Vykrádať sa nemá. Inšpirovať sa je povinnosť.
Tu je moja, za dvadsať minút spravená, vykradnutá verzia slohu, rozprávania "čo keby sme ušli", jej dôvod a inšpirácia akoby v slohu mojej drahej sesternice.
Indžoj. ;)
Čo keby sme ušli?
18 rokov čakania. 18 rokov zmätenia, samoty, odcudzenia. 18 rokov a
celá miliarda nekontrolovateľných úderov srdca. Je to konečne tu. Dnes
sa konečne oslobodím od účinkov choroby amor deliria nervosa, v
minulosti zvanej láska.
V minulosti ju vraj ľudia
nepovažovali za nebezpečnú. Aj keď sa pre lásku zabíjalo. Aj keď im
spôsobovala bolesť. Aj keď vojny v mene lásky ničili celé národy. Láska
stále bola považovaná za niečo úžasné a hodné obdivu. Dnes to vieme
lepšie.
Oficiálna príručka Kongresu presne popisuje
každé štádium Deliria. S príznakmi, dĺžkou trvania, príčinami a veštkými
nechutnými detailmi. Potenie rúk, búšenie srdca, bolesť v hrudi až k
depresii, klamlivý pocit všemohúcnosti až k mentálnym poruchám vedúcim k
samovražde.
Dnes od nej budem očisťená. Dnes podstúpim procedúru. Dnes mi podľa schopností vyberú najvhodnejšiu prácu a manžela.
Sedím
v čakárni. Všade na okolo sú spolužiaci, s ktorými som nedávno
odpromovala ale som ako vždy sama. Niekedy za to mamu nenávidím.
Nechápem ako Delirii mohla podľahnúť. A hlavne sa modlím, aby jej
neschopnosť prejsť liečbou nebola dedičná. Už len pri tej predstave ma
zviera závrať a na chvílu zavriem oči.
Keď ich otvorím,
je absolútne ticho a potom vzduchom presvištia sirény. Ozvena mnohých
krokov. Strohé rozkazy. Potom sa chodbou rútia šedou pokrytý, po zuby
ozbrojený rebeli. Na milisekundu zamrznem no potom trénovanými pohybmi
odzbrojujem prvého v rade a jeho vladtnou zbraňou začnem strielať do
ďalších. Zrazu sa ocitám na zemi, masívne ale podivne známe telo držiac
ma bezbranú.
"Čo keby sme ušli?" zadychčí mi do ucha Alex a triaška, ktorá v tú chvíľu ovládne moje telo je neovládateľná.
Pred očami sa mi mihá zmrzačné telo mamy, fotky šialených ľudí pod
vplyvom delírie, všetky štatistiky a slogany našej spoločnosti. A potom
je tu len Alex, jeho teplé ruky v mojich vlasoch a jeho pery konečne na
mojich ústach.
A ja vzlykám. Horúčkovito sa ho držím, zamietavo krútim hlavou a oplácajúc mi bozky celou svojou bytosťou, vzklykám.
"Ja nemôžem," zašepkám.
A potom je tu len tma.
Tma.
Nebezpečenstvo.
A
tiché
odhodlané:
"Ale ja musím."
(Tak čo? Spoznávate to? =D)