Pocity sú nové hviezdičky!
Spôsob hodnotenia kníh (ale aj filmov a pod.) je veľmi neusporiadaný a unikátny všade kde sa pozrieme no jedno majú spoločné: snahu priblížiť svojim čitateľom kvalitu a povahu diela v rámci objektivity.
Nie vždy je to však ľahké a ja sama počas čítania síce skladám litánie na hrdinku, na prostredie, na dej a akciu ale potom si sadnem k počítaču a nevylúdim zo seba ani vetičku, pokiaľ som si počas toho svoje postrehy nezapisovala a takéto prestávky mi dosť berú zážitok z čítania a moc často ich nerobím.
Je tu však istý spôsob - absolútne nespoľahlivý no vie trafiť veci presne po hlavičke a to je systém pocitov. A to nemyslím páči/nepáči.
Myslím tým ten pocit, ktorý dostanete po prečítaní knihy - ten unikátny moment kedy myšlienky utriedené nemáte no vaša myseľ si je už celkom istá.
Ide o tú drobnú sekundu a sekundy kedy s konečnou platnosťou zatvoríte knihy, uvedomíte si, že je po všetkom a vás celý ten zážitok zavalí ako lavína a vy máte pocit a práve o tento pocit, ktorý aj John Green spomenul v knihe, mi v tomto článku ide.
Niektoré možno nepoznáte, niektoré by ste pridali (kľudne napíšte do komentára), niektorými si nebudem istá no pokúsim sa zostaviť celý rebríček.
P.S: skrytá recenzia na knihu, ktorá je aj dôvodom pre existenciu tohoto článku
---------------------------
Odpor
Najhorší na tejto škále je definitívne odpor. Knížka, ktorá vás napĺňa týmto nepoekným pocitom aj /dlho/ po prečítaní je knížka vhodná leda tak na obradné rituály pálenia a očisťovania od zlých duchov. No aj také knížky sú.
Úľava
Po prečítaní knihy určite nechcete cítiť úľavu, pretože tá naznačuje, že jej čítaním ste tak trochu strácali čas. Ste radi, že je po všetkom a v hlave už určite máte napoli dokončenú, veľmi úprimnú a vtipnú recenziu, prečo by ju nemali ľudia čítať.
Šok
Napriek nevinosti tohto slovíčka si nemyslím, že šok je pozitívna emócia - teda aspoň nie na konci knihy. Dôvodov samozejme môže byť niekoľko, prinajlepšom to len bolo chaotické a dokážete nad tým mávnuť rukou so slovami "skúsil som to" a prinajhoršom vám práve teraz dochádza, že fakt sa tá a tá vec stala vy ste zrazu naštvaný -stále v šoku ale naštvaný a pri recenzii názorne a farbisto dokážete aj povedať prečo.
Nič
Lepšie než nič, vraví sa. Ale pri knížke to až tak neplatí a nič je lepšie len v porovnaní s hnevom či odporom. Tu sa ku koreňu problému nedostáva tak ľahko, hlavne kvôli tej ľahostajnosti voči samotnej knihe. S určitosťou môžete povedať, že kniha nebola super a rovnako viete, že nebola príšerná. Buď bola jednoducho nudná (ale nie dosť aby ste ju zo zvedavosti nedokončili) alebo vás rovnako nahnevala ako aj potešila a vám už zostalo len jedno veľké nič.
Fajn
Fajn nie je zase žiadna sláva. Ľudia v sebe majú zabudovanú potrebu uzavrieť kruh - vedieť ako to skončí aj keď vás to úplne nebere a fajn je taký ten "ok" pocit - nie ste šťastný a spokojný ale vedeli by ste si psomenúť na zopár pekných okamihov takže aj keď nechcete kričať na buky svoje nadšenie, nebudete priamo odhovárať nikoho a diplomaticky a objektívne navrhnete skupiny ľudí, ktorej by sa mohla páčiť.
