Dobré zlo, zlé dobro

čomu sa nedá vyhnúť

Je veľa vecí, ktoré kazia písanie. Veľa, veľa, VEĽA. 

Prostredie, ľudia, povinnosti, lenivosť, strach, rovnako ak ďalších sto vnútorných problémov a ďalších dvesto vonkajších faktorov.

Niekedy je ale nepriateľ písania samotná predstavivosť - samotné písanie.

Pretože nápady neprichádzajú kedy chceme a niekedy najväčším rozptýlením nie je tá motorová píla za oknom a mladší brat škriekajúci z vedľajšej izby ale ďalší príbeh, ktorý si zrazu zmyslí, že chce aby ste ho napísali a vy zrazu nemáte inú možnosť než ho nasledovať.

A je otázka či toto vyrušenie pomôže preklenúť obdobia sucha a bude poslušne čakať kým mu budete venovať náležitú pozornosť alebo vám s úškrnom na tvári postúpa po všetkom odhodlaní a všetkej práci dokiaľ nebude to jediné čo vás bude zaujímať.

So mnou to zatiaľ nevyzerá tak zle.

Vôbec nie.

Koniec koncov, tento konkrétny typ príbehu som obchádzala už dlhšie, je to istá jedna "vec" na Pintereste vo writing-prompts takže som si to len uložila, keď budem mať chuť sa inšpirovať. Až včera večer to prerástlo v konkrétnu scénu, ktorej som nemohla odolať a musela ju napísať.

Nič svetoborného ani veľkého ani prepracovaného.

Večer pred spaním ma ešte napadla jedna veta, ktorú som si musela poznačiť, čo tiež nie je zas tak zlé. A dnes, čo som doplnila detaily, pretože môj mozog na nich stále pracuje aj keby tajne, nemám viac než jednu stranu poznámok.

Chcem to brať veľmi uvoľnene. Ak budem nútená písať, skúsim jednoducho písať dokiaľ budem môcť, žiadny tlak ani stres. Môže to byť krátky príbeh, ktorý nevyrastie nad 30 strán.

Som príliš zaneprázdnená školou aby som im prikladala prílišnú váhu.

TIP

Buď svojím najväčším, najoddanejším fanúšikom - a nielen sebe ale aj svojej knihe, svojmu príbehu, svojim postavám a všetkým ich vzájomným vzťahom.

Hovorí sa, že človek by mal napísať knihu, ktorú si chce sám prečítať.

A je to veľmi dobré pravidlo - spisovateľ vie čo sa mu páči na iných knihách a čo by v nich naopak vidieť chcel. Takže fandite sami sebe a svojim postávam. Píšte knihy, ktoré chcete aby sa objavili na poličkách kníhkupectva. It´s as simple, as complicated, as that.




#UPDATE

Taaaaakže. Podarilo sa mi niečo napísať.

3 800 slov za kto vie koľko dní

Nothing to write home about. Aspoň tak mi to príde.

Píšem eseje - potrebujem ich napísať 4 a zatiaľ mám jednu dosť hotovú, druhú dosť vymyslenú a ďalšie dve... cítim potrebu ich čo najskôr napísať, to je asi tak všetko ale nemám ani len nápad o čom písať.

Ten môj nápad? Nový nápad čo na pár hodín vytlačil Kasima? Prešiel ALE zase sa objavil. Takže je to také na striedačku - raz mám chuť napísať celé ságy a raz si hovorím, že možno jedného dňa sa k nim dostanem. Taký je už život spisovateľa.

Je dobrý - zaujímavý. Hovorím to ako nezainteresovaný čitateľ A.k.a niekedy by sme si priali aby niekto jednoducho vzal myšlienku z našej hlavy a tú knihu napísal namiesto aby sme sa s ňou museli drieť my.

Pointa písania - alebo aj vedľajší efekt a jeden z najzákladnejších princípov - že človek akosi napíše knihu, ktorú by si sám chcel prečítať. Ako veľmi sa táto predstava pretaví do skutočnosti a naplní očakávania... to je niekedy trochu iná záležitosť.

P.S: Pinterest ma vidí a stále mi ponúka obrázky nejak zelene na púšti (ktoré ale ja normálnym hľadaním nenachádzam) a aj keď nie sú tak dobré musím si ich zapamätať na nástenku. And it bugs me. 

Kone

Výskum

Dnes som sa začítala do knihy, som v niečom čo je pre mňa ťažká časť knihy a tak slová príliš nepribúdajú (a písania do školy mi pribudlo tak veľa, že sa nad tým snažím nerozmýšľať).

V podstate bojujem s tým ako podať "zvrat" alebo skôr ako začať svoju akciu, ktorá má byť veľmi dôležitá pre príbeh čo najlepšie a nič sa nejak nepribližuje tomu ako to chcem aby vyzeralo.

