Ako v živote aj v svojej/ich knihe/ách rada kritizujme spoločnosť, pretože je to ľahké a pretože sa ma to ako mladého človeka, ktorý je jej zákon vyhodený napospas, týka. Musím s ňou koniec koncov držať krok ale nemusím byť ticho. Nie som ovca ani iné stádovité zviera za aké mocný ľudia považujú majoritnú populáciu.
Čo vás ale prekvapiť môže (by malo?) je, že nejdem teraz diskutovať o predávaní sa v rámci pracovného trhu, o predávaní sa v akomkoľvek umeleckom priemysle. Aspoň nie celkom. Idem v skutočnosti k veci. K veci súvisiacej s mojimi záľubami a všetkým týmto tu.
Idem sa zamerať na Blogovanie.
Robíme to pre seba ...
Neviem kto túto vetu spojil s činnosťou blogovania ale povedala by som, že asi nemá svoj vlastný blog alebo blogovať nevie a keď vidí tie malé čísla, povie si, že aj tak to robí len pre seba.
Samotná myšlienka blogovania je zdieľať svoje myšlienky. Nesnažím sa dehonestovať ani popierať existenciu tých pár exemplárov vlkov samotárov. Ja sama na sebe pozorujem istý zhoršený psychický stav pri dlhšom písacom celibáte, takže určite sú moje dôvody čiastočne sebecké (skutočne to robím čiastočne pre seba).
Dokonca sa vyžívam v anonymite. V ignorancii. Každý článok vyznie ako priznanie ale dokiaľ nie je nikto aby ma za moje názory, pocity či hlavne moje excenalé vyjadrovanie kritozoval prípadne len obyčajne odpovedal a vystavil ich nedopatrením tej škaredej veci zvanej realita, dostávam pocit zdieľania, uvoľnenia bez akýchkoľvek vedľajších účinkov.
Ale nepíšem každý deň. Ak zabúdam, stane sa, že nenapíšem mesiac.
Robím to pre seba. A tak to aj vyzerá. Robím to ako si to želám lebo nemám publikum, ktoré by dožadovalo utešiť a potešiť.
Lenže. Blogujem už dva roky? Takmer dva roky? Viac? A môj klasický štýl začína upadať.
Vidieť tu recenziu je pomaly sviatok. Fotky si rada nastylujem, stále fotím väčšinu svojho domáckeho jedálnička (to by som na 87% robila aj bez blogu). Recepty sem síce pridávam postriedmu ale teraz s vysokou mám aj menej materiálu a času.
Kde leží pointa o predávaní sa?
V mojej popularite.
Tam leží a umiera a stoná.
Robila som to pre seba. Stále budem robiť.
ALE
Všade kam sa pozerám sú blogy oveľa populárnejšie, oveľa komentovanejšie a navštevovanejšie a aj keď som verná svojej tichej, nenáročnej povahe krčila ramenami, ako autorka chcem a musím nachádzať potešenie a vidieť zmysel a umenie vo svojej vlastnej práci. Byť hrdá na seba a na to čo vyprodukujem.
Takže so všetkým týmto ... sebavedomím, by som sa rada spýtala sveta: prečo je môj blog neviditeľný?
Prečo je každý komentár ako malé vianoce, prečo som rada keď si jeden článok pozrie viac než 20 ľudí a prečo, keď je tam všade toľko VEĽA fádnych, neoriginálnych blogov sa ja so svojími prinajmenšom unikátnymi a pri najnajlepšom skutočne zaujímavými článkami sotva objavím na googli.
Znie to arogantne? Sebaľútostivo?
Snažím sa byť totiž filozofická, aby sme sa chápali, moja neviditeľná, nehmotná a možno neexistujúca čitateľ/ka.
Nie som typ na verejnú sebaľútosť. Asi nikdy nebudem. Na čokoľvek začínajúce slovom verejné/ý. To už je údel introverta. Mojou pointou je teória príčiny tohoto dôsledku. Skúmaný predmet, a.k.a nedostatok pozornosti zo strany internetu, riešený prostou tézou.
Neviem sa predať.
Vytvorila som si twitter. Mám instagram. Mám facebook. Vylepila som sa všade.
Ale očividne dokiaľ svoje veci nestrkáš ľuďom pod nos a nehádžeš im to do tváre, úspech nepríde len pretože si myslíš, že si dobrá. Hej, tu prichádza tá kritika spoločnosti, spomenutá na začiatku. Ja si svoje zásady vážim. Som morálna osoba a keby som (ako sme so sestrou nedávno riešili) vyspovedať sa zo svojich hriechov, na prvom mieste by boli stále veci ako, neumyla som riady hneď ako my mama povedala. Alebo stratila som trpezlivosť s bratom. A moje obľúbené, kúpila som vajíčka s klietkového/halového chovu.
Smejte sa koľko chcete ale aj to je jedna z mojich zásad - moje presvedčenie.
A k tým patrí aj to nechať ľudí posúdiť o vlastnej vôli, či chcú môj blog navštevovať. Nedokážem dať pod článok komentár a na koniec pripojiť link na svoj blog. Pridať sa k like za like alebo komentár za komentár alebo budem ťa "sledovať" ak aj ty klikneš na to tlačítko a pridáš sa k tomu čísielku aby som sa cítila lepšie.
