STU kontemplačne = JuniorInternet

Výlet do BA na pozvanie JuniorInternet.
(alternatívny pohľad na výlet od Aďky)

Prihlásenie

Do súťaže ma dostala kamarátka Aďka (ktorá má svoj vlastný blog - Aďulik Sun) a ja som nemala dôvod jej odhodlaniu odporovať. Bola to predsa obyčajná súťaž a pochvala blogu v podobe nejakého umiestnenia vždy poteší. Na blogu som pracovala ako vždy a nový, do zelena ladený, takmer vintage vzhľad sa mi páčil no stále som z toho veľkú vedu nerobila.

Pozvanie

Takže keď som prišla domov a sestra mi nej odkázala, že mám ísť súrne na fb, nemala so ani poňatia. Otvorila som internet, prihlásila sa a tu vidím screenshot od Aďka, že postúpila a v chate na mne s výkričníkmi čakalo nadšene štebotavé gratulujem.

Nebolo ťažké dať si dve a dve dokopy ...

Formality

Potvrdila som teda účasť aj keď mi pri správe, že to je vlastne dvojdenný program v Bratislave s prespatím vyletelo obočie pekne vysoko a potom len pozorovala Aďku ako nadšene vyspevuje ako sa teší a ako je rada a všeobecne bola pri myšlienke na tento výlet také klbko emócií.

Pocity fáza Exodus

Som maturantka, väčšinou som mala dôležitejšie veci na práci než sa stresovať nad výrobou prezentácie s pokecom (keďže to by som zvládla aj v spánku) ale večer pred odchodom som bola nepokojná. Spať o ôsmej sa mi ani zďaleka nepodarilo, zobudila som sa o jedenástej s tým, že už určite je čas a potom o pol štvrtej a ďalšiu pol hodinu len ležala.

Cesta na stanicu bola kľudná. Vzali sme si lístky, usadili sa.

Vlak je  ... veľmi zaujímavé miesto. Definitívne ukľudnujúce. Taký mini vesmírček. Dosť priestoru aby sa tam dalo robiť veľa vecí a predsa pôsobí zaseknuto v čase, ako prechodný režim kde je všetko povolené a tak jediné čo cítite potrebu robiť je užiť si jazdu. Je to tiež jeden z mála verejných dopravných prostriedkov, ktorými cestu si užívam a so sluchatkami v ušiach a ukecanou spolucestovateľkou prebehla skutočne príjemne.

V meste

Dovtedy to nebolo jasné, no ten deň ma Bratislava presvedčila, že rozdiel medzi mestom a veľkomestom je a to obrovský. Doma autobusom nechodím vôbec ale aj tak mi ten miestny pripadal úplne cudzí. Bolo to ohromujúce v tom dobrom aj strašidelnom zmysle. Spôsob akým sa nakláňal, akoby mal už, už opustiť túto existenciu pre šrotovisko, ten nedbalý, neosobný štýl jazdy a platenia akoby ľudia neboli ani tak komplexné, cítiace a samostatné bytosti ako kolieska vo väčšom súkolí.

Bol to pocit, ktorý sa celý deň len stupňoval a ja som si nebola istá či tento systém speje k trochu uniformovanej dokonalosti včiel alebo falošne princípovanej diktatúre ak už nie osoby tak neospoločenských noriem.

Ale späť k príbehu ...

Ideme teda autobusom, ja nasávajúc atmosféru, Aďka preberajúc náš nasledovný plán. Vystúpime pri zoo a s menším komentárom pre nováčika sa presúvame do Kubikova. Neraňajkovala som takže sa 20 minút v Bile rozhodujem čo si dať, len aby som si v rámci výletovej rozpustenia morálky po roku/och vzala kinder pinguin a bueno z tmavej čokolády. (Bueno mám stále v bočnom vrecku =D)

Zamierili sme do bufetu na prírodovedeckej fakulte lebo Aďka to tam pozná no mali zatvorené a tak sme v nádeji zamierili už na miesto.