DOSIAHLA SOM

okolo 1 000 slov

zatiaľ

NOVINKY

Ale prišla som k dosť zaujímavému kúsku písania:

kone

V podstate Kasim naháňa ľudí, ktorý sú na koňoch a on sám je na špeciálnom koni a spoiler, nechystám ho nechať ich dohnať, takže teraz musím v podstate vymyslieť alebo skôr zistiť, vypočítať, niekoľko vecí

na základe týchto údajov:

bad guys idú k pobrežiu a odvtedy nasadnú na loď

Kasim má vyššiu rýchlosť než oni

ALE nedokáže ich nasledovať priamo, "stopuje ich" takže mu to bude trvať dlhšie

bude sa musieť zastaviť a niekedy aj hodiny hľadať kade šli

Takže v podstate to potrebujem načasovať tak aby prišli na miesto skôr než on - tým, že poskladám ich cestu - jeho aj ich - aby sedela na skutočné kilometre a ja som si mohla povedať, áno, toľkoto dní im bude trvať cesta...

Je to zábava, lebo pozerám kone a ich rýchlosť a výdrž.

Fakty, z ktorých vyskladám cestu:

dobre vycvičený kôň dokáže v priebehu dňa a niekoľko dní v týždni za sebou prejsť 100 km 

(pre zjednodušenie, je to 80-160)

oni skvelých koňov majú takže 100 km je určite fajn

Kasimov kôň je špeciálny, dokáže ísť rýchlejšie: bežne kôň dosiahne 48 km/h a rekord je až 88 km/h, nepotrebuje spať, jesť, piť, nič,

Kasim sám nepotrebuje takmer nič, bez spánku dosť vydrží, naje sa za chvíľu... dokáže ísť hodiny

Ale musí sa zastavovať pre iné dôvody

Ľudia majú takmer 10 hodín náskok

Rád o tom vie dlhšie, časť cesty mu ukážu smer

Ľudia budú meniť kone, ich cesta bola naplánovaná takže budú mať strategicky umiestnené oddýchnuté kone, budú musieť len spať

Čo potrebujem zistiť:

Ako dlho im bude trvať cesta?

A koľko bude mať kilometrov?

Koľko krát musím Kasima prinútiť zastaviť?

Na ako dlho?

Akú časť cesty mu bude môcť pomôcť Rád?

 Takže - ako na to? Pozerala som si mapy. Momentálne pracujem s mapou Austrálie (duh, dokonale výstižná krajina) a už 350 km mi prišlo ako dosť/príliš ale to je len také štyri dni náročnej cesty.

Výhodou je, že nemusím zas tak myslieť na Kasima - vždy ho dokážem zdržať.

V podstate to s tým čo som zistila vychádza, že koľko dní toľko budem mať stoviek kilometrov.

Takže otázka skôr znie koľko dní chcem aby cestoval? Koľko sa mi páči a koľko chcem popísať podrobne, nielen ako "a takto šiel celý deň, sem tam sa zastavujúc aby našiel ten správny smer"?

Určite viem, že v jednom bode sa musí na dlhšie zastaviť, mám pre neho nachystanú niečo zaujímavé *cackles madly* ale inak je otázka čím dni zaplním. Musím vymyslieť čo je po ceste zaujímavé.

V jednom bode nechám ľudí aby sa rozdelili aby ich bolo ťažšie rozpoznať.

A než sa tu úplne zabudnem, idem sa vrátiť k písaniu, teraz keď som si utriedila myšlienky...

Aktívne ne-písanie

ja, vedomé konštruovanie scény podľa detailu

Streda býva a aj bola dnes nepriaznivá k písaniu. Mám celkovo tri hodiny a s tým, že mám na poslednú prečítať knihu (polku knihy na každú jednu hodinu) mi väčšinou nezostane sila robiť niečo iné.

Dnes som mala na písanie čas len tak hodinu a pol na ceste vlakom.

DOSIAHLA SOM

Jednu vetu.

Presne tak. Deväť slov.

Relatívne dôležitých slov a bola som veľmi rada, keď ma zčistajasna napadla ale je to len veta.

NOVINKY

Písaniu som sa teda nevenovala ale som príjemne potešená zistení, že som na neho akosi neustále naladená aspoň kútikom mysle. Ako pocit vetra na koži alebo slnko, je to niečo čo väčšinu času neriešim aj keď som si toho zároveň vedomá po celý čas.

Čo je dobré. Pomáha to s istým casual attitude k písaniu, takže nemám problém uprostred niečoho prepnúť na knihu, či už prirodzene alebo vedome a niečo popremýšľať/vyriešiť a zase pokračovať.

Vo vlaku som upravila len pár maličkostí. V úvodnej kapitole som použila hneď tri mená, ktoré som absolútne neskôr nepoužila. Takže som ich zamenila za moje tradičné postavy - sami tam celkom dobre zapadli bez snaženia. 

 Veľmi často počujem frázi ako "ó, ja som prerábala prvú kapitolu milion krát" a ja si cítim zle aj som rada, že ja tento pocit nemám. Určite nie pri Kasimovi, čo vyznie veľmi arogantne a všetko ale mám pocit, že tá prvá kapitola šla priamo... z budúcnosti. Jednoducho prišla v podstate hotová.

