džin) začala strácať - akože vyzerala trochu priesvitne. Nebolo to v pláne dokiaľ som si dnes ráno nesadla za notebook a zrazu takto začala kapitolu.

Potom som písala a písala.

Do tejto kapitoly som aj dala moment opisu hlavnej postavy. Možno mal byť už dávno, veľmi dávno (toto je 11 kapitola) ale tu sa nielen hodí, tu patrí. V podstate to prebehlo tak, že Maiya sa premenila na tetovanie a bol to zaujímavý pocit a Kasim zo seba strhol tričko aby si pozrel čo sa stalo a tak logicky prešiel pred zrkadlo a to spustilo opis.

Dala som ho krátky a plný istého hnevu (pretože vyzerá neprirodzene hot) ale zároveň som poukázala, že je veľmi príťažlivý a tento kontrast dúfam vytvorí o Kasimovi tú správnu predstavu z fyzického aj psychického hľadiska, bez toho aby skĺzol do otrasného klišé a otravy aký som popisovala minule.

Kasim je hanblivý (je to vec kultúry ale aj jeho povahy).

Ďalšia vec hodná spomenutia je diverzita postáv - z rôznych hľadisk.

Prvá je asi ethnicity. Kasim nie je "čisto" "biely", je taký akoby prirodzene opálený (pretože žije na púšti ale, spoiler, ľudia okolo neho odtiaľ nepochádzajú). Až príliš veľa fantasy sa odohráva v alternatíve Európy alebo samozrejme v Amerike s príslušnou kultúrou a prostredím.

Druhá diverzita je trochu iná.

Veľmi som váhala v akej postave to stelesniť ale vedela som, že si nedokážem pomôcť, nie s tým aké knížky a koľko z nich som prečítala. Podčiarknuté a podtrhnuté som dala jednu svoju dosť obľúbenú postavu bi, akosi som neodolala. Odhaľujem to v momente kedy je Kasim polonahý (keď som si uvedomila túto príležitosť, nedokázala som ju nevyužiť!).

Nijak som to nerozoberala, len som povedal, že sa na neho pozrel, dlho a pozrel znovu keď mu priniesol tričko (to svoje si roztrhol).

TIP

Asi poučenie je, že nie každá fantasy musí ísť podľa zaužívaného vzoru. Zem je obrovská, určite exituje iná kultúra, ktorá vás dokáže zaujať. Nemusíte byť v miernom podnebnom pásme, nemusíte mať zámky a meče, môžete mať mrakodrapy a kladivo alebo dlhé drevené tyče.

Čo sa týka postáv, tiež radšej vytŕčam z radu.

Kasim nie je bojovník, bojuje slovami, nie zbraňou. Je na svoj vek vyspelý a dokáže byť introvert ako aj party animal, pretože tak je stavaný.

Váhala som či tam dať niekoho gay, pretože aj to sa zdá byť takmer klišé ale ja nepíšem contemporary YA kde má hlavná hrdinka najlepšieho priateľa, ktorý je gay a preto je "bezpečný" a môže sa s ňou rozplývať nad jej love interestom.

Chcem to zabudovať čo najprirodzenejšie a bez zbytočných vysvetlení typu: áno, všetci naokolo sú s tým v pohode, nie, nie je to divné, nevzťahuje sa to len na pár ľudí - je to vec kultúry, ktorú neviem či dokážem vysvetliť, pretože v takýchto veciach nemám najpevnejšie sebavedomie a neviem ako by to vyznelo na papieri.

Takže zatiaľ idem na show and tell.

Túto techniku som nepoužila ale napríklad keď som vysvetlila, že v ich krajine sú samí vegetariáni.

(Neviem kto to tak geniálne vymyslel, že môžem dať celej krajine svoju preferenciu a pôvodne som to vôbec neplánovala ale zrazu sa to zdalo skôr jediné logické riešenie.)

