štvrtok, marca 26

Prečo blog, prečo prchavé a prečo umenie


https://s-media-cache-ak0.pinimg.com/736x/50/76/de/5076de85a76a0dc1e54fdd8140bd0f10.jpg

Ľudia majú podľa mňa istý skrytú aj odhalenú túžbu zavážiť, byť pamätný generáciami, urobiť vo svete dieru. Je to preto, že sa budú cítiť cennejší? Je to o pocite istoty? Že aj keď všetko pominie, niečo stále zostane nemenné?



 Pre mňa je blog – písanie ako také – moja túžba po stálici. Nie nadarmo sa volá môj blog prchavé myšlienky. Niekedy si pripadám ako … ako hubka. Každý deň nasávam toľko pachov a vôní, emócií a myšlienok, no na konci dňa som úplne vyžmýkaná a pozerajúc sa okolo seba, netuším čo sa to do kelu vlastne stalo. Netuším čo sa nestalo a malo stať. Všetko sa mi rozpadá a transformuje pred očami a ja som každý deň iná no niekedy sa mentálne zastavím a pripadám si akoby svet išiel ďalej zatiaľ čo ja tu stojím, prázdna a bez poňatia o čomkoľvek.

A moje myšlienky, moje zistenia, to je to čo mám pocit, že ma transformuje. To je to čo zaváži. A aj tak niekedy, keď len tak uprostred obyčajného, normálneho dňa a bežnej, takmer bezvýznamnej činnosti prídem na jedno nohy-podtrhujúce, svet-otriasajúce zistenie a potom si o pár minút ani nespomeniem, že by sa niečo stalo … to … to bolí.

Moje myšlienky, ach, tak prchavé myšlienky sú mojou stálicou.

Chcem aby ňou boli.

Nechcem tisíc rokov ani storočia, chcem roky a chcem aby tie minúty myšlienok na tie roky mali vplyv. A stále, zdá sa, drahá moja myseľ, chcem od teba veľa …

Takže ďakujem papier a ďakujem blog. Ďakujem, že ste stále tu.

...


Som umelec. Znie to tak všedne no skutočne, hlboko vo vnútri sa cítim ako umelec. Všetka tá nestálosť a búrlivé emócie, všetky tie zvláštne pohľady na vec ...

Som umelec a stvorila som básničku.

Je to voľný verš, ktorý ma v škole nesmierne zaujal a je celkom metaforická a poetická.

A bez akejkoľvek pretvárky - páči sa vám aspoň tak ako mne?





Byť Umením

Visím na umení

Pre umenie sa narodiť

Žiť z umenia namiesto chleba


Mona Líza na raňajky

Tanier rapu k obedu

na desiatu

na olovrant

dva skoky, piruetu

K večeri zas román, žiadnu krátku novelu


A potom sa utopiť

V kráse veľkej, v obedu


vyliať von oknom

dušu

roztrhať vnútry

ideál

nasypať do rany

cukor


A potom.

Keď slnko zívajúc padne na nos.

Keď mesiac zbledne ani vrana.


spať


Spať a snívať.

Vitajte

v hlave jednej začínajúcej ale nie úplne (dúfam) amatérskej spisovateľky. Toto bol môj blog o varení a čítaní - teraz sa tu chcem venovať svojej ďalšej vášni a tou je písanie.

Príspevky sú taký môj neformálny denník, kde sa môžem vyventilovať, podeliť o to čo robím (a malo by ma to aj dokopať každý deň k písaniu sa aspoň vyjadriť alebo ešte lepšie písať).

Zavediem vás do svojho myšlienkového procesu ohľadne stavania knihy, scén, postáv... pochválim sa čo som za deň stihla, prípadne pridám aj nejaký tip, ktorý niekomu bude pripadať očividný a niekomu možno aj nie.

Asi nemusím písať, že toto sú moje názory a skúsenosti a nemám na nič patent a bla, bla, bla.

Dúfam, že si tu každý spisovateľ nájde aspoň kúsok niečoho - či už je to spoločné trápenie, zaujímavá myšlienka, otázka alebo možno dokonca moje skromné rady.

Ďakujem za návštevu.