Rozprávky ... krásne, nereálne, optimistické príbehy, ktorým nikto neodolá a ktorých retelling nás často nielen dojme ale aj ohromí ... Och, tie rozprávky ...
Och, och ...
Trochu dosť netradičný článok bude netradičnou, sentimentálnejšou a dosť kritickou recenziou na seriál, ktorý ma v posledné dni značne okrádal o čas a spánok. Určite ho mnohý poznáte. Once upon a Time. Mesto Storybrook a veľa, veľa rozprávkových postáv. Je stále v procese výroby, stále sa vyvíja a posledné diely sú šokujúco odlišné od tých začiatočných.
Ja sa tu ale pokúsim byť stručná. Byť prehnane úprimná. A byť k veci.
Nie je dôvod zdržovať ...
OUaT je ako kniha tisíc a jednej noci a málokto odolá prísť si po ďalší kúsok tej veľkej, úžasnej skladačky. Každý diel nové dobrodružstva, každý druhý nová postava, nový pár, nový aj starý zlosyn a hrdinovia. Na tomto to všetko stojí a ... padá.
Seriál dokázal dať mnohým rozprávkam tu správnu dávku novoty - reálnosti bez toho aby pokazil ich tradíciu a dokazuje to znovu a znovu a znovu a znovu a znovu a ... znovu? Určite to dokáže znovu znovu. A znovu. Znovu. Šťastné konce? Nádej proti nepriazni osudu, ktorý ich očividne zbožňuje s tým čo sa im prepečie ... Ako neberte ma zle, mágiu beriem ale toto?
Tak to už je skôr porušovanie prírodných a fyzikálnych zákonov.
A samozrejme tie slogany ... Och, tie heslá ... tá poézia.
Snehulienka obzvlášť by mohla robiť v reklamnej agentúry - jej sentimentalita a schopnosť prinútiť ľudí premôcť realitu je neporaziteľná. Nie? No ... vlastne ani nie.
Keď po prvý krát začujete ako tam povie svoje musíš v seba veriť, už je za vami kopa mokrých vreckoviek a vy to začnete kričať s ňou (keď to preženieme). Keď počujete desiatu variáciu toho istého sloganu, možno ešte aj vnútorne povzbudzujete. Možno pri dvadsiatom kývnete. Možno pri tridsiatom kričíte, nech sa poučí. Ale keď to povie sto razy ...
Buď si začnete šklbať vlasy, odídete z miestnosti s krikom alebo to pretočíte.
Láska. Nádej. Viera.
OUaT vám to všetko prinesie na zlatom podnose a otrieska vám do o hlavu. Bolo to krásne dokiaľ to nezačalo byť zastarané. Každý jeden jedinečný príbeh. Príde. Niečo zmení. Možno pridá. Ale vždy skončí s tými univerzálnymi heslami. Veď to už nie je ... v pohode.
OUaT sa pre mňa stalo ďalším z mála love-hateov.
Nedokážeš prestať ale vlastne nevieš prečo pokračuješ.
Za prvé sú tu všetky tie zlé veci. Ako sa toľko zlých vecí môže stať jednému človeku a ako sa môžu stále opakovať dookola len v inom hábite ...
Potom sú tu tie postavy. Zatiaľ čo príbeh stále tvrdí, že ľudia sú schopný dobra aj zla, vidíme ako sú dobré postavy nezbedné a zlé postavy ľudské, na konci sú tu hrdinovia a zloduši.
Keď už sme u tých zloduchov ... sklamali ma. V obrovskom štýle. Každý. Jeden. Všetci totiž boli prekvapivo ... patetický. Ktorý poriadny zlosyn je patetický? Tuto sme ale v rozprávkach. Je len jedna vec čo všetci, vrátane zloduchov, chcú.
Šťastný koniec.
Hej, tá žena zabila celú dedinu? Mučila? Vydierala? Ale počkať, veď ona mala zlú mamu a deti v škole sa jej smiali. Ona za to vlastne ani nemôže, no nie? Veď ona chce len svoj šťastný koniec, nie? Čo si ho ona nezaslúži? Očividne áno! Takže je nutné sa pomstiť hrdinom, ktorý na rozdiel od teba ten koniec šťastný majú a pritom zničím, zmrzačiť a zabiť čo najviac ľudí.
Každý zloduch v tomto príbehu má svoj sob story. A tí dôležitý ich majú v rukáve hneď niekoľko ...
Škoda, že po verzii 300 beta zo mňa namiesto súcitu dostali len pretočenie očami ... a pretočenie videa.
A ja viem, že sú to rozprávky ale niektoré veci mi vážne nesedeli.
- nikto neumrie. Ak jeden náhodou umrie tak len aby sa nepovedalo/aby jeho miesto mohol zaujať niekto iný. A oni neumierajú. Vždy sa vrátia z mŕtvych.
- keď niekam idú, idú všetci. Kto berie ani nie ročné dieťa cez portál do inej dimenzie poraziť dávno zlo?
- ich rýchle čítanie a nalistovanie tej správnej strany je mágia sama o sebe.
- história sa príšerne opakuje. Nemusíš hádať. A pokiaľ sa človek nedá zmiasť nádejou, vždy sa všetko zopakuje. Myslíš si, že nie a potom zase. A zase. Myslíš si, že to prešlo. A ono zase.
- tajomstvá. Keď im dôjdu nápady a je prestávka medzi porážaním zla riešime čo všetko kto všetko kedy, ako kde spáchal. Každý diel sa delí na dve preplietajúce sa časti - minulosť a prítomnosť. Je to ako všetko ostatné skvelé dokiaľ to nie je a zrazu by človek mohol napísať autobiografiu. A tie všetci čo v tej minulosti robia? Dajú tam čokoľvek. Aj keď to nezapadá. Veď v tom je to prekvapenie.
- prílišný mix. Ako zapadá do rozprávok medúza? Cruela? Tá paleta nikdy nekončí. A poviem vám, ako tí poprepletali všetky tie postavy ... To by ste neverili do akých rodinných alebo nepriateľských stavov ich dokázali dostať. Z Petra Pana som stále v šoku ...
Seriál je v mnohom skvelý aj amatérsky pôsobiaci. Úžasné kostýmy (aj keď všetky princezné vyzerajú akoby sa trošku inšpirovali ľahkými dievkami a nič z minulosti nemá dekolt vyššie než v polke hrudi). Šaty, autentické oblečenie z rozprávok, oblečenie magických aj bežných občanov stredoveku. Proste úžasné. To prostredie. Krásne či už je to hrad alebo les. Ten stret tých technológií. Krátky a nevýrazný ale je celkom vtipné vidieť trpaslíkov sťažovať sa, že im nejde play station a sledovať ako čarodejnice vstúpia na cestu a potom auto čo sa na nich rúti zničia.
Špeciálne efekty? Toho chlapa vyhoďte. Jediné pri čom som bola aspoň vzdialene ohromená boli prášky. Ako vážne - vílý prach a magický prášok a spol. Všetko okrem farebných trblietok nemá žiadnu úroveň. Kde sa podelo 21.storočie?
To je asi tak všetko. Je totiž polnoc a môj mozog už vypína (seriál je tiež ako vidíte skvelý v nútenom ponocovaní).
Dobrú noc prajem. Prajem rozprávkové sny.
