Sneh. Zamrznuté kryštáliky vody. Chladné. Strohé. Ľahostajné. Každý deň ich ľudia odhŕňajú preč z cesty. Nadávajú. Sťažujú sa. Hromžia. Načiahla som sa a chytila okolo idúcu vločku, malého sebevraha, ktorý skočil z nadýchaného obláčiku sem dole do špiny, nevedomý si nutnosti svojho zániku. Bola nádherná. Pre mnohých ľudí je zima akési nutné zlo, daň za život v tomto zaujímavom mieste kde majú svoj úžasný dom s vysnívanou prácou. Ja nemám ani jedno a predsa som sa naučila mať sneh, ľad aj agresívny vietor rada. Je to vlastne jediná vec, ktorú chápem, ktorú zbožňujem a vďaka ktorej sa cítim bezpečne.
Vlak odchádza presne za minútu tak sa lúčim s vločkou aj s oblakmi nad mestom a nasadem dovnútra. Ľudí je príjemne málo. Vo vozni sedí len očividne dobrodružne založená matka s dcérou, jeden chalan s knižkou a postaršia žena s pletacími ihlicami v ruke. Sadám som si do presného stredu, stredného vagónu pri okno.
Stoličky sú pohodlné a ovzduším sa celkovo nesie akási pokojná atmosféra spodobnená v ľahkej, citrusovej vôni čistidla. Sú to detaili, na ktorých v živote záleží a ktoré ľudia tak často podceňujú. Oni sú tie, ktoré moja myseľ neomylne zachytí a vstrebáva. Je to prirodzená. A nutné. Práve prístup „teš sa z maličkostí“ ma vyniesol tam kde som, do stavu skutočného žitia namiesto plazivého prežívania.
Nasledujúci pohovor by mi mal zabezpečiť dodatočný zdroj príjmu. Účty sa dali platiť a rozpočet mi vystačil aj na viac než slušné jedlo, tie pekné nohavice z výkladu mi však nedokázal kúpiť.
Krajina strakato beží za plastovým, vylešteným oknom, v rýchlosti sa mihnúc prapodivnými komínmi, nudne hranatými oknami, nejasnými postavami v kabátoch či miniatúrnymi autami. A potom tu je sneh. Ten je všade. Ako vždy. Všadeprítomný. Všeobjímajúci.
Okrem práci v knižnice však dúfam aj v darček pre mamu. Vždy bolo ťažké vyvážiť cenu a posolstvo pretože som si nebolo istá, či si na mňa v deň návštevy vôbec spomenie. V ústave kde bývala mali skvelý prístup k pacientom, jeden z dôvodov prečo som ho pred rokmi vybrala. Som si istá, že jedného dňa keď ja budem zaneprázdnená zarábaním si na živobytie sa jej určite rozsvieti. Teraz mám len nádej. A to je, našťastie, to jediné čo potrebujem.
Vyrástla som a dospela v podstate sama od seba. Mama, ak práve nesmútila za sukničkárskym mafiánom, nedobrovoľným darcom polovičky mojej DNA, lietala po baroch, spálňach, hráčskych kluboch – čokoľvek na čo mala chuť. Niekedy ma dokonca privádzalo do úžasu, že v noci po predaní drog ešte stihla nakúpiť nejaké potraviny no nebola som vychudnutá, oblečenie tiež nebolo na zahodenie a do školy som chodila. Za tie roky ma akosi stále neprinútila ju znenávidieť. Nevadí mi chodenie do práce namiesto na vysokú, ani nedostatok kamošiek či voľného času. Vyformovalo to zo mňa osobnosť, silnú, samostatnú aj keď mladú ženu akou som teraz. V deň, keď sa prebudila s amnéziou bol preto najlepším aj najsmutnejším. Na jednu stranu zarážajúco extatická voľnosť, na druhú stranu pocit straty aj posledného človeka, jediného stáleho vzťahu.