Lenže tak to vo svete chodí, začínam si uvedomovať. (Hej, ja som svoju naivitu alebo ak chcete nevinnosť v tomto ohľade úplne nestratila. Nie čo sa týka očakávaní. A je smutné, že môj pohľad je bližšie naivite a nie rozumnému pohľadu na vec.) Ako sestra poukázala, treba sa propagavať. Dať vedieť ľuďom, že existuješ. To však už dnes málokedy stačí. Keď sa nevieš predať, svet ťa zadupe do zeme. Myslím, že dokážem svojim čitateľom niečo dať a moje snaha naráža na stenu zvanú komercializmus, pretože sa neviem zaradiť, neviem sa pridať k nástojčivému davu, ktorý si pozornosť získať vie.
Kritizujem ľudí ale hlavne, ako som povedala už na začiatku, kritizujem spoločnosť, ktorá do takýchto vecí núti. Ktorá vytvorila, podporuje a riadi tento systém kde existuje len prežitie najsilnejšieho a ja som myslela, že 21.storočie sociálny darvinizmus konečne porazí, nie umocní.
Je taká vec, zvaná slušnosť. A štatistika. Podľa zákona slušnosti by čitateľ mal komentovať alebo len obyčajným klikom na "páči sa mi" vyjadriť svoj názor, ak ho článok zaujme. Nebolí to. Ja sama mám priestor k zlepšeniu ale vzhľadom k tomu ako sporadicky navštevujem iné blogy na tom vôbec nie som zle. A štatistika? Článok navštívi tridsať ľudí. Podľa zákonov matematiky, by aspoň jeden z nich mal byť dosť zaujatý/slušný/chcejúci vyjadriť svoj názor a nejako sa prejavil. Uznal, že tu bol. Môžete mať sebavedomie ... niekoho kto je fakt sebavedomý ... a stále začnete mať aspoň drobnučké komplexy. Kde sa podela základná slušnosť a kto tu odporuje zákonom štatistiky?
Zmenilo ma/ho to. Články mi postupne stratili všetky otázky na konci. Všetky oslovenia publika, všetky podnecujúce vety sa pomaly odsťahovali pretože nikto mi na ne neodpovedal a tak som sa preorientovala na seba a písala Vzduchu a Vesmíru, pretože ľudia ma akosi ignorovali. Keďže však je tento článok zamyslením ale aj výzvou, nedá mi nespýtať sa: vážne som tak pomýlená? Mám šancu? Tiež vidíte ako je kvalita v pozadí oproti sociálnym stykom a schopnosťou predať sa?
Kritizujem ľudí ale hlavne, ako som povedala už na začiatku, kritizujem spoločnosť, ktorá do takýchto vecí núti. Ktorá vytvorila, podporuje a riadi tento systém kde existuje len prežitie najsilnejšieho a ja som myslela, že 21.storočie sociálny darvinizmus konečne porazí, nie umocní.
Je taká vec, zvaná slušnosť. A štatistika. Podľa zákona slušnosti by čitateľ mal komentovať alebo len obyčajným klikom na "páči sa mi" vyjadriť svoj názor, ak ho článok zaujme. Nebolí to. Ja sama mám priestor k zlepšeniu ale vzhľadom k tomu ako sporadicky navštevujem iné blogy na tom vôbec nie som zle. A štatistika? Článok navštívi tridsať ľudí. Podľa zákonov matematiky, by aspoň jeden z nich mal byť dosť zaujatý/slušný/chcejúci vyjadriť svoj názor a nejako sa prejavil. Uznal, že tu bol. Môžete mať sebavedomie ... niekoho kto je fakt sebavedomý ... a stále začnete mať aspoň drobnučké komplexy. Kde sa podela základná slušnosť a kto tu odporuje zákonom štatistiky?
Zmenilo ma/ho to. Články mi postupne stratili všetky otázky na konci. Všetky oslovenia publika, všetky podnecujúce vety sa pomaly odsťahovali pretože nikto mi na ne neodpovedal a tak som sa preorientovala na seba a písala Vzduchu a Vesmíru, pretože ľudia ma akosi ignorovali. Keďže však je tento článok zamyslením ale aj výzvou, nedá mi nespýtať sa: vážne som tak pomýlená? Mám šancu? Tiež vidíte ako je kvalita v pozadí oproti sociálnym stykom a schopnosťou predať sa?
Som si dosť istá, že mám na to byť dobrá.
Ale nie som si vôbec istá, či sa dokážem predať.
*všetky urážky v tomto článku sú použité v hlavnej miere pre lepšie ujasnenie a pochopenie mojej pointy, nesnažím sa nikoho a už vôbec nie nikoho konkrétneho dehonestovať, technika predávania sa mi príde nesprávna z hľadiska nutnosti - je účinná ale nemala by byť potrebná na dosiahnutie popularity
** ja viem, že hviezdička mala byť v texte.
*** ak som urazila svojich pár sledovateľov, za to sa ospravedlňujem - viem , že aspoň jeden či dva existujú a ako anti-absolutistka nemôžem vynechať/nespomenúť výnimky, keďže sama jednou som
Ďakujem za pozornosť.