Chodbami sa rozliehalo ticho. A aj keď to bolo ticho tvorené desiatkami zaneprázdnených rúk, nepočuteľnými rozhovormi, neviditeľným šuchotom unavených nôh a práve sa prebúdzajúcich nočných zvierat, bolo to ticho ideálne na plíženie. Na zvedavosť.

Na moment, ktorý zmení osud krajiny.

Som dosť spokojná s celou prvou kapitolou čo môže byť len moja ilúzia ale ako autor beriem potešenie kde môžem.

Mám pocit, že ma písanie posúva ďalej a tvorím svet, ktorý naberá čoraz istejšie kontúry na papieri aj v mojej hlave. Už sú detaily, ktoré jednoducho nemôžem spomínať, sú súčasťou histórie/budúcnosti irelevantnej k príbehu ale pritom mi dávajú isté kontúry a jasnejšiu predstavu čo robím a prečo.

Dnes som aj vyrobila scénu vo svojej hlave.

Väčšinou sa to nestáva, robím to automaticky a len spätne pozriem a vidím ako zmysel to dáva ale táto si vyžadovala a bude ešte premýšľanie - viem totiž čo chcem dosiahnuť len musím vymyslieť ako to dosiahnuť, čo k tomu má viesť a prečo a čo bude nasledovať.

Aby som nebola tak abstraktná:

Kasim pôjde na cestu kde sa bude ponáhľať a stretne tam jednu babu, len na asi pár hodín, predpokladám ale chcem tejto zatiaľ nejasnej a neznámej babe dať džina. Chcem z nej spraviť to čo je Kasim, pretože Kasim práve stráži asi tak štyri lampy a dáva skúšať ľuďom či sa s lampami nespoja ale márne a chcem aby si aspoň jedna našla Nositeľa.

No a on má tieto "lampy" teraz na krku v podobe príveskom, pretože je to tak praktické. A ja potrebujem aby sa tá baba tých príveskov dotkla.

No a to predstavuje problém - Kasim by ju nenechal dotknúť sa ich omylom, vlastne už keby sa po ne načiahla by mal vedieť zasiahnuť ale ja chcem aby to bola náhoda a aby ju nemohol zastaviť. Takže - musím ho vyzliecť.

Akože doslova. Musím vymyslieť dôvod prečo by na sebe v tej scéne nemal tričko a jej musím dať dôvod aby sa ho v nejakú chvíľu dotkla - jeho ako džinov visiacich na šnúrke okolo jeho krku (čo nemá ani tak dôvod robiť) no a on musí mať dôvod byť príliš pomalý alebo rozrušený aby ju zastavil.

Takže som na to šla z rôznych uhlov.

Prvý som zvážila len priateľský, bez premyslenia dotyk. Bavili by sa o niečom vážnom a Kasim je predsa handsom fella a ako budúca Nositeľka má baba určite dosť "odvahy" aby nebola jeho atraktívnosťou vyvedená z miery ALE keby to spravila tak sa ho logicky nebude dotýkať na hruď kde má džinov, dotkla by sa jeho ramena alebo some such.

Po niekoľkých úvahách, ktoré si nepamätám som prišla k riešeniu, že Kasim bude polonahý pretože je zvyknutý chodiť bez trička a práve by sa zobudil, oba dokonalé dôvody no a bude chcieť odísť a baba ho bude chcieť neviem či úplne zastaviť alebo len ho varovať alebo čo no a vtedy sa to stane - rozhodla som sa, že namiesto dotyku dobrovoľne siahne po jeho "náhrdelníku" akože ho za to môže chytiť aby ho zastavila na mieste.

Och a mala som dnes ešte aj pár zaujímavých myšlienok, premýšľala nad písaním, prišla k pár pozorovaniam a úvahám a dosiahla jedného epiphany momentu o sebe podľa svojho písania. Netuším úplne čo to zistenie o mne vypovedá ale je to veľmi zaujímavé zistenie, má aspoň tri prípady kedy dokážem "hmatateľne" uznať, že presne to robím a to je to čo ma zaujíma a čo preferujem keď vymýšľam veci ale závory si neodvažujem vyvodiť z toho.

Na TIP sa ani nebudem hrať. 

Aj keď musím dodať, P.S. včera som okrem tých 3 600 slov napísala (okrem ešte článku samotného) aj viac než 1 200 slov do školy ako mini eseje. To len tak medzi rečou lebo som celkom hrdá, že dokážem potiahnuť toľko slov z príbehu, potom napísať článok, zabiť veľa času a stále zvládnuť (a večer, ešte k tomu) napísať niečo rozumné do školy.

Čítanie a písanie

Bytosti a správny čas na písanie...

Je to obchod - nič viac nič menej.

