Ani neviem ako ale pri istej pre mňa dosť sociálnej udalosti, posedení s dospelími ženami kde prišla reč aj na moje varenie som ani neviem ako vyšla zo škrupinky skromnosti a podhodnocovania a zrazu mi z úst vychádzali vety o tom že variť viem a to z ničoho.
Alias, aj keď všetci odchádzajú od chladničky zronený, ja si spravím nielen obstojný ale aj chutný obed. Ani som si svoje úmysleľné pošmyknutie, výmoľ-výpadok osobnosti nejak extra nevšímala, nechávajúc prevziať velenie moju skrytú levicu, poväčšinou nepotrebnú túžbu byť stredom pozornosti.
Potom na to jedna z nich upozornila. Vraj dnes len málokto dokáže tak s nadhľadom, objektívne, skromne a úprimne ohonotiť sám seba, bez toho aby sa skrýval za falošnú skromnosť/vnútený komplex sebabičovania. Samozrejme to nepovedala presne takto =D ale zmysel určite chápate.
Pointou tohto na varenie zbytočného, myšlienky provokujúceho odstavčeka je obrázok tam hore. Nemali sme nič. Chladnička bola poloplná ale nechystala som si dať feferónky s džemom.
Vyhrabala som teda zvyšky takmer odpísanej zeleniny (paprika, uhorka, reďkovka), posolila, pokorenila, poolejovala a pocitrónovala ju a
abrakadabra
šalátik je na svete.
Potom som vzala vajíčka (prekvapená že ich vôbec máme) a dala opražiť s cibuľkou. (vädla nám tam jarná tak som sa zľutovala). K tomu sušené opražené paradajky a
čáry máry ani muk
úžasná praženica je na svete.
Aby som nezabudla spomenúť že aj ja som človek, priznám sa že aj ja som akosi blúdila tými očami. Nemali sme toho moc použiteľného. Jedlo totiž musí mať základ od ktorého sa odrazíte. Zemiaky/cestoviny/pečivo trochu ozvláštnite a ak nie ste vyberavý a navyše šikovný kuchár najete sa dosýta a gurmánsky. Tentokát ma zachránilo vegetariánstvo - uvidela som vajíčka, spomenula si že by som ich mala jesť kvoli bielkovinám a plán bol na stole. Nakoniec aj doslova.
Takže nezabudnite, fantázia vás dostane všade ak jej dovolíte vstúpiť. Aj napríklad k chutnej večery ;)