Z úvah ma vyruší scenéria za oknom. Blížime sa k mojej obľúbenej časti. Mostu. Do susedného mesta nechodím často, familiárna zmena scenérie mi ale vždy prišla vhod a ten pohľad na údolie je dychvyrážajúci. So slabučkým úsmevom na tvári pozorujem krajinu, keď v tom začujem húkanie. Na čele odrážajúcom sa v okne mi naskočí vráska. Húkanie, zrazu znejúce tak trochu spanikárene aj vzhľadom na jeho časté opakovanie ma zaujme. Mimovoľne zavadím pohľadom o hodiny. 12:34.
V tej chvíli svet vybuchne. Vzduch aj všetky molekuly sa chaoticky roztočia, vagón pod váhou zmesi neznámej sily a gravitácie vybočuje z dráhy, padá, ľudia kričia, kov vŕzga a ja sa v poslednej chvíli stočím aby som sa rukami zachytila o okrej sedačky. Krv mi vo vlásočniciach bublá, objímajúc adrenalín ako jediné záchranné lano. V situáciach kedy sekunda všetko mení človek jednocho koná. Rýchlo zvažujem možnosti a nakoniec uvoľňujem nevládne prsty a len tak, tak sa zachytím na spodnom konci stoličiek, nemotorne sa pridŕžajúc tyčiek naokolo. Vagónom sa leje vzduch. Rýchlo sa rozhliadnem. Žeby .... ? Postavím sa ani neviem ako a uvidím chalana. Toho s knihou. A dáždnikom s ostrým hrotom na opačnej sedačke.
Nieže by niečo s toho, vysiac na okraji bývalého rámu skla, ešte mal.
Myslím, že v tej v chvíli sa mi v hlave aj v mozgu akosi zapne núdzové osvetlenie. Inštinkty nutné na prežitie. Zvieracie, takmer primitívne no pritom zmiešané s mojím altruistickým charakterom. Zmysli mám zaostrené, myseľ čistú, dokonca zažívam ten povestný nával sily. Sebaisto sa zošuchávam tesne pod okno a podávam chlapcovi ruku. V jeho očiach sa rozhorí akási iskra, voľa žiť, možno aj kúsok vďačnosti alebo neviery. Prudkým pohybom ma oblapí zakrvavenou rukou okolo zápästia a spolu ho ťaháme do relatívneho bezpečia. Obaja namáhavo dýchame, vločky poletujúce okolo akosi dokresľujú dramatickú atmosféru chaosu, mrazivý vzduch je bezfarbý a ja sa zo všetkých síl snažím nemyslieť na všetky svoje modriny. Konečne položí koleno na pevnú stenu, vyšvihne sa nahor a kŕčovito zviera tyčku na sedadle. Na chvíľu hľadí dolu do priepasti až zdvihne oči ku mne a popraskanými perami s jasnými očami uprenými na mňa bezhlasne poďakuje. Kývnem a trasľavo sa usmejem. Napodobí ma no viečka mu jemnučko, láskyplne zakryjú prenikavo modré oči. Hlava mu padne na stranu, akoby sa ukladal na spánok. Všímam si to až takto zblízka. Vlasy má tak čierne, ako ten najčistejší uhol, ako najoblačnejšia noc na Sibíri a červený odlesk sa v nich stráca dokiaľ sa pomaličky neprehupne až na jeho čelo, vytvárajúc si červenú stružku lenivo mieriacu na platenú dovolenku na brade.
Srdce mi v hrudi zamrie a ja bezmyšlienkovito vykročím vpred, nevšímavá k tej obrovskej diere v „podlahe“.
Svet sa zastavuje.
V divadle, na ktoré sme chodili ako trieda bolo pre moje hladné očká vždy mnoho úžasu a to hlavne z tej úplne neznámej cesty, žiarivých starodávnych budov všade navôkol a okázalo vyzdobeného divadla. Z hier mi však doteraz uviazla jedna veta, akosi vystihujúca rozpoltenosť celého môjho bytia.
Byť či nebyť?
V tej chvíli ako mi prsty zvierajú zubatý okraj, v tej chvíli nad priepasťou tak krásnou až mi napadlo ako nádherné by v nej bolo spočinúť aj navždy, v tej skutočne rozhodujúcej chvíli som si zrazu nebola istá.
