Tortilla s príbehom

Rodičia trávia veľa času mimo domu a mimo domu aj jedia. Deti zase chodia na obed do školy. Raňajky tiež nie sú nijak prešpekulované a rožky ľahko zmiznú. Večere asi bývajú najpripravovanejšie no často jeme rôzne drobnejšie veci a pred večerom predsa len zúrivo nevyvárame. Áno, väčšinou sa dá spraviť aspoň krupicová kaša alebo praženica ale keby nie tak už je vážne.

Naša kuchyňa, je podvyživená.



Už pár rokov som dôležitou súčasťou zásobovacej jednotky. Rodičia rôzne robia nárazové nákupy. Oco príde s tým, že chce toto a toto a má na to veci. Mamina sa rozhodne uvariť niečo a tak tiež príde s vecami a doplní aj pár základov. Ja som tá čo je doma a to často. Poznám naše sýpky intímne a nemám problém o deviatej večer aj zabehnúť do obchodu alebo ísť len tak pre mlieko do tesca. Navyše som zodpovedná za vlastnú, od rána do večera a keby som nezabezbečila pravidelné updaty, vyhladovala by som.

Lenže aj u mňa je pohodlnosť a neschopnosť sa dohodnúť na jedle jedna menšie svinka.

A tak som sa ako vždy, dnes ocitla na pokraji ničoty, ktorou je naša chladnička a dumala čo si zo zbytkov, ktoré zanechali ostatný, len môžem spraviť.

Môže sa to zdať niekedy ako prehnaná reakcia, zveličovanie stavu vecí. Vždy niečo máme ale nie vždy je to také jednoduché.

Viete, raz som bola na posedení s rodinou a maminými kamoškami. A prišla reč aj na moje varenie. Skutočne neviem ako ale zrazu som sa pristihla objektívne chváliť svoje schopnosti, sucho konštatujúc moju neobľubu receptov a naopak vyzdvihujúc schopnosť navariť z toho čo je. 6eny ma ešte pochválili, ako skvelé je keď sa nesnažím hrať na skromnú a proste poviem ako sa veci majú na čo moje myšlienky len zarazene ostali stáť, pretože sebavedomie tohto druhu sa mi rado vyhýbalo.

Skutočnosťou všaka bolo aj je, že skutočne mám akýsi talent na varenie zo "zbytkov". Najčastejšie používam prirovnanie k mojej drahej sestričke. Kikuška je skvelý príklad klasickej no ešte nevinnej a milej teenagerky. Je tiež lenivá ísť do obchodu a čo viac, pri pohľade do chladničky pomyslene len úpe. Vraj totiž nič nemáme.

A tu, zatiaľ čo iný vidia len beznádej a prázdno, moja myseľ uteká a pri pohľade do chladničky a skrine už zostavila pár možných náadov na jedlo.

Aby som demonštrovala toto tvrdenie, poďme si predstaviť recept, pointu totho článku a poviem vám, ako to tu je.

Je večer, rodičia preč, sestra odišla tiež a naše zásoby surovín si asi tiež vzali dovolenku. Sú tu klasické "blbosti". Horčica, kečup. Hordy korenia a soň. Olej a vajíčka. Piškóty. Kyslé uhorky. Maslo. Mlieko ...

Všetko ok ale nemôžem mať každý večer palacinky alebo mlieko s cereáliami. A tak pozerám ďalej. Plná miska reďkoviek. Avokádo od sestry. Jedna pokrájaná jarná cibuľka. Paprika. Polka rajčiny od sestry. Jogurt.

Asi vám ešte nemôže dôjsť kam to speje.

Mali sme ešte tortilu, natrhnutú a poslednú.

Už to máte?

Rozhodla som zostať u pôvodného plánu a dať si wrap.

Bolo to až primitívne jednoduché. Nakrájala som zeleniny - všetku trošku čo sme mali. Pokrájala som cesnak. Zaliala olivovým. Osolila. Čierne korenie. Jogurt. A citrón. Potom už len zohriať tortilu, kydnúť tam zmes, zohnúť dole a potom po sttranách.

Viac ako 10 minút to byť nemohlo.

Mali sme veľké nič a moja večera bola stále nielen zdravá ale aj chutná.

A stále, stále by som vedela vyhútať ďalšie jedlo, rovnako kvalitné ako toto.

Like a boss, sa vraví a môj žalúdok vraví, že to nie je žiadne plané chvástanie.