Vysvetlenie: Kasim žije uprostred púšte, oáza kde žije dokáže uživiť ľudí ale nie veľa zvierat, zvierat je málo a sú to užitočné zvieratá (na mlieko, ťažné zvieratá...).

Takéto veci je fajn zvážiť.

Napríklad som mala scénu v lese ale môj les je "holý", len kmene, bez kríkov a tak keď som chcela aby bandity číhali pri ceste, museli sa schovať za kmeňmi. Prostredie je dôležité a ovplyvní dej spôsobmi aké si ani nemusíte vedieť predstaviť.

Môže vám aj pomôcť - rôzne terény a podnebie a počasie je skvelým faktorom v príbehu.

Vyberajte si ho múdro a možno skúste pri tom mať na mysli nejaký cieľ.

Závislosť a iné stavy

V podstate nič.




Posledné dni som veľmi nepísala. Ale posledné dva dni som tiež nespala, takže ma to príliš neberie. Na dvoch- troch hodinách spánku za dve noci toho moc nevymyslím.

A stále sa akosi spamätávam zo svojho absťáku.

Konečne som ale, zdá sa, prečítala dosť kníh aby mi príznaky čo najviac ustúpili a mohla pokračovať v písaní.

Keby som to tak príšerne nemrvila.

Neviem prečo ale zrazu mám príšerný problém písať v minulom čase - ale príšerný a otravný. Už som dnes napísala

DOSIAHLA SOM

1 148 slov

a musela každú chvíľu upravovať ako som dala zlý čas. Je to akoby mi tento štýl písania prestával dávať zmysel. Musím si prečítať veci dozadu aby som sa do toho dostala - doslova cítim ako sa mi prepne vnímanie na minulý čas a zase mi to ide ale už si nevšimnem kedy minulý čas nenápadne zmizne a je to tak otravné opravovať!

NOVINKY

Píšem scény kde trochu lepšie vykreslujem Kasima, svojho hlavného hrdinu. Ukazujem ho aj z pohľadu jeho sestry a nechávam ho ukázať nám čo dokáže. Samozrejme nechýbajú vnútorné pochybnosti a rozpoltenosť.

Akosi to aj odráža môj stav =D.

Viem, že sú dni kedy funguje keď sa človek prinúti písať a iný dni kedy naopak všetko kazí a len je to depresívne a deštruktívne, ak vôbec dokáže zo seba niečo vypotiť.

Ja som prešla cez všetky tri v poslednom týždni ale hlavne keď som konečne prečítala pár kníh, už som na tom lepšie. Či žartujem? Len veľmi trochu. Čítanie ma uzemňuje - to je jednoducho fakt, podložený pozorovaniami. Keď príliš dlho nečítam (čítam len veci do školy) začínam ľahšie strácať pozornosť, myšlienky mi utekajú a nie vždy do seba pasujú, mám podvedomý pocit nervozity a čoraz viac začínam myslieť na čítania spôsobom akým človek týždeň na púšti myslí na vodu.

Uvidíme čo prinesú ďalšie dni.



A vy? Poznáte takéto nálady? Ako často pomôže keď sa dokope k písaniu? Ako prepojené je pre vás čítanie a písanie? 

Najťažšie je začať

Aké je skutočne písanie, tvorenie postáv, vzhľad postáv

Let me rephrase that: Najľahšie je úplný začiatok. Všetko po ňom je ťažké a po ľahkom začiatku je jednoducho ťažké začať. (Pre mňa určite).

Myslíte si, že písanie je pre spisovateľa to najsladšie potešenie? Je to tak typická CHYBA. Iróniou je, že zatiaľ čo písanie ako koncept je pre spisovateľa synonymum dokonalosti/nirvány/božského umenia tak samotné písanie v zmysle sadnúť si za počítač/notebook/papier je vlastne všetko len nie ľahké.

