O tom čo je to byť spisovateľkou/om, o inšpirácií všade, vážne všade. A rada ako pokračovať keď sa zaseknete na nejakej scéne.
Dneska som nedala ani ťuk.
V podstate ani len myšlienku. Žiadny nápad alebo chvíľa na premýšľanie...
Nebolo to tak zámerne a tak je to fajn, tak to mám rada. Zdá sa mi to týmto spôsobom prirodzené, nie ani tak, že to nebola moja chyba ale, že mi niečo jasne ukazuje, že dnes mala byť konečne tá pauza.
Niekedy sú také dni, aspoň u mňa. Udalosti sa akosi zomelú takmer bez môjho vedomia až je nakoniec večer a až vtedy mám konečne čas pre seba.
Pre tých, ktorých to zaujíma - od rána som bola odlúčená od notebooku. Teoreticky vlastnou vinnou ale o takej šiestej ráno sme odchádzali tam a potom zase tam a inam. Vybavovať. Ja som sa viezla a počúvala a radila a zase počúvala. Takmer do priatej som len prešla autom, z jedného mesta do mesta a do ďalšieho a pre to a pre tamto.
O piatej som prišla domov s vlažnou zeleninovou pizzou a na posedenie ju vdýchla. Nebola tak objemná ale mala som len slabšie raňajky a akosi sa to do mňa výnimočne zmestilo. Po jedle som si chcela na chvíľu ľahnúť a nakoniec som zaspala na takmer tri hodiny.
Ničoho neľutujem.
Môj spánok býva úhor, slizký, rýchly, niekedy nečakane napadne a inokedy sa zdá, že akoby ani neexistoval. Pomaly zaspávam večer, rýchlo sa zobúdzam ráno a potrebujem spánok. Je to nešťastné ale bez poriadnych hodín za opaskom zívam ešte viac než obyčajne a na hodine mám doslova problém udržať oči otvorené. Oslavujem dni kedy som schopná zaspať cez deň aj keď je to znak toho, že poriadne nespím. Stáva sa to čoraz viacej...
Pôvodne by som v tomto bode ukončila článok ale keď som sa o ôsmej zobudila, zodpovedne som sa prinútila prečítať texty, na ktoré potrebujem napísať papier do školy.
A dnešný článok teda bude o: inšpirácií.
DOSIAHLA SOM
Prinútila som sa prečítať texty do školy - na šťastie všetkých zúčastnených boli krátke a napísané ani nie pred 20-30 rokmi. To sú, verte mi, v mojom obore, také malé Vianoce keď sa to stane.
Čítala som štyri niekoľkostranové diela doma a v teple a pohodlí, ako my mačka sedela pri notebooku a šťastie aké mi takáto obyčajná scéna priniesla sa nedá slovne vyjadriť, len zažiť.
NOVINKY
Už veľmi dávno som čítala jeden citát, ktorý pre mňa vtedy a doteraz veľmi jednoducho definoval čo pre mňa znamená byť autorom - čím sa spisovateľ líši od iných. Pokúsim sa pretlmočiť pocit a aj celú definíciu vytvorenú na jeho základe ale toto je jedna z tých ťažších myšlienok.
Pýtate sa čo je to spisovateľ?
Je to človek, ktorý vidí možnosti a inšpiráciu vo svete naokolo, v obyčajnom detaile, v pohybe, hádke, v budove, v bozku... Je to ako vidieť farby kde ostatný vidia len čierno-bielu. To je pre mňa človek, ktorý sa narodil spisovateľom. V tejto definícií nie je nič o písaní a predsa je to jedno a to isté: čo iného robiť keď svet naokolo je plný toľkých Vecí, ktorý ostatný očividne nevidia ani nie sú schopný vidieť. Ako môžeme vysvetliť myšlienku, ktorá vypustená do vzduchu znie malomocne a v našej mysli vie prenášať vrchy?
Píšeme. Je to obranná reakcia, je to inštinkt a životná funkcia: ako jedenie alebo pohyb.
Spisovateľ je ten, ktorý berie, medí a premieňa. Ktorý počúva, sleduje, absorbuje a z týchto svetov v hlave potom tvorí. Je to tá schopnosť vidieť ako dospelý muž podá lízatko malému dievčatku a o tri mesiace z tohoto pre väčšinu obyčajného gesta urobiť post-apokalyptickú novelu alebo historický román.
Spisovateľ nemyslí v priamkach ale v skokoch. Myšlienky naväzujú spôsobom aký by asi nikomu inému nedávali zmysel a predsa na ich konci je niečo úžasné a nové a pritom stále rovnako reálne - pocity zostanú a len myšlienka dá, ako semiačko, vzniknúť majestátnemu stromu.
Vety, ktoré ste práve čítali sú prejavom textov, ktoré som práve čítala. Nemajú s nimi takmer nič spoločného a predsa boli mostom, ktorý ma doviedol sem.
TIP
Každého úspešného a aj menej úspešného autora väčšinou aspoň raz za život čaká tá otázka:
Odkiaľ beriete inšpiráciu?
Spisovateľ je podľa mňa tak šťastný (aspoň v tomto, inak je skôr úbohý, ubolený, melodramatický tvor) človek, že v podstate čokoľvek robí mu pomáha stať sa lepším autorom.
