O mne, o písaní v bolestiach.
Nasledujúce riadky píšem v bolestiach ale tak také už písanie niekedy býva.
Normálne samozrejme sa treba vykašľať na písanie ale dnešné písanie neznieslo odkladu - bolo totiž do školy.
DOSIAHLA SOM
992 slov
Začala som PO ÔSMEJ VEČER.
A je to ESEJ.
A BOLELO TO. Doslova.
A BOLELO TO. Doslova.
Jednoduchšie povedané, som borec.
(A masochista?)
A hej, stále je to písanie, stále sa tým učím a rastiem ako spisovateľka, že, ŽE?!?
NOVINKY
Konečne som sa dokopala napísať ten papier z literatúry, ktorú som včera čítala a ktorá ma tak inšpirovala, až som napísala včera ten dlhý článok.
Konečne som sa dokopala napísať ten papier z literatúry, ktorú som včera čítala a ktorá ma tak inšpirovala, až som napísala včera ten dlhý článok.
Ak máte ako ja prirodzenú averziu k športovaniu a telesne namáhavým aktivitám, tak sa im vyhýbajte konzistentne. Alebo aspoň ak niečo také začnete, nedokončite to.
S mojím životným štýlom a po ďalšej ceste autom, ktorá trvala hodiny, som akosi skončila pri záhradkárčení a sadila som zeleninu, čo by bolo super keby som sa pri úplne posledných rastlinách z 30 (z 30!!!!!!!) príliš nezohla a niečo si nenatiahla. A po tom som ešte robila palacinky a písala ten papier. V bolestiach.
Bola to sila vôle (a miera bolesti, ktorá nebola tak crippling), čo to dokázali.
Doma to ale neskúšajte.
Lúči sa,
ubolená spisovateľka.