Musím povdať, PRIF bola úplne iná než FIIK.

Univerzita ako slovo a miesto vždy vzbudzuje istý rešpekt. Prírodovdecká však bola stará, rozpadajúca budova - nepodarený pomník komunizmu s rozpadajúcou sa omietkou a dlaždicami, so špinou zatemnenými oknami a vybavením starším než najstarší učitelia. Plne funkčný no navonok ľútosť vzbudzujúc komplex kociek s prekvapivo mätúcim bludiskom chodieb.

STU-čka ... tá musí byť snom každého študenta. Čo sa týka vzhľadu a vybavenia určite. Všade moderne vyzerajúce sedačky, voľne použitelné zástrčky (pretože na technickej je divné nemať elektoroniku a bez notebooku tam človek priam vytŕča) a dokonca aj hojdacie sieťe a tvarovateľné vaky. V na priestor bohatých učebniach ako inak zabudované projektory a podobne nápomocné moderné technológie.

Našli sme našťastie bufet a cítiac sa trochu nemiestne si sadli k bagete a šalátu. Zápis začal ako výbuch a o chvíľu sme stáli v dlhom rade účastníkov. Odovzdali sme prezentácie, zapísali sa, dostali lístočky a vysačku a vodu a našli si miesto v asi najväčšej učebni hneď vedľa a čakali.

Pre Pro Gram alias formality druhá časť

Na začiatku to boli samí partneri a podporovatelia a klasický humbuk ako pri každej dôležitej súťaži. Pár pekných, povzbudzujúcich príhovorov, trochu predstavovania poroty ...

A potom prišiel program.

Každý mal prezentáciu a 5 minút. Dosť času predstaviť svoj projekt. Najprv bola kategória web, kde sa prihlásili vážny a komerčne smerujúci ale aj koníčkovo založený mladý, schopný programátory.

Design mi bol o niečo bližší. Nie toľko programovania a zatiaľ čo stránky boli všelijaké, obrázky sú jednoducho umenie z každého pohľadu. V tejto kategórií ma najviac zaujal mladý 13 ročný dizajnér, ktorý rád upravuje fantasy postavy čo bola pre mňa trefa do čierneho. Ukázal tiež video na youtube kde vidno celý proces a bolo to skutočne pôsobivé. Keď navyše vezmeme do úvahy, že začal už v deviatich ... To aby sa brat začal učiť =D.

Cez Blog som bola kôpka nervov. A úplne bezdôvodne! Zo začiatku to bolo v poriadku. Absolútne žiadny strest, pozrela som aj jediný podobný blog o knihách ale stále som bola v kľude. Potom prišla naša kategória a mne nečakane vystrelovali do brucha nepríjemné výboje či elektrizujúce motýliky a ja som mala problém dávať pozor. Aj tak som mala problém postrehnúť o čom to bolo. 

Začalo to istým chalanom ktorý začal rozprávať o láske. Ako ja som romantička ale keď tri minúty v prezentácií opisuje lásku a ako je dnes zlá a ko deti milujú úprimne ... Zmätok bol myslím na mieste. Potom si pamätám chalana s krycím menom obláčiky pretože jeho hlavná fotka, ktorú sám odfotil a bola všade boli práve oblaky no absolútne som nepochopila o čom vlastne ten blog má a keď som sa poobzerala dnes po nete, našla som len akési básne a nejaké články o ... akcií? Hudobnom nástroji? Forklóre? Proste rozum nula zmätok dva. Potom tam bola Petkation, ktorá fotila a síce niektoré boli pekné, zvyšok proste boli fotky. Aspoň som ale chápala o čo ide. Normálna blogerka aké bežne vídame  v blogosfére tak potom mala o kozmetike a pod. čo bolo fajn a pekné. Aďka mala prezentáciu celkovo dobrú a zvládla to bravúrne predviesť.