Vážne. Obyčajné žitie, dýchanie a s tým spojené nezastaviteľné premýšľanie. Každá veta, ktorú napíšeme, každý rozhovor, na ktorom sa podieľame, ktorý len počujeme keď čakáme na autobus alebo vo vlaku. Celý svet okolo nás, každý človek, každá udalosť, na ktorú uprieme čo i len jeden zo svojich zmyslov je ako ďalší vstup do obrovskej knižnice odkiaľ berieme keď tvoríme svoj svet.
Múza nie je úplne zbytočný ani nepravdivý koncept.
Každý máme čo povedať, ako to povedať, máme prakticky nekonečné zásoby týchto útržkov, ktoré sú úžasné pretože sú naše a preto sú jedinečné a iné než všetko iné.
Otázka je ako sa k tomuto pod-vedomému jazeru informácií dostať?
Pre mňa na začiatku väčšinou funguje svet. To je to, čo mi dáva prvotný impulz začať písať.
Ak by som mala byť presná, moja prvá, nepoužiteľná séria vznikla premýšľaním, moja pekná a krátka séria vznikla pri pozeraní filmu a Kasim vznikol pri knihe (ani neviem akej) - bol tam džin a mna zrazu tá myšlienka na džina zaujala natoľko, že som ju sama chcela preskúmať a privlastniť si jej kúsok a skúsiť ako u mňa bude fungovať.
Čo to znamená byť takmer otrokom niekoho vôle, ako by to fungovalo, prečo, u koho...?
Keď mi niekto pootočí koliečkom a stlmí okolité farby, vždy je tu umenie. Umenie je svet koncentrovaný pre ľudí ako sme my, čo vidia za povrch a pod povrch a do hĺbky dopredu a ešte aj dole. Je to pripomienka a útecha a sú to tiež batérie.
Takú inšpiráciu hľadám na internete. V poslednom čase výhradne na Pintereste.
Pinterest je úžasný nástroj pre spisovateľov.
Kto nepočul o používaní nástenky ako zdroju alebo knižnice pre svet alebo postavy alebo citáty alebo kombináciu všetkého a ešte aj niečoho naviac... odporúčam to.
Sama mám nástenku pre Kasima a jednu samostatnú pre písanie ako také a jednu ešte pre fantasy. Určité obrázky vo mne tvoria priam celé galaxie.
S nápadom to našťastie väčšinou býva ako s dominom - stačí zhodiť jednu kocku a zbytok sám padne na svoje miesto, logicky aj nelogicky nasleduje zo začiatku, základnej myšlienky.
Ale čo tak konkrétna inšpirácia?
Ja osobne mávam často scénu, ktorá prirodzene zastane v určitom bode a niekedy len neviem čo robiť, niekedy len potrebujem nejaký čas aby mi napadlo samo od seba alebo pri pohľade na svet ako s ňou ďalej.
V poslednom čase používam jednu techniku (určite nie je moja aj keď neviem, že by som ju mala od niekoho). Je to jednoduchá technika komplexnej vizualizácie. Ako som spomínala ten domino efekt? Tak by to malo fungovať. Ak máte začiatok - niekoľko strán a nejaký backstory a postavy s istou povahou - zvyšok už nasleduje čoraz viac nevyhnutne. Len my to máme niekedy problém vidieť.
Postavy sú v istom zmysle predvídateľný a v istom zmysle sú ľudia - keď si spravíte postavu a dáte ju do určitej situácie, tá postava vlastne vie, čo robiť, len vám to nevie tak jasne povedať.
Je to ako zákon akcie a reakcie, ak potrebujete širšie vysvetlenie - žena, ktorá zbožňuje zbrane príde do nákupného strediska a logicky ju nájdete v Army Shope. Alebo je tam vtedy so sesternicou a tak ju vidíte ako trpí pred čakárňami alebo je naopak obetavá/milujúca a pomáha sesternici alebo dokonca sama zbožňuje tiež oblečenie a tiež si niečo skúsi.
To už vy viete. Samozrejme, že to viete. Len je to niekedy ťažké vidieť.
Moja technika:
Predstavte si to.
Ja si v poslednom čase takpovediac skúšam topánky. Predstavím si všetko čo viem o Kasimovi, svojej hlavnej postave. Jeho topánky sú mi na nečakaných miestach tesné a voľné. Uvedomím si aký je, čo robí, čo má rád, čo ho motivuje, ako sa stavia k svetu, k ľuďom, problémom. Vciťujem sa do neho, obliekam si jeho dušu ale len čiastočne - nesedí mi. Nemala by. On nie je ja ani by nemal byť.
Predstavím si toto všetko a pridám čo sa jemu - mi - stalo. Rozmýšľam čo by v tej situácií Kasim urobil - ako mám zareagovať? Vyžaduje to istú mieru predstavivosti (ktorej máme nepochybne hojno) a empatie (ktorej máme pre vymyslená postavy tiež veľa, nie?).
Takto som premýšľala už aj o jeho otcovi a sestrách, len rýchlejšie cvičenie. Čím ďalej som v príbehu tým mám viac základu, od ktorého sa odraziť.
Kniha, ako dom postavený na základoch z čerešňového dreva asi nezačne dostávať betónovú podlahu - každá udalosť má v sebe isté logické pokračovanie, vy ho len musíte nájsť.
P.S: mačka na obrázku má rovnaké sfarbenie ako tá moja =D
P.P.S: ako správne stereotypná spisovateľka-žena samozrejme mám viac než jednu mačku
