Umelci sú často hlboká, dramatická a divná sorta.
Nemajú čas na nič aj keď sa celé dni vyvaľujú. Sťažujú sa ako to majú ťažké alebo naopak zaryto mlčia dokým ich pohár trpezlivosti pomaly nepretečie a slohovým monológom zredukujú na kôpku akéhokoľvek nešťastníka v dosahu.
Sú náladový a nevedia sa vyjadrovať. Sú nepredvídateľný a akoby zaseknutý v puberte majú pocit, že im nikto nechápe. Radi preberajú všetky typy umenia ostatných a to hlasno a bez servítok.
Náš vkus je divný a niekedy nevysvetliteľný. Sme flexibilný ale dokážeme sa pohádať aj o blbosť. Sme náročný na seba i na svoje okolie. Sme lenivý a dokážeme si zdôvodniť takmer všetko.
My umelecké typy sme ako mimozemšťania. Alebo ruže. Záleží od uhla pohľadu. Život s nami môže byť skvelý ale vždy (a niekedy často) prídu chvíle kedy nikto netuší čo na nás ľudia vidia.
Každý umelec je samozrejme iný.
Ako spisovateľ tieto znaky pozorujem najčastejšie sama na sebe takže myslím, že viem o čom hovorím.
Ak by som mala s opisom pokračovať, povedala by som, že umelec je tiež neporiadny aj poriadkumilovný. Posteľ ma rozhádzanú a možno má nástenku alebo stôl zaprataný, udržujúc si svoj kreatívny neporiadok na ktorý sa všetci radi obhajujeme ale pozrieš mu do priečinkov alebo na jeho nástroje a všetky je dobre že nie vydezinfikované.
Spájame oddych s vymýšľaním nápadov a jedlo s realizovaním nápadov. Aj keď to v dnešnej uponáhľanej dobe robia aj obyčajný workoholici. Sme nedochvíľni, robiac veci na poslednú chvíľu lebo vtedy to ide najlepšie. Často máme tiež problém veci dokončiť. Nemyslím, že na mieste slová ako hyperaktivita či porucha pozornosti - práve naopak by som pozornosť umelca prirovnala k malému dieťaťu. K motýlovi alebo včele. Svet je jednoducho príliš preplnený toľkou inšpiráciou a fantastickými pohľadmi a myšlienkami, že zdržovať sa pri niečom je ustrnúť na mieste a to umelec už neznesie.
Ale dnes som prišla vyrozprávať sa zo svojich frustrácií, takže dnes budeme hovoriť o spisovateľstve.
Spisovateľstvo vôbec nie je ľahká záležitosť (ako spisovateľ si to myslieť musím a môžem). Kto vraví opak pravdepodobne písať nevie alebo je jeden z milióna - ten prirodzený talent (ťažko povedať za čo je horšie označiť sa v tom prípade, čo?).
Najťažšie je to samozrejme na mentálnu stránku človeka (neustále premýšľanie ako to prinútiť fungovať) ale sú s tím spojené aj opačné problémy. Určite poznáte ako pravý knihomoľ považuje za "ísť von" vziať si knihu na záhradu alebo do parku ... Ako presedí a preleží hodiny. Môj typ jedinocho nepreferuje telocvične a jediné mozole sú z ťukania do klávesnice alebo držania pera.
Vtipné je aj to, že veľa času strávime len hľadením do blba, žmýkaním mozgových závitov a nášho siedmeho zmyslu pre pokračovanie aby sa tá otravná, blikajúca čiarka mohla zase pohnúť a strany pribúdali namiesto aby odbúdali.
Populárnym zavádzaním je aspoň pre mňa tá rada písať, písať, písať.
Naznačovalo by to totiž, že by sme mali písať len aby sme zaplnili stránky - veď potom sa to môže vymazať. Ale pre mňa takto vznikajú skôr chyby, ktoré, čo je ešte horšie, často nemám to srdce napraviť. Písať pre písanie je určite užitočné pri malých formátoch a výzvach. Pri škole. Pri záujme. Skúsiť ako veci pôjdu, či to bude niekam smerovať. Z apatie sa nedá vykresať vatra - z nadšenia, zo sile vôle to ale ide. Treba rozoznať kedy to môže ísť a kedy sa snažíte spraviť hrušku z jablka.
Čo na písaní zbožňujem(e) je tá možnosť stvoriť. Nie(len) tvoriť - myslím priviesť k životu niečo nové, oslobodiť sa od pút reality a vytýčiť hranice kde pred tým nebolo nič. Stále si pamätám na ten úžasne trefný citát, že prázdna stránka je spôsob ako nám Boh ukazuje aké ťažké je byť Boh ... Znie to nábožensky? Ja to vidím ako nádhernú metaforu. Človek je zodpovedný za svoj svet a len keď vidí ako veľa úsilia vyžaduje vytvoriť niečo zložité a zaujímavé, až vtedy pochopí.