A ja cítim, že ako sa môj vzťah s knihami zhoršuje, moje písanie sa naopak zlepšuje. Je to otravné? Nepríjemné? Zlé? Neprirodzené? Možno. Už pred tým, len so školou, začalo sa moje čítanie obmedzovať na knihy, ktoré som dokázala predýchať tak raz, dva krát za mesiac. Namiesto vášne to bolo skôr uvoľnenie - namiesto obdivu a miliónu emócií som sa mohla pár krát v pokoji usmiať a zase sa vrátiť k životu. To má byť čítanie?

Nie. A predsa moje písanie sa tým lepší.

A knihy začínam odkladať (pri výbere čo ďalej čítať) pretože si všimnem nejakú nedokonalosť, niečo zle napísané, zkonštruované a to je smutné ako je to úžasné. Dnes som napríklad odmietla Carve the Mark!! Dobre, možno Roth nie je taká dokonalá hviezda a čítala som pár nepriaznivých recenzí ale no tak - autorka Divergencie a ja ju tu mám chuť kritizovať za zbytočný information dump v úvodnej scéne, ktorá mi prišla zle načasovaná tak ako dialógy v nej boli násilne vymyslené?

Oh, how I cringe at that thought...

DOSIAHLA SOM

No dnes je sviatok takže som mala čas pokaziť sa nekvalitnou literatúrou a stále napísať.

Viac než 3 300 slov

A ešte nie je večer.

NOVINKY

Kasim sa stretol s ďalším človekom čo má džinna. Strugglovala som s jeho podaním a nemyslím si, že sa mi to podarilo - ten chlap má byť viac než sto rokov starý (a vyzerať na 30) takže čo by som rada? Aby pôsobil ako keby bol vážne taký skúsený! Neznášam a je to disgrace a adding insult to injury keď je v knihe nejaká tisíc ročná fae alebo upír čo má niekoľko storočí a správajú sa (hlavne v YA) ako pubertiaci alebo jednoducho robia úplne blbé rozhodnutia.

Načo dávať svoju postavu tak starú keď aj tak sa bude správať ako keby mala presne toľko na koľko vyzerá??

A to nechcem robiť. A neviem či som sa tomu vyhla.

(Who am I kidding, of course I did not...)

Ďalej som prehodila POW na začiatku "kapitoly" na Leilah - keďže som ukazovala ako bojujú Nositelia (alias džinovia) takže som opísala ako si vymieňajú fantastické údery a neviem tiež či to v niekoho iného mysli vyznie tak dobre ako v mojej. Z pohľadu Kasima by to nemalo ten Awe inspiring faktor a plus som ani netušila, že Leilah sa tiež chce k situácií vyjadriť - prirodzene som doplnila pár detailov o tom čo robila zatiaľ čo Kasim pomáhal ľuďom niekoľko mesiacov.

Čo sa tiež deje je, že akosi prichádzam k zvratu v knihe - alebo to je len zápletka? Takže z toho som trochu nervózna a váham. Zdá sa to ako veľký krok a neviem presne ako začať.

Ide tiež o to, že zatiaľ čo veľa vecí som pekne prešla bez slova, mala som aj pomalý build-up takže nemôžem tú hlavnú akciu nechať len na pár strán ale nie som si istá, či to dokážem natiahnuť.

Uvidíme či to nechám na dnes alebo až na zajtra.

TIP?

Netuším... Možno... spísať si všetky veci, ktoré nemáte radi na ostatných príbehoch a vyhnúť sa im?

Nie, nie...

Rozmyslieť si načo máte schopnosti - vyskúšať si či to dokážete podať tak ako si predstavujete?

Ja som istého času chcela veľa. V hlave som mala príbeh/y/ a boli, ako inak, epické, a potom som ich začala dávať na papier a vyzeralo to... asi ako tie dva obrázky čo som v minulom článku mala o svojej mape ale obrátene - nefungovalo to. A bolo to frustrujúce. Nedokázala som nič napísať ani dokončiť.

Pričom písať som chcela. Dokonca si pamätám na jednu knihu, fantasy, ktorú som napísala a nápad mi príde zaujímavý doteraz a povedzme, že postavy tiež neboli zlé ale spracovanie boli detinské aj keď som knihu v podstate dopísala.

Prekomunikovať svoje dojmy čitateľovi je ťažké.

V hlave vidíte túto cool, badass, kick-ass, intimidating, ostro nebezpečnú osobu, alebo naopak túto dokonale unikátnu osobu, ktorá pôsobí tak zaujímavo ale keď ju chcete dať do 2D a nie do obrazov ale slov, máte pocit, že používate všetko klišé sveta a prídavné mená sa vám smejú.

Len akože, nie v skutočnosti. Hlasy v hlave počujú len blázni.

Ja som napísala contemporary ale nie príliš tradičnú a dosť krátku - prestala som sa obmedzovať a nastavovať si nereálne ciele, proste som písala koľko som mohla a nakoniec z toho vzniklo niečo a to niečo bolo zaujímavé a dokončené a nemala som z toho pocit akoby som bola 5 ročná a snažila sa popísať svojimi slovami Sokratesa.