Teplo
zahriať pri srdci vie nielen káva alebo horúca čokoláda, kniha to vie tiež s kvele. Je to veľmi príjemný pocit, ktorý sa často spája s oddychovkami - kratšími jednoduchými jednodielnymi. Bolo tam veľa pocitov a hlavná hrdinka/hrdina bol určite na zožratie v celej tej svojej charakterovej roztomilosti a možno to nie je dobrodrúžstvo, raz za čas pocit tepla potrebuje asi každý knihomoľ.
Bomba
Alias nekontrolateľné nadšenie. Kniha bola predsa Ú.ŽAS.NÁ a vy sa NEmôžete dočkať kým do detailov nepoviete všetkým naokolo čo všetko ich na tej knihe zaujme pretože stále ste z toho na vetvi!! a možnože fangirling opadne, stále si budete na knihu spomínať s prihlôplym výrazom na tvári a keď náhodou príde príležitosť opäť vyjadriť svoj názor, neváhate orecitovať hrubý základ svojej recenzie aj z pred troch rokov.
Vau
Tento pocit sa dá rátať ako dôvod prečo mnohý čítajú. Len máločo vie šloveka priviesť do úžasu ako kniha. Je to iné ale nie nutne lepšie ako bomba. Niekedy ani neviete ako, neviete prečo ale kniha si získala váš rešpekt, autorka má určite dobrý štýl, od ktorého by nebola hamba sa niečo naučiť keď vidíte niekde recenziu, nie je problém zdôrazniť, že áno, na 100% ju odporúčate všetkým.
Bázeň
Toto je asi najzúfalejší z pocitov aj keď ho chce mať každý. Hlavné znaky sú: neschopnosť sa vyjadriť pretože všetky slová chvály znejú neadekvátne, zamyslenosť, minúty tichého obdivu série aj autorky, náhodné vanáranie spomienok z čítania, nesmelosť keď príde na čokoľvek ohľadne knihy. Človeku až idú slzy do očí ako moc ho tá kniha zasiahla. pridajte k tomu kúštik tej frustrácie keď si uvedomíte, že nie, nemôžete ľudí prinútiť ju prečítať. A máte tu skvelú bázeň.
Tieto dve posledné emócie sú však dvojsečný meč. Pretože aj keď sa vďaka nim znova zamiluješ do čítania, zároveň ťa naplnia takou radosťou, že po ich dočítaní a po tom čo odoznie ten úžasný a epický koniec, sa človek cíti prázdny. A namiesto aby konečne poumýval riady alebo šiel na prechádzku, radšej sa bezcielne potuluje okolo ako človek bez duše, zmätený, že život ďalej pokračuje akoby sa práve nič nestalo a stále myslí na úžasných hrdinov, o ktorých už možno nikdy nezačuje (aspoň nič nové).
Posadnutosť
Túto emóciu som ja osobne sotva zažila a jej existenciu v plnej miere mi odhalila až kniha Enderova hra. Bol to veľmi zvláštny pocit. Kniha ma v jednom kuse fascinovala a privádzala do úžasu a do nemoty. Stále som kričala v hlave aké je to geniálne a ešte viac ako normálne som bola pre svet neprítomná. Zrazu spánok nebol dôležitý - zrazu to bola len akási úloha, ktorú som sa prinútila spraviť aby som sa mohla vrátiť k čítaniu v plnom vedomí. Zrazu som to chcela všetkým vyrozprávať a keď ma nepochopili, mračila som sa. A čítala som, akoby som čítala po prvý krát. Ani neviem poriadne vyjadriť, čo bolo a ako bolo také neuveriteľné ale viem, že tam toho boli tony. Je to ako bázeň ale zahnaná do extrémov. Je to slovom posadnutosť.
---------------------------------
Tak a to by sme mali. Čo na to hovoríte? Čo by ste pridali?
Dajte vedieť!
