V podstate nič.
Posledné dni som veľmi nepísala. Ale posledné dva dni som tiež nespala, takže ma to príliš neberie. Na dvoch- troch hodinách spánku za dve noci toho moc nevymyslím.
A stále sa akosi spamätávam zo svojho absťáku.
Konečne som ale, zdá sa, prečítala dosť kníh aby mi príznaky čo najviac ustúpili a mohla pokračovať v písaní.
Keby som to tak príšerne nemrvila.
Neviem prečo ale zrazu mám príšerný problém písať v minulom čase - ale príšerný a otravný. Už som dnes napísala
DOSIAHLA SOM
1 148 slov
a musela každú chvíľu upravovať ako som dala zlý čas. Je to akoby mi tento štýl písania prestával dávať zmysel. Musím si prečítať veci dozadu aby som sa do toho dostala - doslova cítim ako sa mi prepne vnímanie na minulý čas a zase mi to ide ale už si nevšimnem kedy minulý čas nenápadne zmizne a je to tak otravné opravovať!
NOVINKY
Píšem scény kde trochu lepšie vykreslujem Kasima, svojho hlavného hrdinu. Ukazujem ho aj z pohľadu jeho sestry a nechávam ho ukázať nám čo dokáže. Samozrejme nechýbajú vnútorné pochybnosti a rozpoltenosť.
Akosi to aj odráža môj stav =D.
Viem, že sú dni kedy funguje keď sa človek prinúti písať a iný dni kedy naopak všetko kazí a len je to depresívne a deštruktívne, ak vôbec dokáže zo seba niečo vypotiť.
Ja som prešla cez všetky tri v poslednom týždni ale hlavne keď som konečne prečítala pár kníh, už som na tom lepšie. Či žartujem? Len veľmi trochu. Čítanie ma uzemňuje - to je jednoducho fakt, podložený pozorovaniami. Keď príliš dlho nečítam (čítam len veci do školy) začínam ľahšie strácať pozornosť, myšlienky mi utekajú a nie vždy do seba pasujú, mám podvedomý pocit nervozity a čoraz viac začínam myslieť na čítania spôsobom akým človek týždeň na púšti myslí na vodu.
Uvidíme čo prinesú ďalšie dni.
A vy? Poznáte takéto nálady? Ako často pomôže keď sa dokope k písaniu? Ako prepojené je pre vás čítanie a písanie?
Posledné dni som veľmi nepísala. Ale posledné dva dni som tiež nespala, takže ma to príliš neberie. Na dvoch- troch hodinách spánku za dve noci toho moc nevymyslím.
A stále sa akosi spamätávam zo svojho absťáku.
Konečne som ale, zdá sa, prečítala dosť kníh aby mi príznaky čo najviac ustúpili a mohla pokračovať v písaní.
Keby som to tak príšerne nemrvila.
Neviem prečo ale zrazu mám príšerný problém písať v minulom čase - ale príšerný a otravný. Už som dnes napísala
DOSIAHLA SOM
1 148 slov
a musela každú chvíľu upravovať ako som dala zlý čas. Je to akoby mi tento štýl písania prestával dávať zmysel. Musím si prečítať veci dozadu aby som sa do toho dostala - doslova cítim ako sa mi prepne vnímanie na minulý čas a zase mi to ide ale už si nevšimnem kedy minulý čas nenápadne zmizne a je to tak otravné opravovať!
NOVINKY
Píšem scény kde trochu lepšie vykreslujem Kasima, svojho hlavného hrdinu. Ukazujem ho aj z pohľadu jeho sestry a nechávam ho ukázať nám čo dokáže. Samozrejme nechýbajú vnútorné pochybnosti a rozpoltenosť.
Akosi to aj odráža môj stav =D.
Viem, že sú dni kedy funguje keď sa človek prinúti písať a iný dni kedy naopak všetko kazí a len je to depresívne a deštruktívne, ak vôbec dokáže zo seba niečo vypotiť.
Ja som prešla cez všetky tri v poslednom týždni ale hlavne keď som konečne prečítala pár kníh, už som na tom lepšie. Či žartujem? Len veľmi trochu. Čítanie ma uzemňuje - to je jednoducho fakt, podložený pozorovaniami. Keď príliš dlho nečítam (čítam len veci do školy) začínam ľahšie strácať pozornosť, myšlienky mi utekajú a nie vždy do seba pasujú, mám podvedomý pocit nervozity a čoraz viac začínam myslieť na čítania spôsobom akým človek týždeň na púšti myslí na vodu.
Uvidíme čo prinesú ďalšie dni.
A vy? Poznáte takéto nálady? Ako často pomôže keď sa dokope k písaniu? Ako prepojené je pre vás čítanie a písanie?