A vtedy som začala aj ďalšie, vážnejšie príbehy a skúšala čo ešte dokážem a ani teraz Kasim nie je dokonalý ale je dosť dobrý aby som v ňom pokračovala a každé písanie ma niekde posúva a keď bude nabudúce tvoriť fantasy, bude to zase o niečo jednoduchšie.

Nateraz sa spokojím zo svojím piesočkom a dúfam, že z toho nakoniec vznikne palác alebo aspoň zámok alebo možno vila alebo dom alebo len pekná chata? To už posúdia iný.

Vysoké latky

Tak takto vyzerá momentálne prierez mojej knihy. Začínam 16 kapitolu a mám 70 000 slov.

Nemôžem tomu uveriť. O čom som to vlastne písala??

Za posledné dni som toho ale pridala celkom dosť a to nastavilo nereálnu latku.

DOSIAHLA SOM

Včera plus dnes doteraz:

4400

Predvčerom (asi):

4500

To sú nereálne čísla aké produkujú profesionálny autori, aj to len taký, ktorý takým spôsobom píšu a nepíšu menej za deň, lebo tak im to funguje. To nie je žiadne chválenie sa, je to fakt - bola som schopná toľko napísať pretože som mala čas.

Na začiatku svojho voľna, v nedeľu, som mala 

43 616 slov

a dnes mám

70 300 slov

a deň je ešte mladý.

Takmer 30 tisíc slov za týždeň. Je to neudržateľné tempo.

V bežné dni som pokojná keď napíšem tisícku, rada keď dosiahnem tisíc a pol. Včera som počítala a 3 600 mi prišlo málo, akože mám naviac. Takže tak...

Bolo to určite dobré. Ak nie skvelé. Aj keď ma pár vecí zdržalo od písania, mala som čas kedy som sa do toho skutočne pustila, nápady buď boli alebo onedlho prišli a ja som sa vždy snažila k písaniu vrátiť, vlastne včera som rozmýšľala nad písaním s nadšením, akoby sa k nemu potrebujem vrátiť, chcem sa k nemu vrátiť. Čo je zázrak.

Ako som povedala, aj pre spisovateľom je písanie často nie úplne najpríjemnejšia záležitosť.

(upozornenie: blíži sa vyjadrovanie v obrazoch)

Toto je v podstate blbosť. Málokedy sa tak cítim.

Toto je dosť presný popis procesu písania v akomkoľvek bode:

(Včera som omylom zavítala na Pinterest, sorry...)

Ďalšia blbosť? 

Áno, áno, spisovateľ píše, pekár pečie, ľudia jedia, psy dýchajú a vtáky lietajú...

Že sa nestaráme čo si ostatný myslia?

Akože... wau... can you believe it?? Spisovateľ je neisté, náladové, dramatické monštrum.

Nie je nič lepšie než pozrieť sa na iné názory na písanie alebo čítanie aby si človek vytvoril názor a pochopil v čo vlastne verí a čo vie. Nie je tiež nič lepšie na ten malá hlas, ktorý môže ale nemusí byť svedomie, než pozerať návody a tipy na písanie ako spôsob vyhnúť sa písaniu, pretože predsa je to produktívne a malo by to pomôcť v písaní.

A niekedy len potrebujem niečo takéhoto:

NOVINKY

Čo som to vôbec napísala?

Kasim je momentálne na veľmi dlhom výlete. Chodí po krajine a robí dobre skutky. Primitívne povedané. Dejovo to tam sedí, je to veľmi logický posun, rozumné rozhodnutie. Robí to niekoľko vecí a Kasim mal na začiatku 17 takže ho chcem nechať vyrásť.

Napriek tomu mám pocit, že niečo kazím.

Problém je dobrodrúžstvo a opäť, konflikty. Nemám tam toľko akcie ako by som si priala. Dejú sa tam myslím nečakané veci alebo aspoň dejú sa tam veci, nie je to akoby som opisovala bežné dni ale Kasim je príliš mocný. Je jediný svojho druhu na celom kontinente.

Je to bohužiaľ môj dlhodobejší problém - vytvárať svet kde nie je tak príšerný konflikt. Kde postavy sú až príliš rozumné a v podstate dokonalé. Niekedy, ako teraz, si toho možno ani nie som tak vedomá (alebo len preháňam, netuším ako by to pôsobila na čitateľa).

Určite sa teraz veci zlepšia len tým pádom je polovica kniha len akoby rozbeh a taká perspektíva sa mi nepáči. Určite, mám "konflikt" - už od druhej strany je tu istá zlá sila, ktorá ho núti dávať si pozor a skrývať sa, čo by bez nej vôbec nemusel a tá dokonca poslala armádu. Ale jej strašidelnosť bude ukázaná až neskôr.

TIP

Neseďte doma. Je krásne. Choďte von, sadnite si do tieňa a píšte alebo čítajte.

Vonku je kopu inšpirácie.

A aj keď sa vám niekedy môže zdať, že život má niečo proti vašemu písaniu a rodičia/rodina akoby naschvál robia veci aby vám brali dobrý písací čas, v skutočnosti vám len dávajú inšpiráciu a skutočné pocity, ktoré môžete do knihy pretvoriť.

