streda, mája 6

Čo keby sme ušli?

https://davedillonphoto.files.wordpress.com/2013/04/runaway-1.jpg 

Vykrádať sa nemá. Inšpirovať sa je povinnosť.

Tu je moja, za dvadsať minút spravená, vykradnutá verzia slohu, rozprávania "čo keby sme ušli", jej dôvod a inšpirácia akoby v slohu mojej drahej sesternice.
 
Indžoj. ;)


Čo keby sme ušli?

18 rokov čakania. 18 rokov zmätenia, samoty, odcudzenia. 18 rokov a celá miliarda nekontrolovateľných úderov srdca. Je to konečne tu. Dnes sa konečne oslobodím od účinkov choroby amor deliria nervosa, v minulosti zvanej láska.

V minulosti ju vraj ľudia nepovažovali za nebezpečnú. Aj keď sa pre lásku zabíjalo. Aj keď im spôsobovala bolesť. Aj keď vojny v mene lásky ničili celé národy. Láska stále bola považovaná za niečo úžasné a hodné obdivu. Dnes to vieme lepšie.

Oficiálna príručka Kongresu presne popisuje každé štádium Deliria. S príznakmi, dĺžkou trvania, príčinami a veštkými nechutnými detailmi. Potenie rúk, búšenie srdca, bolesť v hrudi až k depresii, klamlivý pocit všemohúcnosti až k mentálnym poruchám vedúcim k samovražde.

Dnes od nej budem očisťená. Dnes podstúpim procedúru. Dnes mi podľa schopností vyberú najvhodnejšiu prácu a manžela.

Sedím v čakárni. Všade na okolo sú spolužiaci, s ktorými som nedávno odpromovala ale som ako vždy sama. Niekedy za to mamu nenávidím. Nechápem ako Delirii mohla podľahnúť. A hlavne sa modlím, aby jej neschopnosť prejsť liečbou nebola dedičná. Už len pri tej predstave ma zviera závrať a na chvílu zavriem oči.

Keď ich otvorím, je absolútne ticho a potom vzduchom presvištia sirény. Ozvena mnohých krokov. Strohé rozkazy. Potom sa chodbou rútia šedou pokrytý, po zuby ozbrojený rebeli. Na milisekundu zamrznem no potom trénovanými pohybmi odzbrojujem prvého v rade a jeho vladtnou zbraňou začnem strielať do ďalších. Zrazu sa ocitám na zemi, masívne ale podivne známe telo držiac ma bezbranú.

"Čo keby sme ušli?" zadychčí mi do ucha Alex a triaška, ktorá v tú chvíľu ovládne moje telo je neovládateľná. Pred očami sa mi mihá zmrzačné telo mamy, fotky šialených ľudí pod vplyvom delírie, všetky štatistiky a slogany našej spoločnosti. A potom je tu len Alex, jeho teplé ruky v mojich vlasoch a jeho pery konečne na mojich ústach.

A ja vzlykám. Horúčkovito sa ho držím, zamietavo krútim hlavou a oplácajúc mi bozky celou svojou bytosťou, vzklykám.

"Ja nemôžem," zašepkám.

A potom je tu len tma. 
 
Tma.
 
 Nebezpečenstvo.
 
 A
tiché
odhodlané:
"Ale ja musím."
 
 
 
(Tak čo? Spoznávate to? =D)

Vitajte

v hlave jednej začínajúcej ale nie úplne (dúfam) amatérskej spisovateľky. Toto bol môj blog o varení a čítaní - teraz sa tu chcem venovať svojej ďalšej vášni a tou je písanie.

Príspevky sú taký môj neformálny denník, kde sa môžem vyventilovať, podeliť o to čo robím (a malo by ma to aj dokopať každý deň k písaniu sa aspoň vyjadriť alebo ešte lepšie písať).

Zavediem vás do svojho myšlienkového procesu ohľadne stavania knihy, scén, postáv... pochválim sa čo som za deň stihla, prípadne pridám aj nejaký tip, ktorý niekomu bude pripadať očividný a niekomu možno aj nie.

Asi nemusím písať, že toto sú moje názory a skúsenosti a nemám na nič patent a bla, bla, bla.

Dúfam, že si tu každý spisovateľ nájde aspoň kúsok niečoho - či už je to spoločné trápenie, zaujímavá myšlienka, otázka alebo možno dokonca moje skromné rady.

Ďakujem za návštevu.