Protiklady sa dopĺňajú ...

Ako začať? Za aký koniec chytiť dlhé, trojročné lano priateľstva aké nás spája? Aké slová na úvod najlepšie vystihnú našu jednoduchú komplikovanosť? Neviem. Som majsterka slov a predsa, drahá Priateľka, neviem, nájsť tie správne slová. Najlepšie preto bude začať od začiatku a zároveň od konca, najlepšie bude hodnotiť teraz ale komentovať ako v minulosti.

Toto je neosobne osobný príspevok. O mne a mojej priateľke. 

Je to nemé vzdanie holdu, je to úvaha, opis aj rozprávanie.

Je to Aďka.

Aby som začala veľmi zoširoka a od veci, tak ako to Ona rada robí, poviem vám, že nútiť ma do čohokoľvek je márne a v oblasti článkov je to podobné. Aj sa dokážem donútiť no ak v sebe nemám ani štipku uhlíku záujmu na vzkriesenie, bude to článok o ničom. V oboch zmysloch.

Tento článok ... Čakala som, že jednoducho raz nadíde jeho čas. Čo som nečakala bola prirodzenosť s akou ho začínam písať - ako som dnes premýšľala a vrhla sa do toho po hlave.

Aďka ...

Aďka je fenomém. Iný ako rôzne fenomény no rovnako fenomenálna. V knihách aj filmoch sa postavy radi dávajú škatuľkovať. Každá postava má svoju kolónku vlastností a od nej sa odráža jej správanie.

Ako smutné je priznať si to, život nie je kniha ani film.

A Ona sa už duplom nedá a nemá len tak zaradiť do kolóniek.

Aďka je pre mňa akási životná lekcia, veľký otáznik, na ktorý s nadšením hľadám odpovede, ktorá mi toho nevedomky a neúmyselne mnoho ukázala a dala pochopiť.

Akokoľvek objektívna dokážem byť, ľudí si rada idealizujem, rada ich chápem no vo svojej mysli aj obmedzujem. Och, aký to zločin, aký to prirodzený jav, vytvárať si v hlave predstavu o ľuďoch, ktorá má tak ďaleko od pravdy. Čo ma dnes prinútilo začať s týmto článkom bol citát a jeho autor John Green.

“What a treacherous thing to believe that a person is more than a person.”
(ako zákerná vec, je veriť, že osoba je viac než len osoba)

Ona je osoba a predsa - ako moc sa Moja Priateľka zhoduje so svojím originálom? Často mám pocit, že lepšie než samých seba dokážeme poznať iných ľudí no na tento druh poznania treba čas. V skutočnosti treba more a oceány času a trpezlivosti a ochoty vidieť veci aké sú a treba pochopenie, treba porovnávať a nikdy neprestávať hľadať nové a nové zákutia.

“When did we see each other face-to-face? Not until you saw into my cracks and I saw into yours. Before that, we were just looking at ideas of each other, like looking at your window shade but never seeing inside. But once the vessel cracks, the light can get in. The light can get out.”
(Kedy sme sa videli tvárou v tvár? Nie dovtedy, dokým si nevidela cez moje trhliny a ja som videla do tvojich. Pred tým, sme sa pozerali len na ideály seba samých, ako keď sa pozeráš na tienidlo v okne ale nevidíš dovnútra. Ale potom čo sa nádoba rozbije, môže svetlo dnu. Môže sa dostať von.)

Neviem kedy som Ju prestala vnímať ako osobu a začala ju vnímať ako ... "osobnosť"? Možno ... Možno stále som len v procese nazerania do škár ... Bolo by odo mňa úprimné ale aj nesmierne arogantné povedať, že Ju skutočne poznám. Áno, poznám čriepky jej spomienok, bola som u nej doma, porozprávala mi o svojich priateľoch a záľubách - jej myšlienky či činy pre mňa nie sú záhadou. A predsa ... A predsa je tu niečo Viac, čo nedokážem chytiť a čo ma vždy prekvapí - ďalšie jej stránka, akú by som na ňu netipovala ale ona tam je a sú tam aj ďalšie!

“It is easy to forget how full the world is of people, full to bursting, and each of them imaginable and consistently misimagined.”
(Je ľahké zabudnúť ako je svet plný ľudí, plný až na prasknutie a každý z nich je predstaviteľný a konzistentne chybne predstavovaný.)