Čo sa týka toho písania? Je to život. Ako zlá nálada, treba prečkať stavy kedy chcete svoje slová spáliť a zlovestne sa chechtať ako sa rozpadajú ale píšete na notebooku/počítači a nie je to možné a tak ste len opäť frustrovaný.

Myslíte si, že vaše písanie je nanič? Každý si to myslí. Je to normálne.

Dôležité je uvedomiť si vtedy prečo píšete. Písať pre ostatných ľudí nie je najlepšia taktika. Písať pretože sa písania nemôžete zbaviť je dosť dobrá cesta. Vtedy v konečnom dôsledku záleží len na vás, a aj keď by ste veľmi radi knihu vydali, píšete aj keď je vydaná nanajvýš tak niekde na internete.

Ako ďaleko je ďaleko?

Moje problémy, ako som sa prinútila toľko písať, moja inšpirácia...

DOSIAHLA SOM

12 635 slov

(počkať, ČO???)

Bolo to za tri dni (odkedy som naposledy písala) a strácam prehľad, ktorý deň som dokončila čo.

Podľa mojich najlepších odhadov:

Dnes som napísala (zatiaľ) takmer na 4 000 slov.

Včera 3 600 slov.

Predvčerom 5 000 slov.

(wau, to sedí!)

NOVINKY

Kde len začať? Akosi nemá zmysel nudiť vás detailmi a väčšina mi už aj tak ušla.

S čím zápasím sú: male voice a plotting.

Mať hrdinu namiesto hrdinky nie je tak náročné ako som si predstavovala - keď teraz používam tretiu osobu. Ale zatiaľ čo nezápasím s jeho myšlienkami, zápasím s jeho akciami. V podstate netuším či je môj hrdina dostatočne "chalan" s tým, že sa do takej perspektívy nedokážem vžiť - neviem nakoľko do neho premietam len svoje predstavy.

Nechcem z neho absolútne typického chalana - nemusí mať všetky "znaky" knižného hrdinu ale zároveň sa pokúšam o istú autentickosť.

Príklad? Asi scéna, ktorú som robila s jeho kamošom. V podstate bez môjho aktívneho snaženia vyústila scéna v priateľské zápasenie na zemi (na koberci, ak chceme byť presný) a bola chvíľa kedy som sa zrazu zastavila a rozmýšľala či je to stereotypné alebo úplne normálne (v knižnom a/alebo reálnom prostredí).

Kasim nie je vôbec zbytočne emocionálny ale zase mu dávam istú vyspelosť a vďaka kultúre a svojej osobnosti ho nechávam objímať ľudí a priznať si čo cíti keď to situácia vyžaduje. Čo je jednoducho normálny alebo aspoň prijateľný chalan, dúfam.

Druhá vec: zápletka.

Viete tá myšlienka na začiatku príbehu, ktorá vás prinúti ísť si sadnúť za počítač/papier a začať písať? Tá moja akosi neobsahovala pointu - konflikt - zauzlenie - problém.

Z hrubých obrysov som za posledné dni prešla k niečomu hmatateľnému ale bolo to... bola to sranda. 

Ja verím v dva druhy "nápadov" - jeden je taký, ktorý je výsledkom snaženia rôznej náročnosti - človek sa zamyslí, premyslí, predstaví si to a zrazu vie čo robiť teda napísať. Druhý typ sa dá vysvetliť ľahko - volajú ho totiž múza. Je to typ kedy idete po ulici alebo premýšľate o svojom príbehu alebo o ňom ani nepremýšľate ale zrazu vám akosi napadne čo robiť.

Ja mám rada oba druhy.

Ale pravda je, že som už za Tým bodom.

Spisovatelia asi vedia o čom hovorím keď poviem, že príbeh si žije vlastným životom. Dejú sa v ňom veci takmer bez autorovho vedomia, stanú sa, vyplynie to z príbehu a tak ďalej.

Prirovnala by som to k balvanu na kopci.

Najprv ho musíte potlačiť a zase len tlačiť. Keď už niečo máte tak balvan začne ísť sám a vy mu len ukazujete kam. Ale čím viac toho napíšete, tým rýchlejšie balvan padá - váš príbeh má už isté medze a zákonitosti, ktoré ani vy nedokážete narušiť - a situácia sa vyvíja sama od seba a svoj balvan je čoraz ťažšie ovládať a ide aj smermi, kde nemáte na výber len ísť s prúdom.

Písanie mi často príde ako vodenie nášho psa na vodítku - vediem ja jeho alebo to vedie on mňa?

(odpoveď je oboje, mimochodom)

Zaujíma vás ako som tak veľa napísala? Pretože odpoveď sa vám nebude páčiť: je to čas.

Čas a zvyk.

Momentálne nemám veľa povinností a mám veľa času na písanie každý deň takže stále píšem a preto nielen veľa napíšem ale aj veľa napíšem každý deň - mám čas a spravila som z písania zvyk. To tiež znamená, že som ako: internet - čo je to internet?

