"Ale tak to je môj názor."
"Nikto ťa nenúti čítať."
Človek je tvor subjektívny - rovnako ako svojím štýlom píše aj svojím názorom hodnotí. A predsa sme sa dohodli, že každý názor nemôže byť za každých okolností správny a ak sa chcem dohadovať, porovnávať, súdiť, chváliť alebo snažiť sa zasahovať/pomôcť práci iného, musíme uznať, že niektoré veci môžu mať aj správnejšie uhly pohľadu.
Snaha minulosti uznávať právo menšiny alebo len tých najváženejších osobností je už dávno nahradená snahou... nechať všetkých cítiť sa čo najlepšie. Ako sa ľudská rasa škriabe stenou liberalizmu, stráca pri výstupe čoraz viac pravidiel a prirodzená vlna kritiky a veľmi doslovné výklady slobody slova zrazu vedú k neslušnosti až necitlivosti k čomukoľvek s čím človek nesúhlasí, internet len posilňujúc aj tie potlačovanejšie tendencie hovoriť čo na srdci to na jazyku. "Hateri" sa rozšírili rovnako ako ich pomenovanie v tom najhojnejšom množstve a kto nie je "haterom" aspoň "haterov" "hejtuje" a rád považuje každú formu iného názoru za nepodstatnú až nesprávnu.
Ja som sa vždy považovala za stred. Dokážem byť kritická. Tiež mám tendenciu byť veľmi milá a sústrediť sa na pozitíva. Ak kritizujem, odhodlávam sa na to len keď mám pocit, že môj názor má svoju hodnotu a stojí aspoň za minútu zváženie pre toho koho je určený.
Ale niekedy, ani to sa nenosí.
Ja nemám moc skúseností s týmito ľuďmi, vyhýbam sa všetkým tým zdĺhavým konverzáciám, keď ich náhodne niekde na internete zbadám. Ale niekedy som prekvapená.
Nepríjemne
Čo myslím? Myslím články, myslím knihy alebo poviedky, básne a... to je momentálne asi všetko. Je toho málo? V skutočnosti sa mi to nezdá.
Neprišla som tu písať ale o mojich skúsenostiach, aj keď jedna z nich je to čo ma do tohoto bodu dostalo. Nepotrebujem sa chlácholivo tľapnúť po ramene, že si nemám veci brať osobne a ktokoľvek nepodporuje mňa a moje ciele u mňa nemá priestor.
Chcem sa zamýšľať. Chcem, možno, vyzvať aj ostatných aby mi povedali jedno: kde sú hranice?
Povedzme, že je tu nejaká kniha alebo vlastne aj článok. Možno dokonca môžeme rozšíriť na čokoľvek umelecké, či je to socha, pesnička alebo maľba - mne momentálne ide o princíp a dúfam, že aj takto nejasne si budeme rozumieť.
Na jednej strane je tu fakt, že umenie je vo svojej podstate cielené. Je určitá skupina ľudí, o ktorých sa predpokladá, že budú mať toto dielo v obľube a inak veľká, prekrývajúca sa množina ľudí, ktorý toto dielo majú radi presne tak ako ja, nanajvýš s nepodstatnými výhradami.
Na druhej strane porovnávať knihu, povedzme, trinásť ročného chalana a spisovateľa, ktorý získal ceny a predal milióny kníh je (áno, je to nespravodlivé ale aj) jasný príklad, že kvalita existuje. Je niečo čo dielo slávneho spisovateľa má a dielo amatéra nemá.
A predstierať, že ak budeme sami sebou, budeme mať fanúšikov čo znamená, že sme dobrí... je to dobré? Dáva to zmysel? Som mrcha ak poviem, že toto mi prišlo nereálne a keďže nikto z nás nepredstiera, že kniha zažila rok pilného prepracovania a každá kapitola je tam pretože tam má byť, je jasné, že príbeh má priestor pre úpravy, čo znamená, že má priestor pre zlepšenie, čo znamená, že ak ja niečo navrhnem kritickým spôsobom - za takýchto okolností mám dostať odpoveď, že ostatným to nevadilo a teda nemám čítať príbeh, ak sa mi nepáči?
Je to... vážne sa pýtam, toto je to kam spejeme? Ži a nechaj ostatných na pokoji inak ťa napadnú? Nie je doslova zlé - možno je to dokonca úžasné. Ale éru svetového mieru a intenzívnej snahy o šťastie a pokoj sme už zažili a nemyslím si, že je intelektuálne povznášajúce alebo prospešné pre vývoj osobný alebo celosvetový jednoducho si hľadieť svoj vkus a nevyjadrovať sa k veciam, na ktoré mám iný názor. To je nielen nemožné ale v polovici prípadov aj absurdné. Slovo rešpekt nemá znamenať slepú akceptáciu alebo ignoráciu a mať na niečo negatívny názor neznamená byť zlým človekom a na to sa, mám pocit, asi zabudlo.
Prišla vlna uvoľnenia ale tú sme museli nakoniec začať dusiť, aby ona nezadusila nás. V dobe, kedy je mať vlastný názor rovnako hrdinským činom ako aj zločinom, si len pomaly a často krát/niekedy dosť neochotne hľadáme našu zlatú strednú cestu.
Ale tak, to je môj názor.
Čo si myslíte vy? Stretli ste sa s podobnými situáciami? Možno vám tiež lezie na nervi slovo "hejter" =D alebo naopak máte s kritikou dosť veľký problém aby ste ho používali zaslúžene? Máte niekedy obavy pri vyjadrovaní vlastného názoru? Zapojili ste sa do nejakej vášnivej debaty, ktorá nič nevyriešila ale všetkým dala priestor sa poriadne vyventilovať? Neváhajte dať vedieť.