Písanie je v úplnom počiatku nápad. Je to ten najkrajší pocit kedy máte pocit, že ste pochopili niečo čo bolo vždy okolo ale zároveň skryté. #Osvietenie #TotoJeRaj #TheBEST

V tom momente nielenže viete, že váš nápad je dokonalý ale aj, že vy ste, tým pádom, génius. Zdá sa vám vtedy takmer isté, že bude kniha majstrovským dielom a bu´d sa stane bestsellerom alebo ju vydajú po vašej smrti a ohúri celý svet.

To je, vlastne, takmer ten jediný bod kedy sa pri písaní cítite dobre.

(Trochu preháňam. Ale vážne len trochu.)

Písanie je väčšinou len snaha a drina. Aj keď vám to ide prirodzene a slová sa sypú je to drina. Je námaha rozhodnúť sa ísť písať, rovnaká námaha sadnúť si za ten príbeh a ešte väčšia vymyslieť čo tam dať a samozrejme najväčšia je prinútiť písmenká a slová aby dávali zmysel a možno dokonca aj potešili svojho čitateľa. 

Písanie, research, editovanie - všetko až na ten úplný začiatok a úplný koniec kedy máte v ruke vytlačenú knihu je v podstate námaha. Prinajlepšom máte momenty. Niekedy, mne sa to stáva, si pozriete čo ste napísali a pre zmenu nie ste kompletne napadnutí pochybami a nechcete sa zahrabať pod zem ale máte pocit, že to čo ste napísali je vlastne dobré, ak nie priam dosť dobré.

Sú to krátke momenty ale ako jednorožce, aj oni existujú.

(V knihách, samozrejme. Duh.)

Niekoľko dní za sebou som písala a písala a bolo to ťažké ale každým dňom to bolo čoraz normálnejšie. Myslela som na to, plánovala som a rátala s tým. Potom som dva dni písala veci do školy. A poviem vám, najťažšie je začať.

Potom to, aspoň mne, ide. Keď začnem, je problém skôr prestať a neznášam vyrušenie.

DOSIAHLA SOM

2 215 čistých slov

z 39 340

na 41 589

= 2 249 slov

A to som preflákala tri hodiny cesty vlakom a mala medzitým jednu hodinu.

Vždy som rada, keď sama seba prekvapím.

NOVINKY

Dnes som myšlienkami riešila hlavne vec, ktorú dnes nespomeniem ale čo som mentálne riešila boli postavy.

Aby som neprebiehala, poslednú scénu som mala s banditmi, prišla som potom k Rade a po pár výmenách, kedy som Kasima nechala aby poslúchal a neprovokoval (aj keď mu to prebehlo hlavou) a vlastne teraz má hodinu s členkou Rádu, ženou, ktorá nebola na začiatku veľmi nadšená z toho, čím sa Kasim stal a v tejto scéne ich zase zblížim.

Ona je celkom ľahká, keďže veľa jej námietok nie sú také náročné k prekonaniu. Celkovo s ňou pokračujem v svojej kampani za šedé postavy #50 shades - aby neboli len dobré a zlé ale jednoducho ľudské. Nasuh je dobrý príklad niekedy nepríjemnej priateľky a Arif je #painintheass ale zároveň chcem aby sa vrátili k ich priateľstvu.

TIP

Ako robiť postavy? To je dobrá otázka. Sama to neviem. Sú na to rôzne techniky. Ja sama mám isté typy postáv, ktoré vedome aj nevedome premietam do knihy.

Maiya (džin) je ľadová kráľovná (a je krásna pretože nie je človek)

Kasim je prefíkaný, smooth talking zvedavec s hero complex

A tak ďalej.

Keď som potrebovala urobiť Kasimovi sestry (znie to dvojzmyselne?) tak som šla v prvom rade na Pinterest, tam som si pozerala obrázky, dokiaľ som nenašla niekoho kto ma zaujal. Obraz nie je len výzor, je to aj o výraze a tomu čo v ňom vidíte.

Toto sú Kasimove sestry. Hore Leilah a dole Adara.