Celý život som brala život. Predierala som sa. Drela. Tápala. Liezla. Plakala. Ale vždy som žila. Vždy som si vybrala byť. No tá priepasť sa zdala ako dokonalá vstupenka do lepšej existencie. Možno si nájsť rodinu v ďalšom živote. Možno získať priateľov v nebi? Možno sa len konečne zbaviť trápenia ...? Výsledok nebol istý no zdalo sa mi, že z tejto príležitosti som vyžmýkala aj poslednú kvapku šťastia.
Možno som dokonca zachránila nevinného chlapca, mladého muža s budúcnosťou pred sebou.
V objatí vločiek, v náručí vetra, v lone kaňonu sa zdala táto možnosť jasná, jednoduchá ... jediná? Zavrela som oči, na jazyku cítiac slanosť vlastných sĺz. Byť či nebyť? Spýtala som sa svojho tela no ani ono nepoznalo odpoveď.
V tom momente si ale všímam vločku na rukáve. Ani neviem prečo. Bola tam celý ten čas. Zaráža ma. Zaráža ma jej krása. Zaráža ma presnosť s akou vidím všetky jej ramienka, všetky krivky, celú jej jedinečnosť aj zranenú ruku od ktorej sa postupne celá roztápa do neznáma. Taký môj osobná zázrak, možno dokonca správa.
Bola som vločkou. Už od detstva akosi nevinná a pozorujúca, zložitá aj zlomená, chladná no milujúca. Bola som vločkou. Ale mala som na výber. Rozpustiť sa a či nie?
Ruku mi obmotáva silná, teplá ruka a zrazu ...
Zrazu je rozhodnuté. Snažím sa vyprostiť z jeho držania, očami ho ponúkajúc nech zbytočne neriskuje, stále behajúc z načerveno pomaľovanej tváre k odhodlanej, jemnej ponuke pomoci. Aj on sa zdá byť ako vločka. Krásna, milá, obetavá vločka čo ma nechcela nechať rozpustiť pre vlastné dobro.
Vyburcovaná jeho neodbytnosťou mu pomáham, vyšvihujem sa k nemu a presne podľa pokynov jeho rúk sa túlim k nemu do náručia. Na tvári sa mi rýchlosťou blesku rozleje úsmev. Dokázala som to. Pozriem sa chlapcovi do očí, po prvý krát si uvedomujúc, že môže mať presne tak isto starý ako ja. On sa usmeje naspäť a takto sa na seba škeríme ako dvaja blázni, nepochybne z úplne iných dôvodov.
Bola to chvíľa kým vrtuľník vrátil vlak na správne miesto. Nechápala som ani ako sa sem dostal tak skoro, ako sa mohli dva vlaky takto zraziť. Nechápala som, ako mohli stále fungovať hodiny a ako mohlo toto celé skoro umieranie trvať len 7 minút. Obyčajných, prachsprostých 7 minút. Tak nudných, tak nedôležitých v bežnom život, že ak by ich niekomu každý deň ukradli, pravdepodobne by si toho ani nevšimol.
Vlak sa ako zázrakom pohýna, zaznieva radostný výkrik mladého dievčatka, nalepeného na jednej zo sedačiek. Jej matka sa zdvíha od starenky, otrasenej, no bez viditeľných zranení. Chalan podo mnou sa rozpustilo zasmeje a takmer neochotne ma púšta z objatia.
Je to takmer akoby sa nič neudialo. Prichádzame na stanicu, kde nás prezreli lekári a šťastlivci ako ja mohli s pár dobre mienenými radami na cestu pokračovať vo svojich plánoch.
Pohovor sa vydaril. Moja nová šéfka je navyše blázon do snežítok a len po rozhovore o jej zbierka mi chcela tú prácu dať. Dohodli sme si časy, plat, oblečenie aj pár ďalších pravidiel. Na tú prácu som bola akoby stvorená. Dostala som tiež podrobnejšiu prehliadku kníhkupectva a po dramatickom rozprávaní o vlakovej havárií mi doniesla aj pohár s voňavým, bylinkovým čajom a misku keksov. Rozhliadajúc sa okolo, viem, že ak existuje osud, toto je on. Do ticha zaznie zvonček nad dverami a dovnútra pomaly vchádza muž.
S prenikavo modrými očami.