Nie vždy je to však ľahké a ja sama počas čítania síce skladám litánie na hrdinku, na prostredie, na dej a akciu ale potom si sadnem k počítaču a nevylúdim zo seba ani vetičku, pokiaľ som si počas toho svoje postrehy nezapisovala a takéto prestávky mi dosť berú zážitok z čítania a moc často ich nerobím.
Je tu však istý spôsob - absolútne nespoľahlivý no vie trafiť veci presne po hlavičke a to je systém pocitov. A to nemyslím páči/nepáči.
Myslím tým ten pocit, ktorý dostanete po prečítaní knihy - ten unikátny moment kedy myšlienky utriedené nemáte no vaša myseľ si je už celkom istá.
“Sometimes, you read a book and it fills you with this weird evangelical zeal, and you become convinced that the shattered world will never be put back together unless and until all living humans read the book. And then there are books like An Imperial Affliction, which you can't tell people about, books so special and rare and yours that advertising your affection feels like betrayal” ― John Green, The Fault in Our Stars
Ide o tú drobnú sekundu a sekundy kedy s konečnou platnosťou zatvoríte knihy, uvedomíte si, že je po všetkom a vás celý ten zážitok zavalí ako lavína a vy máte pocit a práve o tento pocit, ktorý aj John Green spomenul v knihe, mi v tomto článku ide.
Niektoré možno nepoznáte, niektoré by ste pridali (kľudne napíšte do komentára), niektorými si nebudem istá no pokúsim sa zostaviť celý rebríček.
P.S: skrytá recenzia na knihu, ktorá je aj dôvodom pre existenciu tohoto článku
---------------------------
Odpor
Najhorší na tejto škále je definitívne odpor. Knížka, ktorá vás napĺňa týmto nepoekným pocitom aj /dlho/ po prečítaní je knížka vhodná leda tak na obradné rituály pálenia a očisťovania od zlých duchov. No aj také knížky sú.
Úľava
Po prečítaní knihy určite nechcete cítiť úľavu, pretože tá naznačuje, že jej čítaním ste tak trochu strácali čas. Ste radi, že je po všetkom a v hlave už určite máte napoli dokončenú, veľmi úprimnú a vtipnú recenziu, prečo by ju nemali ľudia čítať.
Šok
Napriek nevinosti tohto slovíčka si nemyslím, že šok je pozitívna emócia - teda aspoň nie na konci knihy. Dôvodov samozejme môže byť niekoľko, prinajlepšom to len bolo chaotické a dokážete nad tým mávnuť rukou so slovami "skúsil som to" a prinajhoršom vám práve teraz dochádza, že fakt sa tá a tá vec stala vy ste zrazu naštvaný -stále v šoku ale naštvaný a pri recenzii názorne a farbisto dokážete aj povedať prečo.
Nič
Lepšie než nič, vraví sa. Ale pri knížke to až tak neplatí a nič je lepšie len v porovnaní s hnevom či odporom. Tu sa ku koreňu problému nedostáva tak ľahko, hlavne kvôli tej ľahostajnosti voči samotnej knihe. S určitosťou môžete povedať, že kniha nebola super a rovnako viete, že nebola príšerná. Buď bola jednoducho nudná (ale nie dosť aby ste ju zo zvedavosti nedokončili) alebo vás rovnako nahnevala ako aj potešila a vám už zostalo len jedno veľké nič.
Fajn
Fajn nie je zase žiadna sláva. Ľudia v sebe majú zabudovanú potrebu uzavrieť kruh - vedieť ako to skončí aj keď vás to úplne nebere a fajn je taký ten "ok" pocit - nie ste šťastný a spokojný ale vedeli by ste si psomenúť na zopár pekných okamihov takže aj keď nechcete kričať na buky svoje nadšenie, nebudete priamo odhovárať nikoho a diplomaticky a objektívne navrhnete skupiny ľudí, ktorej by sa mohla páčiť.