Obrázky ma zaujali pretože som v nich niečo videla a od nich (spolu s tým čo viem o ich bratovi a otcovi a mame) som sa dokázala odraziť dostatočne aby som im spravila hrubé obrysy.

Adara je staršia a je na spôsob Kasima. O niečo rezervovanejšia, otec ju naučil o špiónstve a bude pomáhať Kasimovi s vecami, ktoré on ani jej otec už nedokáže.

Leilah som chcela dať #GirlPower postavu ale nakoniec som ju vyvážila s tým, čo som chcela ešte viac - silnú ženskú postavu, ktorá vie mávať mečom ako profík ale vlastne ju to nebaví. Dobrodružnú postavu ale nie takú čo skáče z útesov ale takú osobne odvážnu, čo sa nebojí povedať svoj názor a byť sama sebou vždy. Dievčenské dievča a dievčensky silné dievča.

Ako robiť postavy?

Môžete sa zamyslieť aký majú vzťah s ľuďmi naokolo. Alebo ak to nemáte, rozmyslite si akú funkciu majú zastávať v knihe. Alebo možno len osobnosť akú obdivujete alebo obľúbenú postavu alebo naopak postavu, ktorú ste neznášali.

Pozrela som dokonca aj zoznamy kvalít - aký človek len môže byť a to tiež môže pomôcť, trochu škatuľkovať ale nie príliš, chcete ju mať predsa unikátnu.

Opakujem sa ale verím, že vy viete čo chcete, len si to potrebujete uvedomiť, dostať do vedomia.

Opis postáv je pre mňa veľký problém. Nezaujíma ma. A je toľko toho, čo nemám rada na opise v rôznych knihách/žánroch. Hlavne čo sa týka hlavných hrdinov - respektíve vety typu "bol absolútne hot, tričko sa mu napínalo, mal tehličky, jamky v lícach, bedroom hair a krásne oči a krásnu tvár a telo". Keď vidím opis takto fyzicky drool-worthy chlapa, 9 z 10 prípadov pretáčam očami. Silno. Niekoľko krát.

(viď obrázok, keďže už z obálky, je jasné čo je to za knihu)

(v poslednom čase sa totálne LOL nad takýmito obálkami pretože ich mávajú na jednej stránke kde pozerám knihy a je to absurdné a komické ako tak listujem na stránke a tam kniha pri knihe a čo kniha to polonahý chlap)

A pritom je to tak absolútne typické pre takmer každú contemporary romantickú knihu. Nielen ženy ale aj chlapi väčšinou dajú podobný opis len s obmenou "úžasné krivky, legs that went on for miles a ja neviem, vlasy a tvár (čítaj pery, neodolateľné pery)".

Chápem, chápem, dámy a páni, váš hrdina je žrebec a vaša hrdinka je, aj keď si to sama nemusí myslieť, atraktívna až sexbomba.

Ja viem, o tom to je, mágia knihy, postavy môžu vyzerať ako herci/modelky.

Ale každej knihe, nielen "vážnejšej" fantasy, len prospeje ak neskĺzne do takého typu opisu.

Napríklad môžete opísať svoju postavu neutrálne a až keď sa druhá postava o neho začne zaujímať môžete poukázať, že je príťažlivý/á. Alebo sa aspoň nesústredte na jeho hot factor a skúste myslieť aj na iné, charakterové vlastnosti - opíšte spôsob akým sa hýbe, ako sa oblieka, dajte tam pozorovania, domýšľajte si, aby to bolo niečo hlbšie než "he was a six feet tall sculpture of perfectness". 

A samozrejme je tu aj ten spôsob show, not tell. Ak zbožňujem nejakú postavu je v mojej mysli úžasnejšia než ju kedy môžete slovami opísať. Nepotrebujem vedieť presný odtieň jeho vlasov, toto nie je film. Mňa zaujíma čo robí, aký je, čo cíti on alebo postava do neho zamilovaná.