Napísať knihu je úžasný zážitok aj pre toho čitateľa v nás - to čo píšeme je to čo najviac sedí nám a z tohoto dôvodu je spisovateľ svojim najväčším fanúšikom ...
Byť spisovateľom je mätúce ale zároveň unikátne povznášajúce. Je to divné a odlišné ale odmena sa nedá získať žiadnym iným spôsobom.
Najhoršie je pre mňa (ako pre väčšinu populácie =D ) to čakanie.
Ľudia jej - tomu hovoria múza. Vravia, že chodí kedy a kde chce, že je požehnaním a nedá sa jej odolať.
Nie každý to tak má ale ani ja s mojimi nečakanými písacími nájazdmi a dňami až týžďnami sucha nedokážem vnímať svoje písanie ako proces závislí od múzy, aj keď toľko symptómov sedí.
Najhoršie, ako vravím, je to čakanie a neistota.
Čakám kým príde nápad, kým moje zážitky zapadnú do môjho príbehu na papiery, pretože viem, že presne to sa stane, že raz si niečo všimnem, niečo ma zaujme a zase ďalšia časť skladačky zapadne na miesto. Lenže je tu aj neistota, sú to nápady, ktoré nemajú ešte možnosť zapadnúť, ktoré chcú jemne zapracovať do textu, pretože moja myšlienka je tá pravá ale je nespracovaná a dokiaľ si nesadnem k tomu a nevyhrniem si rukávy, nič sa nestane.
A táto chuť tvoriť je najviac ako múza pretože chodí v nevhodný čas a nechodí keď môžem. Ide ruka v ruke s lenivosťou - človeku sa nechce a hľadá výhovorky dokiaľ konečne neprichádzajú nápady, prsty nebrnia a nesvrbia ponoriť sa do klávesnice a práve vtedy nie je možnosť. Je to akoby nápady mohli prichádzať len keď človek nemá pocit tlaku aby písal ...
Pochybnosti sú ďalšou nepríjemnou súčasťou tohoto povolania (v zmysle byť povolaný niečo robiť) a je to morbídne fascinujúce ako sa človek môže ohľadne knihy cítiť nesmierne hrdý aj nezdravo skromný. Niekedy si človek vyleje dušu, vždy do nej dá kúsok zo seba, ktorý už nezapadne späť a stále sa nemusí zdať ako dosť, pretože sme čitatelia, vieme ako vyzerá majstrovstvo a my vieme presne ako iný je náš príbeh v porovnaní s nimi.
Je tu neustály tlak, necítite to? Je prirodzené od spoločnosti nútiť a nenápadne prikazovať. Na autorov a umelcov je zase kladený neustály tlak niečo zo sebou spraviť. Možno už nie sme v čase kedy trvá dve storočie kým človek získa uznanie ale nie je ľahké sa presadiť a osvietenstvo a pragmatizmus stále velí, že hrať sa s farbičkami či písať si pre radosť nie sú vhodné činnosti pre rozumných ľudí. Zovšeobecňujem, to priznávam. Každý má totiž u seba niekoho iného, kto je vždy pripravený poukázať ako moc užitočné umenie v skutočnosti je.
Aj tí najlepší sa pýtajú čo je nového a ako veci pokračujú. Je to normálne a očakávané ale v období sucha by sa človek týmto otázkam najradšej vyhol. Niekedy je treba nechať spisovateľa v pokoji a počkať kým sám niečo prezradí. Aj my očakávame, že sa tie hodiny za počítačom nejako odplatia a ukážu ovocie - chceme to isté - ale dielo je beletriou pretože nezáleží na čase ani na hodinách frustrácie, dokončí sa kedy chce a ponáhľanie je pre knihu jednom, ktorý vo väčšom množstve príliš ľahko zabíja
Na záver ...
Nie som dosť naivná ani sebestredná predpokladať, že som v týchto pocitoch sama a aj tak tieto pocity ovládajú svoj (náš, môj) času aj priestor. Niektorý z vás sa tu niekde našli, niektorý možno získali náhľad do inej perspektívy. Neváhajte napísať čo si o umeleckej originalite, o dilemách písania a tzv. publish-or-perish myslíte vy.
Jednoducho je toto téma, ktorá ma v dnešných dňoch až týždňoch prenasleduje a nemôžem než byť vďačná za každú jednu vetu a každý pridaný detail. Pekne odstavec po odstavci. Vetu po vete.
Písmenko po písmenku.
Tak sa píše kniha.
A každá má svoje miesto. Aj svoj správny čas.