Teplo
zahriať pri srdci vie nielen káva alebo horúca čokoláda, kniha to vie tiež s kvele. Je to veľmi príjemný pocit, ktorý sa často spája s oddychovkami - kratšími jednoduchými jednodielnymi. Bolo tam veľa pocitov a hlavná hrdinka/hrdina bol určite na zožratie v celej tej svojej charakterovej roztomilosti a možno to nie je dobrodrúžstvo, raz za čas pocit tepla potrebuje asi každý knihomoľ.
Bomba
Alias nekontrolateľné nadšenie. Kniha bola predsa Ú.ŽAS.NÁ a vy sa NEmôžete dočkať kým do detailov nepoviete všetkým naokolo čo všetko ich na tej knihe zaujme pretože stále ste z toho na vetvi!! a možnože fangirling opadne, stále si budete na knihu spomínať s prihlôplym výrazom na tvári a keď náhodou príde príležitosť opäť vyjadriť svoj názor, neváhate orecitovať hrubý základ svojej recenzie aj z pred troch rokov.
Vau
Tento pocit sa dá rátať ako dôvod prečo mnohý čítajú. Len máločo vie šloveka priviesť do úžasu ako kniha. Je to iné ale nie nutne lepšie ako bomba. Niekedy ani neviete ako, neviete prečo ale kniha si získala váš rešpekt, autorka má určite dobrý štýl, od ktorého by nebola hamba sa niečo naučiť keď vidíte niekde recenziu, nie je problém zdôrazniť, že áno, na 100% ju odporúčate všetkým.
Bázeň
Toto je asi najzúfalejší z pocitov aj keď ho chce mať každý. Hlavné znaky sú: neschopnosť sa vyjadriť pretože všetky slová chvály znejú neadekvátne, zamyslenosť, minúty tichého obdivu série aj autorky, náhodné vanáranie spomienok z čítania, nesmelosť keď príde na čokoľvek ohľadne knihy. Človeku až idú slzy do očí ako moc ho tá kniha zasiahla. pridajte k tomu kúštik tej frustrácie keď si uvedomíte, že nie, nemôžete ľudí prinútiť ju prečítať. A máte tu skvelú bázeň.
Tieto dve posledné emócie sú však dvojsečný meč. Pretože aj keď sa vďaka nim znova zamiluješ do čítania, zároveň ťa naplnia takou radosťou, že po ich dočítaní a po tom čo odoznie ten úžasný a epický koniec, sa človek cíti prázdny. A namiesto aby konečne poumýval riady alebo šiel na prechádzku, radšej sa bezcielne potuluje okolo ako človek bez duše, zmätený, že život ďalej pokračuje akoby sa práve nič nestalo a stále myslí na úžasných hrdinov, o ktorých už možno nikdy nezačuje (aspoň nič nové).
Posadnutosť
Túto emóciu som ja osobne sotva zažila a jej existenciu v plnej miere mi odhalila až kniha Enderova hra. Bol to veľmi zvláštny pocit. Kniha ma v jednom kuse fascinovala a privádzala do úžasu a do nemoty. Stále som kričala v hlave aké je to geniálne a ešte viac ako normálne som bola pre svet neprítomná. Zrazu spánok nebol dôležitý - zrazu to bola len akási úloha, ktorú som sa prinútila spraviť aby som sa mohla vrátiť k čítaniu v plnom vedomí. Zrazu som to chcela všetkým vyrozprávať a keď ma nepochopili, mračila som sa. A čítala som, akoby som čítala po prvý krát. Ani neviem poriadne vyjadriť, čo bolo a ako bolo také neuveriteľné ale viem, že tam toho boli tony. Je to ako bázeň ale zahnaná do extrémov. Je to slovom posadnutosť.
---------------------------------
Tak a to by sme mali. Čo na to hovoríte? Čo by ste pridali?
Dajte vedieť!
