Väčšina, čo okusila ako sa to píše v zahraničí, pochopila ako naša tvorba dokáže zaostávať. Nájsť skvelú a zaujímavú knihu od slovenskej autorky býva (pre mňa určite), zriedkavá a šťastná udalosť a nájsť úžasnú a skutočne kvalitnú knihu, ako V znamení Ametystu, je dôvod na oslavu.
Aj slovenská, knižná blogosféra má svoje menšie hviezdičky, ktoré väčšina ľudí pozná. A Lyn patrí medzi ne. Je to typ, na ktorý sa môžete spoľahnúť, vie veci podať zábavne a zaujímavo a objektívne a jej vášeň k písaniu sa už pred rokmi preniesla aj na knihy, o ktorých jej čitatelia už dlhšie počúvali. Ja sama som bola až nezdravo zvedavá, keď som sa o tom dozvedela, keďže sama som v tej dobe intenzívnejšie písala aj blogovala. Boli správy a vysvetlenia a nahliadnutia. Prvý čitatelia.
A nakoniec sa prvý diel stal dostupný aj pre širšiu verejnosť a ja som si s nemalými očakávaniami požiadala o vlastnú kópiu.
A úprimne, nemohla by som byť šťastnejšia.
Tvrdá drina sa oplatí
Majku som ako spisovateľku často obdivovala, keďže má ako spisovateľka vlastnosti, o akých ja môžem len snívať a ktoré zároveň chcem a zároveň pochybujem, že budem mať, určite nie v miere akej nimi oplýva ona. Talent je totiž jedna vec. Talent na písanie je to čo ukazuje, že písanie je skutočné umenie a zložitá veda. Lenže talent je aj "len" "základ". Talent je výhonok, je to púčik, ktorý len s tou správnou opaterou, len keď sa dáte na tie kolená a zašpiníte si ruky, dokáže vyklíčiť a vykvitnúť do svojho plného potenciálu.
Autorka venovala tejto sérií slzy aj krv a pot a možno aj nejakú tú končatinu, pracujúc neviem ako dlho a to veľmi, veľmi pilne.
A je to vidieť.
Časti skladačky
Príbeh je dokonale poskladaný. Je to symfónia fantastického sveta, adrenalínu, záhad a normálneho života, plná všetkých prvkov aké má mať každý príbeh, prepojené do harmonického celku, nevyspytateľný ako rieka, rovnako silný, rovnako zdanlivo pokojný, bez najmenšej prestávky hladko prechádzajúc od jednej scény k druhej.
Ak to znie až príliš obrazne a obdivne, je to len pretože ako amatérska spisovateľka si nemôžem pomôcť. V skutočne dobrých knihách sa veci dejú tak dokonale, tak smiešne zohrané, akoby napísané vo hviezdach, pretože skutočný autor je svojmu príbehu Osudom a nič tam nie je náhoda.
anti-klišé vyvoleného
Príbehy o "obyčajnom" chalanovi alebo babe, ktorá nakoniec zachraňuje svet je starý ako ... ako aspoň moderná literatúra. Malo by to byť ohrané. A predsa. Je to téma, akej nikdy, nikdy nemôžete mať dať.
Meggie nie je obyčajné dievča (čo je druhá najobľúbenejšia veta v anotáciách, hneď po bola len obyčajné dievča s normálnymi problémami). Meggie má schopnosti a odkedy jej zomreli rodičia, prenasleduje je akási fialová žiara na oblohe.
hamburgery a hranolky
Meggie nežije pod Tatrami a nekúpe sa v Dunaji. Sme v Amerike. Je to fakt, za ktorý budú niektorý vyťahovať biče a iný ani okom nemihnú, pretože, duh, kde inde chcete byť.
Sme v Amerike ale zároveň tu nie sme dlho. Sme v Amerike, žiadna roztlieskavačka okolo (čo je viac ako sa dá povedať o mnohých slovenských, nevydaných knihách), a čitateľ práve pochopí situáciu, keď sa všetko mení.
A divoká jazda začína.
Je hlavná z istého dôvodu
Meggie je skvelá hrdinka. Je ľahké si ju zamilovať a už len jej realistickým vykreslením, jej charakterovými črtami, príbeh dostáva skvelý rozmer. Má tú skvelú kombináciu vyvážaných protikladov, je drzá a odvážna ale aj zraniteľná, tvrdohlavá a nezlomná ako aj súcitná a ľudská.
Za jednu z jej hlavných čŕt, možno prekvapivo, považujem jej naliehavú snahu dostať sa domov, dokonca možno zabudnúť, že jej kedy napadlo, že krajina, ktorú mama spomína v zápiskoch mohla byť kedy reálna.