Postavy z mojich obľúbených kníh by som takmer nedokázala opísať ale dokážem vymenovať celé scény kde preukážem aký sú a prečo a v čo veria a čo robia, a ako sa správajú vtedy a vtedy...

Pokaziť si prvý dojem zbytočne snaživým opisom...

Ako toto riešim ja?

Je to jednoduché aj keď celkom vtipné. Môj hlavný hrdina je chalan, takže ani svoj moment kedy ho chce hlavná hrdinka na prvý pohľad dostať do postele a vziať si ho, mať nemôžem.

Niečo malé ale, myslím si, že nevinné mám z jeho pohľadu ale voči džinovi.

Je to nadpozemská bytosť a je to žena. Je v podstate stelesnenie telesnej krásy. Bodka. Nie je na tom ani nič romantického. A je to vyvážané. Nemám insta-lust, Kasim je v prvom momente kedy ju zbadá vydesený na smrť, myslí si, že nastala jeho posledná hodina. A krása džina je neľudská. A chladná. A neznáma. A nebezpečná.

V podstate mám vetu ako: bola krásna - dokonalá

Potom opíšem ako vyzerá.

Potom sa sústredím na jej oči, ktoré sú neprirodzené a označené ako "kruté".

Kasim sa zľakne a ešte viac sa zľakne keď si džin kľakne.

A stále, aj na strane 87, nie je úplne v pohode s tým, čo je a čo sa deje. Čo je možno ďalšia vec? Kasima a džin majú medzi sebou Puto, veľké P a to ich núti aby sa mali radi (ako džin a jeho pán) a Kasim je dosť resourceful a rýchlo sa vie prispôsobiť takže je prvá "časť" kde je z celej situácie úplne šokovaný a bráni sa celou silou, "náhle" si "zvykne" ale pritom sa len prispôsobí a počas ďalšej časti skryto ukazujem, že zatiaľ čo sa zdá, že je s Putom v pohode, takmer opak je pravdou.

Aj toto je asi nejaký tip ohľadne niečoho ale vy už si musíte rozmyslieť čoho.

Čo sa týka vzhľadu Kasima...

Nespomínam ho. Má hnedé vlasy len v mojej hlave, pretože to je moja osobná preferencia. Oči modré - znovu moja preferencia, nespomínam nikde.

ALE

Idem tam dať scénu. Už ju mám celkom premyslenú. Logika je taká, že spojenie s džinom Kasima mení. Fyzicky. Vlastne ho z "priemerného" fešáka, ktorý by nemal taký opis ako som vám popisovala hore, zmením na presne takého fešáka.

A to veľmi šikovne, if I can say so myself.

Nevyznie to arogantne. Vlastne to tiež bude neznášať. Považovať za neprirodzené. A pritom ho budem mať šancu opísať - tak netradične ako chcem a čitateľ(ka) stále bude mať v hlave rovnako atraktívny obraz Kasima ale s hĺbkou, pretože za a) som ho už 60 strán popisovala ako postavu a za b) je to vnútorne rozpoltený chalan - zaručená výhra.

Toľko k postavám.

Neváhajte mi napísať ako so mnou nesúhlasíte a v ktorých bodoch a kedy ste vykríkli PRESNE, presne tak sa cítim. Dúfam, že som vám aspoň s niečím pomohla, zaujala.

Veľa šťastia s písaním,

V

Potešenia, povinosti

O mne, o písaní v bolestiach.

Nasledujúce riadky píšem v bolestiach ale tak také už písanie niekedy býva. 

Niežeby som to zažila pred tým ale...

Normálne samozrejme sa treba vykašľať na písanie ale dnešné písanie neznieslo odkladu - bolo totiž do školy.

DOSIAHLA SOM

992 slov

Začala som PO ÔSMEJ VEČER.

A je to ESEJ.

A BOLELO TO. Doslova.

Jednoduchšie povedané, som borec. 

(A masochista?)

A hej, stále je to písanie, stále sa tým učím a rastiem ako spisovateľka, že, ŽE?!?