Aďka je jedna z miliárd a je tak ako každý z nás bytosť dokonalá vo svojej nedokonalosti.

Teraz si budem protirečiť no akosi sa stále zdráham nazvať ju najlepšou priateľkou. Ani nie preto, že tých kamošiek mám málo až vôbec žiadne =D. A keď som pri písaní pozerala rôzne tie citáty a všetky tie veci čo BFF robia, neraz mi to sedelo aj na nás. Na tie tri roky to bolo to najlepšie čo ma stretlo. Najlepšia? Stále mi to nejak nejde cez jazyk. A ona zase na najlepších priateľov neverí a tú svoju dlhoročnú má a bavíme sa o nej tak často ako sa spolu ony dve hádajú čo bolo často =D.

“Still, though no one is an island, most are peninsulas. Our lives wouldn't make sense without personal memories pinned like butterflies against the velvet backdrop of social history.”(Ale nikto nie je ostrov, väčšina sú poloostrovy. Náš život by jednoducho nedával zmysel bez osobných spomienok, pripnutých ako motýle na hodvábnom pozadí sociálnej histórie.)

Začiatky?

Začiatky naše priateľstva sa datujú späť tak tri roky.

Začala to hádkou ...

Aspoň pre ňu. A nie našou. Ja som typ čo samotársky sedí kam ho posadia a je spokojný vo svojej samote čo sa odrážalo aj na mojich priateľoch či skôr ich nedostatku. Mal som spolusediacu, s tou som vychádzala a bavila sa no nič iné ma hľadať nenapadlo. Aďka si ma teda, tak ako iný pred ňou, vybrala z vlastnej vôle, na vlastné riziko a vlastnou iniciatívou tlačila naše priateľstvo dopredu.

Začala to hádkou - pretože na koncoročnom výlete sa zrazu ocitla akosi bez človeka na potulovanie sa. Aďku som vnímala vždy len zdiaľky a práve s osobou, s ktorou sa pohádala. Úprimne, bola ako každý nový spolužiak, jednoducho ďalším z davu.

V ten osudný výlet sme však mali spoločnú izbu a možno aj preto si ma v prvý deň akosi vyhliadla a zavesila sa na mňa. Pamätám si, ani nie moc presne, tú jednu veľkú chatu a hlavne tie preliezky? Útvary? Sedačky? pred ňou, kde sme sa akosi "dali do reči". Absolútne netuším o čom sme sa rozprávali no pocit som z toho nemala zlý čo bol v tej dobe druh úspechu. Pamätám si potom, ako som šla nájsť si tichší kútik a ponoriť sa do vtedy rozčítanej knižky. Aďka protestovala no pochopila, že neustúpim a nakoniec ma nechala ísť. To bol ten prvý krát, čo sa učila nahmatať moje hranice a nechala ma rozhodnúť sa slobodne, než aby si za každú cenu chcela pretlačiť to svoje.

Tieto udalosti boli asi najspomenutiahodnejšie a práve preto, že neboli pre mňa nič extra, ma nasledujúca udalosť šokovala - ticho a nie nejak fundamentálne no skutočne.

Koncoročnému výletu ani Aďke som nevenovala ďalšiu myšlienku no ako sme boli v Chorvátsku, nájdem si na mojom poväčšine pasívnom mobilnom zariadení správu! Uprostred dovolenky! Od baby čo som sa s ňou rozprávala tak jeden deň! Bol to šok, vraj sme dokonca telefonovali! Vrchol šoku bol aj dôvod. Vraj či s ňou nechcem sedieť! A či sa nestretneme ten prvý deň pred školou! Neodmietla som - nebol logicky ani emočne žiadny dôvod a po pár uisteniach som teda mala spolusediacu.

Potom?

Potom to je istý čas len história a stručne povedané, moja pamäť na to nestačí.

Aďka bola moja spolusediaca a tým to pre mňa haslo. Bolo fajn mať parťáka pri aktivitách, jej prítomnosť bola fajn ale s knižkou a mojím prístupom - nič extra sa asi nedialo.

Ani neviem kedy sa to zmenilo. Bolo to myslím také postupné.

“As he read, I fell in love the way you fall asleep: slowly, and then all at once.” (A ako čítal, zamilovala som sa doňho tak ako keď človek zaspáva: pomaly a potom naraz.)

Dúfam, že týmto som pre teba bola aj ja =).