Ja som sa absurdne roztriasla, asi ako ratlík a s pocitom, že mi každú chvíľu vypadne hlas som automaticky odprezentovala predom pripravený prednes. Bolo to úspech, páčilo sa im, že viem variť a očividne sa mi páčil proste blog celkovo keďže to jeden z nich aj povedal. Úspech, povedala by som, ale tá psychická ujma bola príšerná =D o to viac ako bola nečakaná. Nervy až na podlahu, úplne prázdno v hlave, po príchode späť na miesto som sa zabalila do bundy a pila. Niekedy (našťastie nie často) v tomto smere sama seba prekvapím a reagujem prehnane. Rozumovo som na tom bola v poriadku no moje telo rapídne strácalo teplotu a ten tras sa nedal zastaviť. Na psychiatriu so mnou =D. Aspoň viem, že davy, akokoľvek malé, nie sú pre mňa. Ale na otázky som odpovedala normálne a spontánne a dokonca som vysvetlila prečo som sa v podstate nepozrela do publika a len zaryto hľadela do dosiek.

Počas celého programu boli prestávky, kedy som si nerušene mohla užívať krás univerzity a aj keď obed ani večera nepriali vegetariánsky naladeným, celý deň som si užila.

Do veľkomesta nepatrím. A očividne ani do Bratislavy.

Problém nastal večer. Pri odchode nám dali pokyny, že sa pôjde v dvoch skupinách. Lístky sme mali a tak sme čakali hore na sedačkách. Aďka bola v našej dvojčelenej skupinke navigátor. Napriek mojim obavám, ktoré sa dajú vysvetliť naším posledným výletom do BB, ma úspešne zaviedla kam trebalo aj netrebalo takže keď povedala, že ideme, tak sme ten 5 členný dav proste nasledovali. Neskôr som si to v hlave premielala zo strany na stranu aj z hora dole no moja automatická snaha prisúdiť chybu sebe samej nevyšla pretože chyba úmyselne nebola nikoho. Neviem koľko dlho sme panikárili pri zastávkach. Zvažovali sme kam šli, ako sa volá ulica kde sme mali ísť, aj ktorých ľudí s kuframi nasledovať. Nič. Zastávka a dobravný prostriedok na hotel nebol nikde v dohľade. Aďka ešte volala sestre a tá nám poradila ísť na Záhradnícku no faktom bolo, že sme potrebovali pomoc a tak som vyhlásila, že musíme ísť späť. V tomto bode som prevzala iniciatívu.

Detaili nie sú pre potreby článku potrebné. Prišli sme na univerzitu - takmer všetko zhasnuté.  Milá vrátnička pomôcť nevedela no stihli sme odchádzajúceho člena týmu a tá nám pomohla (s postrčením od Aďky) nájsť správnu stanicu, vlak aj mi dala číslo na Dávida, ktorý by nás mal vziať zo stanice.

Moje pocity už boli iná záležitosť a ako minule som sa v Bratislave zase ocitla v noci, na ceste peši psychicky unavená. Stratili sme sa, šli sme čiastočne na vlastnú pesť, nebolo isté aké bude privítanie a stav hotela, bola tma a cesta pôsobila na túto krehkú psychiku zdĺhavo. No zlú náladu som ručne stručne dolala hlavne pre Aďku - nebola som v tom sama.

Pred stanicou som zavola domov a kľudná reakcia maminky len pomohla. Dokážem byť síce úplným opakom dospelosti no som rozhodne natoľko zodpovedná aby som niečo takéto zvládla sam. Sama povedala, že to je dobrá skúsenosť a jej sebadôvera zahnala časť mojich pochýb.

Bol večer, bol kľud a do tepla som nasadla vďačne. Električka samotná bola ak už nič iné jedna obrovská zmeť zmyslov. Náhly a obrovský ťah pri rozbiehaní, rozpadnuté no funkčné zariadenie, hladké, šedé tyče na držanie a zmes pachov akú dokáže vytvoriť len skupinka rôznych ľudí neustálym premiešavaním. Najviac však bola električka zmes zvukov. Neustále zúfalé škriekanie kovu o kov, podobný asi len tomu pri zváraní. Zvuk elektriky chaoticky bežiacej po spojoch a kábloch, ktorej jedinečný zvuk znel ako mix nahnevaného roju včiel a energetického leštenia okna. A samozrejme zastávanie pri stanici, doslova a do písmena techno klavír s podivne hypnotickou harmóniou.