NOVINKY

Konečne som sa dokopala napísať ten papier z literatúry, ktorú som včera čítala a ktorá ma tak inšpirovala, až som napísala včera ten dlhý článok.

TIP

Ak máte ako ja prirodzenú averziu k športovaniu a telesne namáhavým aktivitám, tak sa im vyhýbajte konzistentne. Alebo aspoň ak niečo také začnete, nedokončite to.

S mojím životným štýlom a po ďalšej ceste autom, ktorá trvala hodiny, som akosi skončila pri záhradkárčení a sadila som zeleninu, čo by bolo super keby som sa pri úplne posledných rastlinách z 30 (z 30!!!!!!!) príliš nezohla a niečo si nenatiahla. A po tom som ešte robila palacinky a písala ten papier. V bolestiach.

Bola to sila vôle (a miera bolesti, ktorá nebola tak crippling), čo to dokázali.

Doma to ale neskúšajte.

Lúči sa,

ubolená spisovateľka.

Ozvena v každom z nás

O tom čo je to byť spisovateľkou/om, o inšpirácií všade, vážne všade. A rada ako pokračovať keď sa zaseknete na nejakej scéne.

Dneska som nedala ani ťuk.

V podstate ani len myšlienku. Žiadny nápad alebo chvíľa na premýšľanie...

Nebolo to tak zámerne a tak je to fajn, tak to mám rada. Zdá sa mi to týmto spôsobom prirodzené, nie ani tak, že to nebola moja chyba ale, že mi niečo jasne ukazuje, že dnes mala byť konečne tá pauza.

Niekedy sú také dni, aspoň u mňa. Udalosti sa akosi zomelú takmer bez môjho vedomia až je nakoniec večer a až vtedy mám konečne čas pre seba.

Pre tých, ktorých to zaujíma - od rána som bola odlúčená od notebooku. Teoreticky vlastnou vinnou ale o takej šiestej ráno sme odchádzali tam a potom zase tam a inam. Vybavovať. Ja som sa viezla a počúvala a radila a zase počúvala. Takmer do priatej som len prešla autom, z jedného mesta do mesta a do ďalšieho a pre to a pre tamto.

O piatej som prišla domov s vlažnou zeleninovou pizzou a na posedenie ju vdýchla. Nebola tak objemná ale mala som len slabšie raňajky a akosi sa to do mňa výnimočne zmestilo. Po jedle som si chcela na chvíľu ľahnúť a nakoniec som zaspala na takmer tri hodiny.

Ničoho neľutujem.

Môj spánok býva úhor, slizký, rýchly, niekedy nečakane napadne a inokedy sa zdá, že akoby ani neexistoval. Pomaly zaspávam večer, rýchlo sa zobúdzam ráno a potrebujem spánok. Je to nešťastné ale bez poriadnych hodín za opaskom zívam ešte viac než obyčajne a na hodine mám doslova problém udržať oči otvorené. Oslavujem dni kedy som schopná zaspať cez deň aj keď je to znak toho, že poriadne nespím. Stáva sa to čoraz viacej...

Pôvodne by som v tomto bode ukončila článok ale keď som sa o ôsmej zobudila, zodpovedne som sa prinútila prečítať texty, na ktoré potrebujem napísať papier do školy.

A dnešný článok teda bude o: inšpirácií.

DOSIAHLA SOM

Prinútila som sa prečítať texty do školy - na šťastie všetkých zúčastnených boli krátke a napísané ani nie pred 20-30 rokmi. To sú, verte mi, v mojom obore, také malé Vianoce keď sa to stane.

Čítala som štyri niekoľkostranové diela doma a v teple a pohodlí, ako my mačka sedela pri notebooku a šťastie aké mi takáto obyčajná scéna priniesla sa nedá slovne vyjadriť, len zažiť.