Bolo to prirodzené. Rozhovor sem, rozhovor tam. Trochu osobných informácií. Spoločná telesná (kde sa zase kecalo). Výlety. Neviem ... Aďka jednoducho hovorila a ja som počúvala a postupne som aj odpovedala a začala sa celkovo viac prejavovať a hádam aj púšťať ju dovnútra. Angličania radi padajú do lásky no aj toto je istý druh tohto vznešeného citu, aj priateľstvo malo v latinčine svoj druh lásky.

Priateľstvo to pre mňa nebolo ľahké. A to práve pre naše protikladné povahy.

Ona do vecí rada tlačí, ja som nerada do vecí tlačená. Ja som súcitná ku všetkým tvorom, ona má škodoradostnú povahu (čo som sa naučila nevnímať ako niečo negatívne), ona rada rozpráva o banalitách a novinkách života každého, ja skôr filozofujem a vymieňam názory. Ja angličtinu mám ako denný chleba, pre ňu je stelesnením nočnej mory. Ja som zahrabaná v knihách, ktoré neznáša, ona radšej kozmetiku a oblečenie, ktoré ja kupujem pomaly raz do roka.

Niekedy som prišla domov a ako vo sne sa divila ako to, že nám to funguje - čo viac - ako to, že sa s ňou priatelím, čo je to puto, ktoré nás v škole nepustí a ja prídem za ňou a absolútne netuším čo by som bez nej tam robila, ako nudné by boli moje hodiny, ako prázdnejší môj život.

Vytiahla ma trochu von. Aj na silu, aj sladkými slovami, aj na svoje psie očká a tým tlačením mojich limitov mi vlastne dala kúsok seba.

Bolo to ako na horskej dráhe - stále nás vzdialenosť akosi rozpája no čím ďalej tím viac nás už nedokáže rozpojiť, tým viac uprostred výletu s rodinou ju len tak spomeniem, len tak si aj ja spomeniem a beriem ju ako istú nemennú súčasť, čo sa nezdá no bolo to ťažké a samo o sebe je úspechom našim spoločným.

Charakter ...

  “You don't get to choose if you get hurt in this world...but you do have some say in who hurts you. I like my choices." (Nevybereš si, či ťa tento svet zraní ... ale máš slovo v tom kto ťa zraní. Ja mám svoje voľby rada.)

 Čo ma na Nej prekvapuje je asi tá zranenosť. Asi by bolo moc, prirovnať ju k poranenému zvieraťku (sorry za ten výraz) no isté podobnosti tam sú, o to zakamuflovanejšie a nejasnejšie vďaka jej sociálnosti. Ona má veľa známych a možno aj veľa kamošov. No priateľov? Trvá kým si človeka skutočne pustí pod kožu aj keď sa vám môže zdať, že takpovediac nosí srdce na dlani.

 “Grief does not change you. It reveals you.”

 (Smútok ťa nezmení. Odhalí ťa.)

Nebudem tu teraz tvrdiť ako ju jej vnútorné, niekedy veľmi povrchné, inokedy hlboké jazvy zmenili v lepšie. Možno nie. Možno áno. Neviem to posúdiť. Viem len, že ju urobili osobnosťou akou je dnes.

 Slová, ktorá rada používam na jej opísanie je spoločenský motýlik. Je to až nežnôstka, prívlastok, ktorý v praxi nepoužívam a pritom tak dokonale na ňu sedí. Moja Priateľka bez spoločnosti uvädá, smutnie a unavuje sa. Má rada samotu no aj tú často obalenú v spoločnosti. A po väčšinu času, v škole aspoň, je spoločnosť a jej interakcie akousi náplňou jej života. Je skutočne sociálnym motýlikom, poletujúc s kvietku na človeka, chrliac, hádzajúc na ne priehrštia slov ale nechá hovoriť, keď máte dosť iniciatívy, rada vás vypočuje a ak už je čas, jednoducho zase odletí.

Ona potrebuje spoločnosť aj keď vie byť aj bez nej. Je to zvláštna potreba, pre mňa obzvlášť, no je zakorenená hlboko a z rôznych dôvodov sa v spoločnosti cíti spokojne. Nie v dave. V spoločnosti. Nie v žiary reflektorov. Vo vlastnej skupinke. Tam si to užíva.