Na "hotel" sa kráčalo ľahko, Dávid bol milý a pýtal sa na naše dojmy. V centre účelových zariadení nám dali klúčik od izby a tak sme sa bez otáľania rozložili do malej ale čistej izby, prezliekli sa a konečne sa uvoľnili. Ja som si na rozptýlenie otvorila The way of shadows čo potrebovala práve ten jeden kratší čítací večer na usadenie sa aby som sa mohla pustiť do tej poriadnej jazdy neskôr.

Deň ako stvorený na užívanie

Zaspala som rýchlo a prebudila sa vyspinkaná čo bol veľký úspech. Aďka ráno strávila v kúpelni (a zrazu je človek rád, že make-up nenosí =D) a ja som si čítala. Po polhodinke sme boli obe pripravené vyraziť na raňajky a aj keď opäť dokázali, že aj toto jedlo dokážu dať s mäsom, našla som si obyčajný rožok, med a jogurt a najedla sa do sýtosti.

Zbalený sme teda zamierili čeliť vetru a s usmievajúcim sa slniečkom sa nahrnuli do električky. Dokonca sme tentoraz aj vedeli na akej stanici vystúpiť - prednostne nám to zdelil jeden z doprovodu asi aby sme sa zase nezatúlali =D. Cesta električkou bola opäť zážitkom no o niečo veselším než deň pred tým. Tentokrát som si viac všímala okolie a Aďku.

S cesty si toho ako inak nepamätám. Viem, že sme videli jeden príliš moderne, akoby z budúcnosti kostol a Aďka vie o jednom v petržalke, celý z kociek. Pamätám si však jeden moment, úplnú drobnosť no veľmi umelecky ladenú. Rozprávali sme sa s Aďkou. Ani neviem o čom. Niečo som povedala. Ona naklonila hlavu, ako zvedavý vtáčik, tak na stranu - mimivoľne, prirodzene a potom sa jemne, krátko zasmiala a jej riasenkou predĺžené riasi tancovali, trepotali sa v neviditelnom vetre ako uväznený slávik a bol to takmer filmový moment, aspoň v mojej hlave a ja som chcela okamžite bežať si ho zaznamenať ...

Druhý deň priniesol ďalšie projekty a ďalšie zážitky.

 Aplikácie boli všelijaké no aj napriek môjmu nedostatku módy ma zaujala What to wear - aplikácia, kde si odfotíte každý kus oblečenia a ona vám sama alebo vy si prehladnejšie spravíte komplet za pár sekúnd. Spravil to kvôli priateľke, ktorá ako každá mladá baba stojí pred zrkadlom hodiny a napriek kopám oblečenie nevie čo na seba. Bola to dobrá prezentácia, vážne skvelý nápad a bolo úplne vtipné keď sa jeden z porotcov seriózne opýtal "to vážne má niekto problém sa obliecť sa" a baby spoza neho jasné "áno!".

Erb ma moc nezaujal. Bolo pekné, že mladí ľudia chcú robiť svojej dedine stránku no stále to nebolo extra zaujímavé.

Learn mali dvoch malých chlapcov a zaujímavé chemické pokusy a čo mňa najviac zaujalo, Pinf hry od vysokého ale milého a takmer roztomilého mladého chalana, ktorý stránku spravil pre svoju sestričku s mozgovou obrnou, aby sa naučila základné vedomosti ako čítať a písať. Nielenže to bolo dojemné ale bolo vidieť, že to prináša hmatateľné výsledky. Pinf hry boli presne zacielené a vďaka osobnej skúsenosti správne navrhnuté.