Niekedy nemám úplne náladu písať ale v tieto dni to prekonávam ľahšie než inokedy.

Ako ďaleko je ďaleko som si tiež položila niekoľko krát - napísala som scénu, ktorú v podstate pochybujem, že chcem v "konečnom" príbehu ale neodolala som jej. Mám snahu byť iná ale rozmýšľam či to neberiem až do extrému - čo sa týka Archnemesisa, hlavne. A čo sa týka rozoberania "začiatkov" Kasima - rozpisujem sa príliš? Je to ešte/stále zaujímavé?

TIP?

Nie som si istá.

Možno: nechajte nech k vám inšpirácia príde ale ak potrebujete naháňajte ju s palicou a medom v ruke?

Veľmi dávno som našla jedno delenie spisovateľov, ktoré so mnou doteraz zostalo a verím v neho lebo ma vystihuje - tvrdí, že sú dva druhy spisovateľov:

architekti a záhradkári

(architects and gardeners, v pôvodnom znení)

Sú ľudia, ktorý svoj príbeh podrobne naprojektujú a potom potom až píšu čo vymysleli.

Iný ľudia zasadia svoj príbeh ako semiačko a potom sa o neho starajú aj keď nevedia či z neho vznikne jabloň alebo orech.

“I think there are two types of writers, the architects and the gardeners. The architects plan everything ahead of time, like an architect building a house. They know how many rooms are going to be in the house, what kind of roof they're going to have, where the wires are going to run, what kind of plumbing there's going to be. They have the whole thing designed and blueprinted out before they even nail the first board up. The gardeners dig a hole, drop in a seed and water it. They kind of know what seed it is, they know if planted a fantasy seed or mystery seed or whatever. But as the plant comes up and they water it, they don't know how many branches it's going to have, they find out as it grows. And I'm much more a gardener than an architect.”

—George R.R. Martin 

Ja, ak to nie je zrejmé, som ten druhý typ, záhradník.

A je fajn si uvedomiť - áno, toto som ja, ja nepotrebujem písať ako ostatný ľudia, takto to mne funguje a preto je môj spôsob správny. Moje motto je: ak to dobre podáš a prinútiš aby to fungovalo, zabudni na všetky poučky a rady.

Nájdete veľa rád a postupov a varovaní ohľadne písania (viem to, pozerám niektoré keď sa vyhýbam písaniu) a tak ako je dobré sa z nich poučiť a premýšľať nad nimi tak je dobré sa im vysmiať - ak to dokážete.

Je to ako keby písali príručku na písanie rôzny ľudia: príručka bude vyzerať vždy inak podľa nielen žánru ale hlavne samotného spisovateľa. Kreativita je predsa v tom vytvoriť niečo iné. To čo sa zdalo zvláštne niekedy je teraz normálne ale na to musí vždy niekto začať.

Ako vravia všetky tie otrepané cheesy slogany: be yourself, everybody else is already taken alebo len ty môžeš napísať ten príbeh, ktorý píšeš.

Budovanie

môj World building, pomenovávanie. Podávanie informácií čitateľovi.

Dobre, priznávam, mám menšie voľno.

A dnes som mala preto ďalší produktívny deň. (produktívny v zmysle písania samozrejme)

DOSIAHLA SOM

netuším-koľko slov

A dosiahla som tiež 50 000 napísaných slov.

Čo je na jednu stranu super a na druhú Ups. Ako s dobrou knížkou - chcete ju dočítať ale vlastne nechcete pretože nechcete aby skončila.

Pre predstavu, čítala som, že bežná fantasy môže máva tak 120 000 slov. Cca. Bežná kniha má tak 70 000. Je to, samozrejme, individuálne. Presadený spisovateľ môže všetky čísla okašľať ale ja čísla úplne neignorujem a úprimne - celých 12 kapitol, ktoré mám mi prišlo v istom zmysle ako taký úvod. Samozrejme, že sa tam dejú dôležité veci lenže sa tam "nič" "nedeje" - nikto neumiera, nikto nebeží o život, nikto nebojuje s nepriateľom.

Dnes práve začínam zabŕdať do konfliktu. Po 12 kapitolách a 50 000-coch slov.

Skoro, čo? (nie)

NOVINKY

Dnes som napísala ďalší kúsok s jeho sestrou Adarou. Ich vzťah dáva zmysel rozvinúť ako jeho zázemie keďže Kasima plánujem vziať inde na mapu a zatiaľ neplánujem vziať ju zo sebou.

Speaking of which, budujem práve svoj konflikt a svoj svet. Doslova.

Nakreslila som si mapu.

A slovo mapa používam veľmi, veľmi, veľmi a veľmi voľne. Moja mapa bola nakreslená za dve minúty. Je len na predstavu. Doslova. Len aby som si ujasnila áno táto krajina je tu a táto druhá krajina je tam hore.