Pesimistická. To je Ona dosť a rada. Ako každý správny študent sa sťažuje na školu, na učiteľov, na ľudí okolo ... Čo je ale "dôležitejšie" - má pesimistický postoj k veciam. A tá jej úchylka všetko vzdávať predom ... Až ma striasa keď len o tom počujem. Nie som, verte mi, nie som slečna slniečko (a pritom o Nej to hovorili =D) ale keď ona povie na hodine, že nech jej dá radšej päťku, že ona na opravné ani nepríde ... Och, bolesť a trýzeň a hlavne asi hnev. Čiastočne na seba?

Keď bola smutná, začala som byť smutná aj ja. Bolo to pre mňa veľmi zvláštne no veľmi živo si pamätám ten deň kedy akosi nereagovala na nič, ležala na lavici a pôsobila tak zničene/vyčerpane a mne trošku pukalo srdiečko pretože možno je pesimistická no zároveň je to také klbko hmýriacej sa energie a keď ustane, je to ako keď slnko zájde za mraky.

Ďalšou dôležitou črtou je jej stálosť, predvídateľnosť a *odkašľanie, odkašlanie* veľká neoriginalita. Nie celkovo. Skôr v reči. Čo je pre mňa takmer to isté ako keby bola neoriginálna celkovo =D. Aďka má svoje obľúbené frazémy. Je to pre ňu veľmi charakteristické, sama s tým súhlasí a ja som si už zvykla. 

Vždy bolo zábavne ju sledovať začínať vetu tak nič nehovoriacim, zmysel postrádajúcim slovným spojením až vetou. Šli sme okolo niekoho, prerušili sme rozhovor a aj keď som práve hovorila ja, hneď povie "tak teda tak" ako keby práve ukončovala zdĺhavý a svoj monológ.

A keby som za každé "ja neviem" dostala euro, možno by sme spolu mohli ísť teraz na Bahamy ...



Má jednoduché vyjadrovanie s často opakujúcimi sa slovami čo sa dá postrehnúť aj na jej blogu. Možno to tak príde len mne, keďže nerada opakujem čokoľvek a svojim prejavom uctievam synonymá avšak čo je pravda je fakt ...

A pritom, aj tu dokáže prekvapiť. Doteraz s radosťou spomínam napríklad na jej článok o snoch. Niektoré veci totiž vzdáva a v iných je húževnatá jak klbko vlny a veľmi radá má pojem sny a ešte radšej za tými snami beží. Bola to téma jej srdcu blízka a teda to roztočila krásne, obdivuhodne. Alebo aj príhovor na Junior Internet. Asi päťsto krát som počula ako je rada, že dokáže dať veci freestyle ale ten prejav - mali ste to počuť - prirodzený, sebavedomý a unikátny.

A tá zdĺhavá opakovanosť! Ak by to bol olympíjsky šport, ona by vyhrala aspoň striebornú. Jeden problém. Jena téma. Jeden deň. Ona to skombinovať dokáže. Povedať vetu čo zaznela stokrát. Znovu sa ma opýtať na názor len aby som postupne odkúsavala zo svojho pôvdného odstavcového vyjadrenia a na konci už len hovorila "je to na tebe, to dáš" alebo niečo také. Veci vie opakovať teda perzistentne.

Čo možno nie je poznať, možno vidieť na prvý pohľad je, že som istým spôsobom naivná. Neviem či to je skôr neskúsená, každopádne je pre mňa prirodzené hovoriť pravdu a hovoriť svoj názor - klamanie si mi doslova prieči a vždy sa cítim zle keď len namiesto čučoriedky poviem čerešne. Lenže to isté čakám aj od ostatných a len niekedy si dokážem uvedomiť, že je to naivné. Nebudem teraz označovať všetkých za klamárov ale pre mňa bol šok ako neúprimná spoločnosť dokáže byť.

S Ňou to má súvis ten, že rada klame. Aspoň to tvrdí ona. A len minimum ľudí pozná, že klame. Ja som optimistická a neskúsená a táto kombinácia hraničí s naivitou. Nepredpokladala som, že bude klamať. Vlastne ma takmer zarazí, keď načne tému jej klamania. Posledný rok/roky som ani nemyslela na tento konkrétny rozhovor pretože mi nedala dôvod jej neveriť a neskôr aj prizná pravdu čo prijmem veľmi jednoducho, bez hnevu a s vďačnosťou. Klamanie nevnímam ako jej hlavnú možno ani vedľajšiu črtu. Skôr ako niečo naučené a väčšinou nie zo zlým úmyslom. Vždy nesúhlasíme v oblasti "milosrdné klamstvo" ...