Jej odmietanie, ktoré mi pri niektorých hrdinkách silne vadí, tu zapadalo tak
akurát a boj medzi jej ľudskou a dojímavou snahou žiť si svoj život a
medzi jej zmyslom pre spravodlivosť pre zlomenú spoločnosť, kde očividne ako
jediná vidí pravdu - tento boj pôsobí prirodzene a nenásilne, nerobí z
nej zbabelca, ani ten typ úžasnej hrdinky čo sa ocitne v neznámej
krajine a v priebehu jedného dielu sa stane kráľovnou a porazí zlu čarodejnicu, na ktorú
nestačili storočia ani obrovské vojská.
Písanie je vo veľa aspektoch o
rovnováhe a Majka tú správnu našla.
Nie sme tu sami
Už od začiatku, kedy spomína svojho bratranca (ja mám pre jeho typy postáv slabosť, až po malú, roztomilú a silnú vílu Maiu a bohatého, nesmelého Wena či neodolateľnú a živelnú Liu. Kniha má pestrú paletu charakterov s dobre zvládnuteľnými vzájomnými vzťahmi a aj menšie a nedôležitejšie postavy dostávajú svoj diel opisu.
Je pre mňa najvyšším cieľom vytvoriť dojem, že príbeh je tak reálny až má pocit, že sa skutočne mohol stať.
Vek nie je len číslo
Majka a Meggie sú si vraj podobné a odráža sa to aj vo veku. Kniha sa určite radí skôr do YA žánru, čo je v rámci fantasy ťažké dobre zvládnuť tak aby oba žánre dostali svoj zaslúžený podiel.
Tu bol kontrast medzi YA stránkou a fantasy atmosférou skvele zvládnutý. Je ťažké dať za hrdinov bájnej ríše tínedžrov bez toho aby neutrpela buď vážnosť fantasy alebo realistickosť postáv. V tom veku sa vzťahy riešia a basta a nie je správne ignorovať, že sa hrdinka môže zaujímať o niekoho city uprostred nebezpečenstva tak ako je nesprávne spraviť z toho scénu a tragédiu, akoby sa čas mal zastaviť len pre nich. Niektorým je fantasy len pozadím a je ľahké naň zabudnúť ale tu má nemilosrdne "stredoveká" spoločnosť svoju váhu a veci sa nevyriešia len pretože niekto sa niekomu páči.
Rómeo, ó Rómeo
Keď už hovorím o tých vzťahoch, Majka má ako každá riadna čitateľka rada romantiku. V tomto diele jej bolo ... dosť. Nebolo jej veľa, nebola jasná a našťastie nebola tak priehľadná ako rada býva. Je to až šokujúco očividný ťah - zatiaľ čo vo väčšine trilógií sme zvyknutý, že hlavný hrdina vybehne ešte na začiatku, samé svaly a šarm a hrdinku neopustí až dokonca, kedy samozrejme zistia ako spolu nemôžu byť a tak ďalej.
Tu bolo romantiky málo ale mne osobne s všetkým čo sa dialo nechýbala práve pomalé a dôkladné budovanie vzťahu, ktorý je pre príbeh tak dôležitý, svedčí len o genialite. Pomaly predsa ďalej zájdeš a pravá láska, napriek všetkým snahám ostatných autoriek dokázať opak, môže vznikať dlhšie a byť o to krajšie pre to.
Za siedmymi horami ...
Svet je tu detailný ale nie príliš zahlcujúci. Tak ako Meggie som nechápala všetkému čo
sa dialo, čo bolo pre príbeh dôležité, ale tak ako ona mi bolo jasné, že veci sa ešte riadne
skomplikujú, tak ako sa patrí. Prírodné spoločenstvo je uveriteľný národ, zložitý ako
každý pravý národ má byť a môj úvod do neznáma prebehol veľmi príjemne a povedala by som aj prirodzene.
Dôkazom je aj táto mapa, o ktorej sa viac dozviete priamo na blogu.
Čo sa týka originality, veci sú istým spôsobom tradičné ale pritom jedinečné - prekvapenia, malé aj väčšie sa tam objavujú každú chvíľu a celková nepredvídateľnosť udržuje na špičkách
To be continued
(link) (autorka obálok)
Séria má 3 jasné diely, ktoré nemajú zas tak ďaleko k cieľu ale konečným cieľom je poetických 6, číslo, ktoré vyvoláva eufóriu tak ako neistotu.
Kronika Strateného Impéria začala s plnou parádou a nie je jasné, čo všetko nás čaká ale je jasné, že to bude pecka. Osobne už len dúfam, že ak s Rowlingovou, aj u nás niekto konečne rozozná aké talenty u nás pôsobia a Majke sa podarí knihu vydať tak ako si zaslúži.
Na záver mi nezostáva než knihu odporučiť - zohnať sa dá jednoducho emailom, stačí poprosiť Majku a poslať jej svoj e-mail - a zároveň poďakovať, že som sa mohla a dúfam aj budem môcť zúčastniť Meggienej skvelej cesty a zablúdiť s ňou do Ametystového lesa.