Vyzerá to asi takto:

moja krajina "na papieri"

mapa v mojej hlave

Napísala som ešte scénu aj so zbroj-majsterkou, s ktorou sú veľký kamoši a dávam tam jej uhol pohľadu a príde mi to taká milá scéna takže buď to bude jedna z obľúbených alebo pôjde preč. Aj keď, odhalila som tam "záhadu" - celkom som na to "pyšná" - spomenula som jednu vec v úplne prvučkej kapitole a potom ju načala v ďalšej kapitole a teraz som ju dotiahla. Prakticky: v prvej som povedala, že táto žena by vzala v prípade núdze džina z osobných dôvodov, v ďalšej, že chce džinna pretože sa jej niečo stalo a teraz som odhalila čo a ako ho vlastne nechce, len si priala aby ho mali.

To je asi tak všetko.

Ale späť k tvoreniu sveta.

Riešila som dnes dve veci: mapu a s ním spojené krajiny

V podstate si potrebujem určiť ako veľký je svet v ktorom sa Kasim bude počas príbehu pohybovať a zariadiť si na týchto kúskoch zeme štáty.

Čo predstavuje dva problémy: usporiadanie sveta a mená.

Vytvoriť fiktívnu krajinu s fiktívnou históriou, fiktívnymi ľuďmi a politikou a prostredím a podnebím a charakteristikou? Hračka. Nemôže byť nič ľahšie. Spisovateľ väčšinou vie z rukáva vysypať pár solídnych nápadov bez väčšej námahy.

Ale aj ten štát - alebo postavu, to je ešte horšie - pomenovať?

NIE. NIEEEE. (Nie som jediná, kto má ten problém, že?) N.I.E.

Predstavte si tú dilemu keď máte pomenovať svojho domáce maznáčika. Alebo dokonca dieťa. A teraz to vynásobte. Presne. Asi tak. Vymyslieť celú paletu rôznych ladiacich mien, ktoré nikto nemal alebo nepoužil tak ako vy alebo jednoducho zapadajú do seba a znejú slušne či možno evokujú príjemné predstavy?

Nie všetci sme Tolkien a nie všetci by sme vedeli vytvoriť klingonštinu.

TIP

Na internete je toľko nástrojov na vytvorenie fantazijnej mapy, že to tu rozoberať nebudem.

Či chcete mapu mesta alebo miestnosti alebo krajiny alebo polky zemegule, všetky nájdete.

Mapa jednoducho závisí od prostredia (podnebie) a ten závisí od príbehu.

A mená je niečo v čom nedokážem radiť.

Moja taktika je vybrať si istú tému a držať sa jej - v krajine postavy Aničky nebudete mať Azgard. Tam kde je hlavný hrdina Geralt neznie divne krajina Nilfgaard alebo Redania.

O čom môžem rozprávať, keďže som to vždy akosi vynechala aj keď to robím stále sú:

Informácie.

Kedy dať aké informácie ako veľa.

Začnem od seba: môj príbeh sa odohráva v pre čitateľa neznámej krajine a ja mám až v tretej kapitole krátky popis okolia, pretože hlavný hrdina ide von. Keď ide mestom, opíšem v krátkosti mesto, keď je v novej miestnosti, opíšem ju.

Ďalej: džin. Mám nadprirodzenú bytosť, ktorá je istá variácia na tradície - a ja nezačnem opisovať čo je to džin a čo robí a čo dokáže a odkiaľ sa vzal a odkiaľ sa vzal konkrétne môj džin. Nie. Práve naopak. Nechám aby to hlavný hrdina zistil ale sama netrávim dialógy aby sme sa tieto veci dozvedeli. Keď treba poukázať, že džin nedokáže zabiť človeka, poukážem na to. Keď chem ukázať, že vie manipulovať so živlami ale nevie ich tvoriť (ako vodu, lebo sú na púšti) tak to ukážem keď túto schopnosť ide použiť.

Jednoduchý princíp.

Ako čitateľ viem a ako spisovateľke mi trvalo pochopiť, že človek sa nezaujíma o vašu nádhernú krajinu s bohatou históriou s postavami s rovnako bohatou históriou a spoločnosťou s pravidlami a zvykmi a všetkým.

V tejto kapitole som naznačila, že v mojej krajine sa podáva ľavá ruka, nie pravá a ešte som tam ani nevysvetlila prečo (lebo ľavá je od srdca). Spomenula som, že ľudia na púšti si pomáhajú vždy, aj "nepriatelia" a to len keď to bolo relevantné k postavám.

Veľmi sa zamýšľam nad náboženstvom.

Sú s tím spojené úplné drobnosti ako nadávky a prisahania. V zmysle: čo povieš namiesto "ježiši" alebo "bože" a "do pekla"?

Ja dosť prisahám na mesiac (hodí sa mi to ku Kasimovi, neviem či to nedám ako čisto jeho záležitosť). Naznačila som, že ľudia tu veria v reinkarnáciu. A chcem aby Kasimovi hovorili niekedy namiesto "miláčik" že "lampa moja". Príde mi to geniálne/vtipné (kvôli džinovi, má džina, ktorý bol v lampe). Aj keď nemyslím, že to mám úplne z mojej hlavy.