Najzvláštnejšou kategóriou potom bol text. Si slovák alebo európan ma spočiatku nezaujalo no s úctou ku všetkým čo tam prezentovali - mám pocit, že by som to aj tak spracovala lepšie. Prvá dievčina hneď bola výbuch emócií. Zarytá slováčka, očividne je národnosť dôležitá pre našu dušu. Hmmm ... Potom tam bolo dievča čo nemalo dobrých spolužiakov ale má priateľov a rodinu. Trochu moc osobných iformácií na to, že to malo smerovať k úvahe ale čo už. Vek tomu odpovedal. Asi jediný zaujímavý a s týmto človekom som nielen súhlasila, ma veľmi zaujal prezentáciou a poňatím celej myšlienky. Nebral to tak ako ostatný - európska únia tamto a hento. Sme europania, lebo európa je náš kontinent, voľne sme sa tu premielali a na svojom mene krásne vysvetlil ako sme ako národy prepojené. A to prirovnanie - európa je ako jabloň a my sme jej jablká. Poetické, k veci a aspoň jeden s iskrou nápaditosti.

Vyhodnocovanie

Priznám sa, chcela som vyhrať. Na jednu stranu som si vravela, že na to mám - nepíšem o blbostiach, všetko vyzerá dosť unikátne a dávam si záležať. Na druhú stranu, toto je predsa celoslovenská súťaž, bolo super len zúčastniť sa a byť vybratí na toto "semifinále". Ale bola to súťaž o prihlasovaní sa takže určite víťaz kategórie nebude najlepší na slovensku, lebo najlepší sa asi nebude prihlasovať.

Vážne som si nebola istá, nakoľko brať úspech vážne. Krehké sebavedomia je nanič, to vám poviem. Nemohla som tomu prikladať ani príliš malú ani príliš veľku váhu.

Web vyhral e-čašník a to som chápala a priala im to. Tak trochu vyhlasovali len mená takže netuším aké projekty vyhrali no som si istá, že dizajn nevyhral môj 13-ročný favorit čo mi prišlo divné a takmer nespravodlivé, keď vezmeme akú mal v kategórií konkurenciu. Text si neviedol o nič lepšie - vyhrala Tá Zanietená čo tiež nepomohlo.

Nakoniec?

Nakoniec som vyhrala tretie miesto. Bol to šok, ak mám byť brutálne úprimná, verila som, že by to šlo aj vyššie no oni sú porota. Odfotila som sa, dostala mini darčeky (a kuchársku knihu každého štátu európy!) a jeden mini pohár.

Čo bolo najblbšie? 1.miesto podľa mňa nebolo zaslúžené a to hovorím s veľmi malou sebachválou či zranenou pýchou. Len sa pozrite sami, porovnajte a prosím objektívne zhodnote čo bolo na jeho blogu lepšie. Vážne by som rada vedela váš názor lebo zmysel mi to nedáva. To som však zistila až v deň písania článku pretože podľa prezentácie to mal byť blog o oblečení a jedení čo som tam ja videla boli obyčajné útržky zo života.

Každopádne Aďka bola šťastná čo robilo radosť zase mne a napriek dlhším prehovorom na konci sme stihli prísť na stanicu včas a v dobrej nálade.

Cestou späť som si pozrela čo mám v taške a začala pracovať na článku. A potom domov.

Dva dni síce nie je veľa no po otvorení dverí mi prišlo, že som sa trochu zmenila, že prichádzam iná, obohatená a aj keď pocit rýchlo vyprchal, skutočne to pôsobilo dlhšie než sa zdalo, aj keď prezentácie ubehli rýchlo.

Prihliadajúc na všetky pozitíva aj divnosti, celý výlet bol skvelý zážitok poučný hneď na niekoľkých rovinách a ja nemôžem byť nič len vďačná za celú príležitosť a vďačná mojej milej Aďke, že pred mesiacmi mi prikázala ma pozvala zúčastniť sa.