Odbiehanie od témy. To jej ale aj nám ide. Tak prirodzene. Začneme v bode A, prefrčíme cez L, P aj cez tenisový kurt či bazén a pristaneme na X alebo rovno sa vráti na bod mrazu. Divná mapa ale nám funguje a práve to je to dôležité. Ona je v tom určite lepšia ale aj ja rada nadväzujem.

V súvislosti s týmto tu je ďalšia vec a to od vecnosť. Ja sama to ale dobre poznám na sebe. Moja priateľka rada niečo povie a zrazu povie niečo ďalšie a možno vy nevidíte prečo no ona už v hlave prebehla celým zložitým procesom asociácie, súvis tam je - ale treba ju niekedy požiadať nech povie aký ...

Dramatickosť. Ona je veľmi dobrá v takom prikrášlovaní pravdy, či už to robí úmyselne alebo nie. A tie emócie ... Ja napríklad používam výkričníky zriedka. Ešte menej používam dva výkričníky. Tri len výnimočne. A aby som ich použila viac musia ma trebárs prijať na vysokú. Ona? Ona ich používa namiesto každej druhej bodky. A to hneď tri. A rovnaké emócie dá aj do svojho rozprávania, ktoré je asi jej najčastejším hovorovým štýlom.




Vám moje vyjadrenia môžu znieť ako kritika ale čo na Aďke som si obľúbila nesmierne, čo som rada, že sme si vyvinuli, je ten pochop. Som rada keď jej môžem úprimne povedať svoj názor a ona je v tomto zmysle tá "plagátová/citátovaná" kamoška - a vie, že sa ju nesnažím ponížiť ani zmeniť. Je to taký môj záver pozorovania. A ona tiež povie čo si myslí. A na začiatku sme vždy začínali vetou "aby si to nepochopila zle" no my sme sa pokiaľ viem vždy pochopili a čítajúc toto, Ona bude vedieť ako to myslím.

Everything new arrives on the heels of something old, and every beginning comes at the cost of an ending.”(Všetko nové ide v pätách niečomu starému a každý začiatok prichádza za senu konca.)

Aďka ...

Niekedy mám pocit, že je tak jednoduchá (v tom najlepšom zmysle slova) ale niekedy ani neviem ako by sa dalo opísať niečím tak obyčajným ako sú slová. A to viete, že slová ja rada, rada!

Povedať "Aďka" je teda ako povedať "knihy". Príliš mnoho vecí k vypovedaniu a ešte viac nevypovedateľného ...

Preto aj toľko trojbodiek.

"Distance makes heart grow fonder."(Vzdialenosť robí srdce plnším.)

V momente kedy píšem tieto konkrétne slová, je večer, je búrka a nálada túli sa k melanchólií. Až teraz, keď mi tá možnosť bola odobratá, až teraz si nemôžem pomôcť a chcieť ti kopu vecí povedať. Teším sa ako za tebou prídem len aby som si uvedomila, že ten čas skončil. A pre nás to je len tvárou v tvár to pravé orechové.

Mohla by som tu ešte popridávať citáty - dúfam, že aspoň tie sa vám páčili a dúfam, že Aďke ten preklad pri čítaní zmenší migrénu z toľkej angličtiny. Mohla by som sa rozpísať. Bohvie, že som toho sem dodatočne popridávala viac než dosť a každý nový odstavec sa ťažko umiestňoval do poprepájaného monológu. Vedela by som sa ešte rozpísať. Ale o čom? When all is said and done. Keď všetko je povedané a dokonané. Takže poďme na koniec.

Asi posledným bodom bude vzájomnosť, pretože priateľstvo človeka mení a to naše bolo ideálne pre nás, ešte máme ďaleko kým sa rozídeme svojimi cestami a možno dokonca zostaneme v kontakte aj o 30 rokov neskôr. Každopádne ma zmenila. Trochu k lepšiemu, trochu k horšiemu, rozhodne k inému a ja som za to - za tie roky vďačná Všetkým.

Ďakujem ...

Nezabudnem ...

(P.S: Sorry za akékoľvek gramatické chyby. =D Dúfam, že aspoň tie čiarky boli dobre ... ;)