NOVINKY

Už veľmi dávno som čítala jeden citát, ktorý pre mňa vtedy a doteraz veľmi jednoducho definoval čo pre mňa znamená byť autorom - čím sa spisovateľ líši od iných. Pokúsim sa pretlmočiť pocit a aj celú definíciu vytvorenú na jeho základe ale toto je jedna z tých ťažších myšlienok.

Pýtate sa čo je to spisovateľ?

Je to človek, ktorý vidí možnosti a inšpiráciu vo svete naokolo, v obyčajnom detaile, v pohybe, hádke, v budove, v bozku... Je to ako vidieť farby kde ostatný vidia len čierno-bielu. To je pre mňa človek, ktorý sa narodil spisovateľom. V tejto definícií nie je nič o písaní a predsa je to jedno a to isté: čo iného robiť keď svet naokolo je plný toľkých Vecí, ktorý ostatný očividne nevidia ani nie sú schopný vidieť. Ako môžeme vysvetliť myšlienku, ktorá vypustená do vzduchu znie malomocne a v našej mysli vie prenášať vrchy?

Píšeme. Je to obranná reakcia, je to inštinkt a životná funkcia: ako jedenie alebo pohyb.

Spisovateľ je ten, ktorý berie, medí a premieňa. Ktorý počúva, sleduje, absorbuje a z týchto svetov v hlave potom tvorí. Je to tá schopnosť vidieť ako dospelý muž podá lízatko malému dievčatku a o tri mesiace z tohoto pre väčšinu obyčajného gesta urobiť post-apokalyptickú novelu alebo historický román.

Spisovateľ nemyslí v priamkach ale v skokoch. Myšlienky naväzujú spôsobom aký by asi nikomu inému nedávali zmysel a predsa na ich konci je niečo úžasné a nové a pritom stále rovnako reálne - pocity zostanú a len myšlienka dá, ako semiačko, vzniknúť majestátnemu stromu.

Vety, ktoré ste práve čítali sú prejavom textov, ktoré som práve čítala. Nemajú s nimi takmer nič spoločného a predsa boli mostom, ktorý ma doviedol sem.

TIP

Každého úspešného a aj menej úspešného autora väčšinou aspoň raz za život čaká tá otázka:

Odkiaľ beriete inšpiráciu?

Spisovateľ je podľa mňa tak šťastný (aspoň v tomto, inak je skôr úbohý, ubolený, melodramatický tvor) človek, že v podstate čokoľvek robí mu pomáha stať sa lepším autorom.

Vážne. Obyčajné žitie, dýchanie a s tým spojené nezastaviteľné premýšľanie. Každá veta, ktorú napíšeme, každý rozhovor, na ktorom sa podieľame, ktorý len počujeme keď čakáme na autobus alebo vo vlaku. Celý svet okolo nás, každý človek, každá udalosť, na ktorú uprieme čo i len jeden zo svojich zmyslov je ako ďalší vstup do obrovskej knižnice odkiaľ berieme keď tvoríme svoj svet.

Múza nie je úplne zbytočný ani nepravdivý koncept.

Každý máme čo povedať, ako to povedať, máme prakticky nekonečné zásoby týchto útržkov, ktoré sú úžasné pretože sú naše a preto sú jedinečné a iné než všetko iné.

Otázka je ako sa k tomuto pod-vedomému jazeru informácií dostať?

Pre mňa na začiatku väčšinou funguje svet. To je to, čo mi dáva prvotný impulz začať písať.

Ak by som mala byť presná, moja prvá, nepoužiteľná séria vznikla premýšľaním, moja pekná a krátka séria vznikla pri pozeraní filmu a Kasim vznikol pri knihe (ani neviem akej) - bol tam džin a mna zrazu tá myšlienka na džina zaujala natoľko, že som ju sama chcela preskúmať a privlastniť si jej kúsok a skúsiť ako u mňa bude fungovať.

Čo to znamená byť takmer otrokom niekoho vôle, ako by to fungovalo, prečo, u koho...?

