“When life gives you lemons, make sure you know whose eyes you need to squeeze them in.”
pani Hoover znovu udiera ...
Autorku poznáte a asi ju netreba predstavovať. Ona je, veď viete, tá s tými ufňukane zranenými hrdinami. Ona spravila toho hrdinu, viete - Holder čo pečie a potreboval by ísť na vážne zvládanie hnevu zatiaľ čo jeho frajerka pôjde na terapiu aby si získala nejaký selfrešpekt. Veď viete, Tá čo má rada básničky a dokáže spraviť veľmi pekné citáty ale často po prečítaní u nej hádžete knihy, veci, lampy alebo čítačky, ak teda práve nesušíte svoj vankúš od slanej vody (wink, wink).
Ako, nedivila by som sa vám ak ste na ňu umýselne trochu zabudli. Je to poriadne kvietko ...
Povie vám, že tu hlavný hrdinovia nie sú ani priatelia a potom sa vám zdá, od prvej chvíle, že jediná možná vec, jediná absolútna istota v celej knihe je, že sa do seba od prvej sekundy epicky zabuchnú.
Myslíte si, že hrdinku konečne naučila trochu samostatnosti a dokonca aby ukázala, že dievča bolo vo svojom nepríjemnom chovaní k nemu v práve tak ho opije lebo očividne byť nepríjemný jej nestačí. Musí byť kretén aby to bolo v pohode.
Myslíte si, že viete čo sa stalo ale v skutočnosti vás ten zvrat (očakávaný celú knihu) aj trochu prekvapí ale nie rozosmutní, pretože podľa toho ako sa Miles správa by ste povedali, že jeho trauma bola viac: zomreli mi rodičia, potom vybombardovali rodnú zem, potom mi pred očami zbili ženu a rok som žil na púšti a keď som si našiel futobalový tým kamošov všetci hromadne skočili kvôli mne z mosta. Takže keď zistíte prečo sa cíti tak príšerne a sebaľútostivo, takmer si poviete ocha, tak tak a ... kedy konečne pôjdeš vyznať nehynúcu lásku??
Colleen je tak emocionálne náročná a tak nelogická, že spraviť z nej recenziu je prirodzené ako dýchanie pretože za a) máte príšerne veľa pocitov a proste musia von takže si adoptujete jej štýl a všetkým sa na jednu stranu vyžalujete alebo za b) podáte veci tak ako sú a všetci uvidia, čo za šialené veci moderná audiencia prehliadne a prepáči.
Hádam, že jej štýl mi je istým spôsob neuveriteľne cudzí aj pomerne blízky zároveň. Pri písaní je mi cudzí pretože Colleen je ... drama queen a zo všetkého robí jeden veľký mass ... teda neporiadok. Tie pocity sú všade a úplne vás cucajú dovnútra a keď človek len zatne päsť čitateľ má hneď pocit, že tá zatnutá päsť práve znamenala grandiózne vyvrcholenie celej aféry a akoby boli postavy bipolárne zrazu je kvôli tej blbej zatnutej pästi všetko inak lebo tá zatnutá päsť, znamená, že ju miluje a chce z nej strhať oblečenie a mať jej deti. Viď:
“Sometimes not speaking says more than all the words in the world.”
Pri Colleen sa takmer nedá rozmýšľať lebo robí zo všetkého takú obrovskú vedu, dokáže podať veci z tak epického pohľadu, že nemáte čas alebo vôľu sa nad všetkými tými zvratmi zamyslieť lebo za chvíľu príde ďalší a všetko bude zase inak.
Anotácia vraví, že to nebola láska na prvý pohľad a teraz si ma môžete predstaviť niekde u vás na podlahe/koberci válať sa od smiechu. Colleen a insta love/l on 1st sight sú ako BFF už od škôlky a všetko si hovoria a zdieľajú. Možno mali pri tejto hádku lebo sa to snažila podať len (tu práve silne odfrkujem až metaforicky opľujem obrazovku) ako príťažlivosť. Iste, iste ... to ti tak verím s tým ako o ňom Tate hovorila ... Proste LOL a FLOOR. Akože ... vážne ... :
“I didn’t fall in love with you… I flew.”
Čo som nečakala, že v tejto knihe nájdem je istá spriaznenosť. Ako si mnohý čitatelia všimli, Colleen sa správa k svojim postavám ako k handrám alebo kúsku hovädzieho a očividne nie je spokojná kým ich okolnosťami nepomelie na kúsky. Znie to príšerne, hlavne vo svetle môjho vegetariánstva ale túto jej malú spisovateľskú slabôstku momentálne chápem. Ja síce kvôli nej (spoiler) neprechádzam až k vražde (ona si to určite môže dovoliť ako skúsenejšia, prejsť na druhý level) ale je niečo nesmierne zadosťučiňujúce keď spravíte hrdinku a vidíte ako sa popasuje so všetkým čo na ňu váš druhý hrdina naloží lebo ako spisovateľka ste tretia strana a vidíte veci z oboch strán - z perspektívy a vy viete, že takto je to najlepšie.Jej štýl mi je cudzí preto, že dokážem byť nesmierne logická a rozumná a Collen svoju kópiu Rozumu a Citu zmenila na jednoducho PekelneNadmieraCitu. Rozmýšľať o svojom konaní? Ale prosím vás, nebuďte smiešny? Pohádať sa? Jasné, veď udobrovanie je taká švanda ... Ak sa totiž o chalanoch hovorí, že myslia rozkrokom, pani Hoover a jej ovečky knižné myslia srdiečkom, ktoré prekypuje, prekvitá, srší a kričí všetkými pocitmi.
Al that said, nemôžem si nevšimnúť snahu. Snaha sa cení. Snaha je pekná. Vyývoj je pekný. Zmena je pekná. Múdrenie je krásna, dojímavá vec. A autorka možno kríva ale krivká s nadšením a v každej knihe sa zlepšuje. Aspoň o trošku, nie?
Po krásnych pár odstavcov uťahovania si z autorky bestsellerov konečne prichádza chvíľa povedať, že jej knihy majú úspech z istého dôvodu, že tak ako všetci máme radi dobrú Caelanu alebo ako ja Kate Daniels (doplňte čo máte radi vy) tak niekedy si človek zaslúži takú dávku CoHoo-inosti a jej podobným.
P.S: Kto by si nechal ujsť tú príležitosť spraviť dokonale gifovú a dokonale Love/hat-ovú recenziu po dočítaní a povedal, že nie, on ju ešte nečítal a čelil tak tým pohľadom.
P.P.S: Fakt sa vám nedivím ak ste ju dokázali odložiť a nevrátiť sa k jej knihám. Všetka česť.