Keď mi niekto pootočí koliečkom a stlmí okolité farby, vždy je tu umenie. Umenie je svet koncentrovaný pre ľudí ako sme my, čo vidia za povrch a pod povrch a do hĺbky dopredu a ešte aj dole. Je to pripomienka a útecha a sú to tiež batérie.

Takú inšpiráciu hľadám na internete. V poslednom čase výhradne na Pintereste. 

Pinterest je úžasný nástroj pre spisovateľov.

Kto nepočul o používaní nástenky ako zdroju alebo knižnice pre svet alebo postavy alebo citáty alebo kombináciu všetkého a ešte aj niečoho naviac... odporúčam to.

Sama mám nástenku pre Kasima a jednu samostatnú pre písanie ako také a jednu ešte pre fantasy. Určité obrázky vo mne tvoria priam celé galaxie.

S nápadom to našťastie väčšinou býva ako s dominom - stačí zhodiť jednu kocku a zbytok sám padne na svoje miesto, logicky aj nelogicky nasleduje zo začiatku, základnej myšlienky.

Ale čo tak konkrétna inšpirácia?

Ja osobne mávam často scénu, ktorá prirodzene zastane v určitom bode a niekedy len neviem čo robiť, niekedy len potrebujem nejaký čas aby mi napadlo samo od seba alebo pri pohľade na svet ako s ňou ďalej.

V poslednom čase používam jednu techniku (určite nie je moja aj keď neviem, že by som ju mala od niekoho). Je to jednoduchá technika komplexnej vizualizácie. Ako som spomínala ten domino efekt? Tak by to malo fungovať. Ak máte začiatok - niekoľko strán a nejaký backstory a postavy s istou povahou - zvyšok už nasleduje čoraz viac nevyhnutne. Len my to máme niekedy problém vidieť.

Postavy sú v istom zmysle predvídateľný a v istom zmysle sú ľudia - keď si spravíte postavu a dáte ju do určitej situácie, tá postava vlastne vie, čo robiť, len vám to nevie tak jasne povedať.

Je to ako zákon akcie a reakcie, ak potrebujete širšie vysvetlenie - žena, ktorá zbožňuje zbrane príde do nákupného strediska a logicky ju nájdete v Army Shope. Alebo je tam vtedy so sesternicou a tak ju vidíte ako trpí pred čakárňami alebo je naopak obetavá/milujúca a pomáha sesternici alebo dokonca sama zbožňuje tiež oblečenie a tiež si niečo skúsi.

To už vy viete. Samozrejme, že to viete. Len je to niekedy ťažké vidieť.

Moja technika:

Predstavte si to.

Ja si v poslednom čase takpovediac skúšam topánky. Predstavím si všetko čo viem o Kasimovi, svojej hlavnej postave. Jeho topánky sú mi na nečakaných miestach tesné a voľné. Uvedomím si aký je, čo robí, čo má rád, čo ho motivuje, ako sa stavia k svetu, k ľuďom, problémom. Vciťujem sa do neho, obliekam si jeho dušu ale len čiastočne - nesedí mi. Nemala by. On nie je ja ani by nemal byť.

Predstavím si toto všetko a pridám čo sa jemu - mi - stalo. Rozmýšľam čo by v tej situácií Kasim urobil - ako mám zareagovať? Vyžaduje to istú mieru predstavivosti (ktorej máme nepochybne hojno) a empatie (ktorej máme pre vymyslená postavy tiež veľa, nie?).

Takto som premýšľala už aj o jeho otcovi a sestrách, len rýchlejšie cvičenie. Čím ďalej som v príbehu tým mám viac základu, od ktorého sa odraziť.

Kniha, ako dom postavený na základoch z čerešňového dreva asi nezačne dostávať betónovú podlahu - každá udalosť má v sebe isté logické pokračovanie, vy ho len musíte nájsť.

P.S: mačka na obrázku má rovnaké sfarbenie ako tá moja =D

P.P.S: ako správne stereotypná spisovateľka-žena samozrejme mám viac než jednu mačku